Novinky

Prehľad filmovej tvorby

 

Naše filmy 

Pridajte sa k nám

 

Ústredný zväz židovských náboženských obcí 

nachadzate sa > Andrew Hartmann

Andrew Hartmann (1934)

Rodina môjho otca Júliusa (Yechiela) Hartmanna žila v slovenskej časti rakúsko-uhorskej monarchie. Otec pochádzal z dvanástich súrodencov. Bolo ich sedem chlapcov a päť dievčat. Vďaka poľnohospodárstvu bola rodina dobre zabezpečená. Otec sa narodil v Šarišských Dravciach (okres Sabinov). Prezývali ho Ďula. So svojím bratom Vojtechom, ktorého sme volali Béla, spravovali farmu v dedine Roškoviany (od roku 1948 premenovaná na Rožkovany, v súčasnosti okres Sabinov). Boli považovaní za spravodlivých zamestnávateľov a v dedine si získali rešpekt.

 

Po Roškovianoch chodieval bubeník, ktorý obyvateľom čítal nariadenia. V dedine nebol elektrický prúd, a môj otec bol jediný, ktorý vlastnil rádio. Napriek tomu, že v dedine nebola zapojená elektrina, v domoch tečúca voda ani záchody, náš dom poskytoval výborné podmienky pre život. Veľkú časť úrodnej pôdy, na ktorej sme pestovali obilie, sme si prenajímali, od maďarskej dámy aristokratického pôvodu, pani Szentiványi. Bola to jemná, láskavá a milá vdova.

 

Na poliach sme pestovali pšenicu, ovos a iné obilniny. Spomínam si, že zber úrody bol časom veľkých osláv. Mali sme tiež veľký sad plný jabloní, hrušiek, sliviek a čerešní, v ktorom sa nám každoročne urodilo množstvo ovocia. Rád som sa šplhal po stromoch. Problém bol v tom, že najlepšie ovocie bolo vždy na konci konárov a liezť až tam, bolo nebezpečné. Spomínam si, že chlapec menom Ďula Malárik spadol zo stromu a zabil sa. Pamätám si na jeho dojímavý pohreb, keď Ďulova matka objímala truhlu.

 

Chovali sme rôzne domáce zvieratá, ako kravy, ovce, sliepky, husi. Zamestnávali sme mnohých miestnych roľníkov, ktorých deti boli mojimi spolužiakmi. Mali sme asi tridsať kráv a predávali sme mlieko ako jeden z farmárskych produktov. Mlieko sa vozilo vo veľkých kanvách na železničnú stanicu. Chovali sme kone na ťahanie pluhov a vlastnili sme aj rôzne poľnohospodárske mechanizmy. Predávali sme vajcia, husie perie a páperie. V zime sa ženy zhromažďovali v našom dome, párali perie a rozprávali strašidelné príbehy o duchoch. My deti sme ich počúvali, aj napriek tomu, že sme sa báli.

 

Keď som sa 11. augusta 1934 narodil, bol to pre mojich rodičov veľký dôvod na oslavu. Bol som potešením pre ich srdce a oči. Ich dlhé čakanie na syna, nositeľa priezviska a tradícií na pamiatku rodičov po ich smrti bolo požehnaním a naplnením túžby po synovi. Po troch dcérach, Biance, Oľge a Valike sa rodičia konečne dočkali syna Andreja. Pomenovali ma Andrej. Doma ma volali Bandi.

 

Naša rodina bola ortodoxná v tradíciách a vyznávaní viery. Mali sme kóšer domácnosť, ale obliekali sme sa moderne. Môj otec bol vždy čisto oholený. Spomínam si na otca, ako na človeka, ktorý mal rád disciplínu, no bol to láskavý rodič a príjemný spoločník. Brával ma so sebou, keď išiel pracovať na svoje pozemky a láskavo odpovedal na všetky moje otázky. Pretože bol hlboko nábožensky založený, povinnosť modliť sa trikrát denne nevynechal ani na poli. Počas búrok sa otec modlieval za bezpečnosť a naučil ma modlitbu na ochranu proti hromu a blesku. Vždy, keď chodieval do mesta na trh, doniesol mi hračku alebo suvenír.

 

Moja matka Tereza (Rifka) rodená Gelb pochádzala zo siedmich detí. Narodila sa v Humennom. Vyznala sa v náboženských predpisoch a ovládala hebrejčinu. Mamička bola vynikajúca kuchárka a pekárka. V kuchyni trávila veľa času. Často zvykla piecť makovník a orechovník, jablkovú a čerešňovú štrúdľu. Vedela upiecť výbornú dobošku a krémeš. Piekla domáci chlieb a chalu, ktorá sa jedávala na šábes. Slávili sme všetky židovské sviatky a chodievali sme do synagógy v Lipanoch. Chodievali sme pešo, lebo Židia sa na šabat nemajú dovolené voziť.

 

Moje sestry, hoci omnoho staršie ako ja, mi boli spoločníčkami. Chodievali sme spolu do lesa zbierať hríby a maliny. Moje detstvo bolo šťastné, až kým vyhrážky proti Židom nezastihli našu dedinu. Dni som trávil učením, prácou, objavovaním prírody a hraním sa. Bol to naozaj radostný čas.

 

V lete sme sa chodievali kúpať do rieky Torysa. V zime som miloval sánkovanie. V dedine bol malý kopec, na ktorom sme sa zvykli s priateľmi sánkovať, až kým sa na nás nenahnevala pani, ktorá tam bývala. Z jej dvora sme urobili kĺzačku. Posypala ju popolom a už sa tam viac nedalo sánkovať, až kým nenapadol nový sneh.

 

Spomínam si na 29. jún, sviatok Petra a Pavla, pretože to bol jeden z posledných dní v školskom roku, a na 6.december, deň svätého Mikuláša, pretože to bol deň, kedy sme si mohli položiť naše čižmičky na okenné rámy, aby sme dostali darčeky. Napriek tomu, že sme boli Židia, rodičia nám dovolili oslavovať tento sviatok.

 

Doma sme hovorili po šarišsky a v škole spisovnou slovenčinou. Môj otec a jeho brat Béla hovorili spolu po nemecky, moja matka hovorila so svojou rodinou po maďarsky. Matka s otcom spolu hovorili po maďarsky, ale s nami deťmi po slovensky. Nemčina môjho otca, ktorú som zvykol počúvať, mi neskôr pomohla pri učení angličtiny.

 

Československo sa rozštiepilo podľa požiadaviek Hitlera a 14. marca 1939 vznikla Slovenská republika. Slovenskí radikáli sa zorganizovali do Hlinkovej gardy, ktorá úzko spolupracovala s nacisticky orientovanou menšinou na Slovensku, vedenou Franzom Karmasinom.

 

Príslušníci hlinkovej gardy začali napádať židovských občanov. V septembri 1941 bol vydaný Židovský kódex. Bol podobný norimberským zákonom. Okrem iného prikazoval Židom nosiť na ramene žlté pásky. Toto nariadenie nám oznámil miestny bubeník. Žlté pásky z nás urobili osobitnú skupinu obyvateľstva, čo prinieslo zmenu v správaní mojich nežidovských kamarátov. Spomínam si na pesničku, ktorá sa v tých časoch spievavala po šarišsky: „ Od Prešova idze vlak, na nim šedzi Šaňo Mach, všitke Židzi na Šarišu majú veľký strach. Počkaj, počkaj Židziku, budzeš kopac s motyku ...” Pamätám si, že v Roškovianoch visel veľký plagát s karikatúrou Žida s veľkým nosom, ktorého kopal do zadku gardista obutý do veľkých čiernych topánok.

 

V roku 1940 som začal chodiť do školy. Keď pán učiteľ vstúpil do triedy, museli sme sa postaviť do pozoru a pozdraviť: „Vítame Vás. Na stráž!“. Potom pán učiteľ prevrátil svoj kabát a stal sa horlivým nadšencom komunizmu. Svoju politickú príslušnosť menil podľa toho, ako fúkal vietor.

 

Nespomínam si na mená svojich priateľov. Možno aj preto, že keď sme museli nosiť žlté pásky a neskôr žlté hviezdy, už viac neboli mojimi priateľmi. Vo veku sedem rokov som bol úplne izolovaný od akejkoľvek činnosti s ostatnými deťmi. Hanlivé poznámky od učiteľky a od niektorých spolužiakov „Žid idz do Palestiny“ ma boleli.

 

V Roškovianoch boli tri židovské rodiny. My, otcov brat Béla s manželkou, dcérou a synom a rodina Mannová. Mannoví mali tri dcéry a syna. Vlastnili krčmu. Celá rodina vrátane ich vydatej dcéry aj s jej malým bábätkom boli zavraždení počas holokaustu. V pamäti mi utkvel deň, keď ich násilne odviedli z dediny.

 

Prvý šok, ktorý hlboko otriasol našou rodinou, bol edikt z marca 1942. Mojej sestre Oľge a sesternici Magde bolo oznámené, že budú transportované vlakom do pracovného tábora. Obe mali sedemnásť rokov. Naše tváre poznačili skľúčenosť a slzy. Matka pomohla Olinke zbaliť veci, ktoré by mohla potrebovať v pracovnom tábore: poľnú fľašu, kuchynský riad, jedlo a vodu na cestu. Na druhý deň sme zistili, že na poľnohospodárske rodiny sa vzťahuje výnimka z tejto povinnosti. Strýko Béla okamžite utekal do Popradu. Bolo však neskoro. Vlak už odišiel.

 

Zakrátko sme zistili, že tento vlak, plný mladých slovenských židovských dievčat, smeroval do Auschwitzu.

 

Náš dom zachvátil smútok a plač. Otec natrhol klopy na svojom a mojom saku, ako symbol žiaľu nad stratou blízkej osoby. Sedeli sme šiva, sedem dní smútku za Olinku. Zakryli sme všetky zrkadlá a zachovali sme všetky obrady smútku. Padol na nás ťažký závoj tragédie. Mal som sedem a pol roka, no moja myseľ to nemohla pochopiť. Moje oči neustále hľadali v očiach mojich rodičov a sestier  nádej. Nedokázal som prijať definitívnu stratu milovanej sestry, neustále som naivne pozeral na dvere v nádeji, že Olinka sa v nich objaví.

 

Po tejto trpkej osobnej skúsenosti s nespravodlivosťou a po strate milovanej sestry už nič nebolo tak, ako predtým. Otec nás dal všetkých pokrstiť u evanjelikov v snahe vyhnúť sa deportáciám, no vôbec nám to nepomohlo. V našich srdciach sme i naďalej ostali Židia, narodili sme sa tak, žili sme tak a chceli sme tak aj zomrieť. Deportácie pokračovali. Naša rodina mala na počiatku deportácií výnimku, pretože sme boli poľnohospodári.

 

V máji 1944 rodičia rozhodli, že opustíme dedinu. Začali sme horlivo baliť a nakladať všetky potrebné veci na konský povoz. Uprostred noci sme opustili náš domov v nádeji, že ujdeme do bezpečia. Neviem, ako sa to otcovi podarilo, ale cestovali sme vlakom na západné Slovensko. Dostali sme sa do Zemianskych Kerťov (od roku 1948 Zemianske Sady pri meste Sereď), kde dospelí pracovali vo všetkých oblastiach poľnohospodárstva. Vo veku deväť a pol roka som sa opäť na chvíľu cítil slobodný. Spolu s ostatnými židovskými deťmi sme sa hrávali na poliach a po rokoch som mal zasa pocit bezstarostnosti.

 

9. septembra 1944 pristavili, nemeckí SS-áci za pomoci gardistov, nákladné autá. Naložili Židov, vrátane mojich rodičov, sestry Valiky a ďalších členov našej rozvetvenej rodiny a odviezli ich do koncentračného tábora v Seredi. Moja o jedenásť rokov staršia sestra Bianca, jej priateľ Fred a ja sme sa zhodou okolností vyhli tomuto záťahu. Pocítil som, ako ma niekto chytil za ruku a ťahal ma do blízkeho lesa a tak som sa vyhol deportácii. V lese sme sa zišli s tetou Nely a strýkom Deziderom Hartmannom, ich dospievajúcou dcérou Lily a s ďalším židovským utečencom z Poľska, ktorého sme volali Lacko. Bolo nás sedem. Prechádzali sme z jedného miesta na druhé, aby sme sa vyhli SS-ákom a gardististom, ktorí prečesávali lesy a hľadali Židov.

 

Blúdili sme po lesoch pod rúškom noci bez teplého oblečenia a jedla. Naše city boli otupené vedomím, že naše rodiny zabijú. Na posilnenie sme brali rajčiny a hrozno z miestnych rolí. Po niekoľkotýždňových útrapách v zlom počasí a bez prístreška sa dospelí rozhodli nájsť lepší úkryt na prežitie. Fred a Lacko, ktorí sa vyznali v okolí, nás nechali ukrytých v lese a vydali sa do dediny. Zamierili do domu, ktorý stál stranou od ostatných.

 

Zaklopali na dvere s obavami, nevediac čo ich čaká. Dvere im otvoril Pavol Čuvala. S údivom pozeral na zúfalé tváre, ktoré ho žiadali o pomoc. Povedali mu, že sú Židia, ktorí hľadajú pomoc. Pán Čuvala na okamih zaváhal a povedal, že sa musí poradiť s manželkou, ktorá bez váhania súhlasila s pomocou. Obaja si dobre uvedomovali, aké by boli následky za ukrývanie Židov.

 

Pán Čuvala im dal náradie, preglejku a dechtový papier na vybudovanie ochranného bunkra v lese. Bunker sme budovali s veľkým úsilím. Zeminu sme odnášali vo vreciach ďaleko od tohto miesta, aby sa neprezradila jeho existencia. Nakoniec bol povrch bunkra zarovnaný a zamaskovaný rašelinou. V bunkri bolo miesto na ležanie pre nás siedmich. Mali sme vedro, ktoré slúžilo ako záchod. Dvaja z našich mužov zašli raz za týždeň k Čuvalovcom. Dávali nám vodu, chlieb a slaninu. Mal som problém jesť bravčovú slaninu, ktorá nie je kóšer. Moja snaha dodržiavať učenie môjho otca mi v tom bránila i v tak ťažkej situácii. Tak som žil iba o chlebe a vode.

 

Takto sme žili až kým nenapadol sneh. Naše stopy v snehu nás mohli ľahko prezradiť. Fred, priateľ mojej sestry, požiadal znovu pána Čuvalu o pomoc vybudovať prístrešok pod jeho stodolou. Náš bunker v lese už viac nebol bezpečný. Čuvalovci súhlasili s vykopaním tohto prístrešku, a v noci nám s ním pomáhali.

 

Ochrnuli mi nohy a nemohol som chodiť. Fred ma v noci preniesol do nového bunkra v stodole. Bianca mi tam vysvetlila, že otec by povolil jesť akékoľvek jedlo, ak ide o prežitie. V bunkri sme buď spali, alebo hovorili po šepky. Väčšinou sme snívali o jedlách, ktoré by sme si radi dali. Ja som vtedy túžil po zmrzline. Uvažovali sme nad tým, či nás nájdu a zabijú, alebo či prežijeme. Nič viac sme nemohli robiť. Z bunkra vychádzali iba muži, aj to v noci a sporadicky. Naša situácia, aj keď stále plná strachu, nebola až taká zlá ako v lese. Pani Čuvalová nám nosila varené jedlo. Tak sme žili až do 1.apríla 1945, kedy Rusi oslobodili túto oblasť. Celkovo sme sa ukrývali sedem mesiacov.

 

Po oslobodení sme sa srdečne rozlúčili s Čuvalovcami a cestovali do strýkovej dediny Oľšov (okres Sabinov). Tu sme sa snažili usporiadať náš život.

 

Moji rodičia Terézia a Július Hartmannovi, sestry Olinka a Valika sa už nikdy nevrátili domov. Zavraždili ich v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau v Poľsku.

 

Po vojne som bol prijatý na gymnázium do Prešova. Zostal som v rodine môjho strýka Aladára Hartmanna a jeho manželky Edity. Prenasledovanie Židov prežili aj môj strýko Ľudovít Fuchs a jeho manželka Irena, ktorá pochádzala z Berehova. Zachránili sa vďaka grécko-katolíckemu kňazovi Michalovi Mašlejovi, pôsobiacemu v Olšavici (okres Levoča), a miestnym obyvateľom s podporou biskupa Pavla Gojdiča. Moja sestra Bianca žila po vojne u pani Szentiványi v Roškovianoch, od ktorej sme si kedysi prenajímali pôdu. Bianca a Fred sa čoskoro zosobášili.

 

Po roku bolo rozhodnuté, že ma pošlú do Ameriky spolu s mojím bratrancom Alfrédom, ktorý mal 22 rokov. Cez vojnu bol Palestíne. Slúžil ako dobrovoľník v židovskej brigáde britskej armády. V septembri 1946 nám udelili víza a ručenie (affidavit). Po príchode do USA ma srdečne privítali moja teta Sari a strýko Alex Fuchs. Sari bola sestrou môjho otca. Bývali v Brooklyne (časť New Yorku). Rýchlo som zo seba striasol smútok z vojnových rokov. Teta a strýko mi to uľahčili najmä tým, že ma prijali ako svojho syna. Našiel som u nich pohodlie a lásku. V roku 1948 prišla za nami moja sestra Bianca spolu so svojím manželom Fredom.

 

V USA som nechcel byť identifikovaný ako Žid. Táto snaha však netrvala dlho, pretože moja teta a strýko zohnali tútora, ktorý ma pripravil na bar micva. Súčasne som sa veľmi snažil stať Američanom. Všetko americké mi bolo blízke a chcel som splynúť a byť ako moji spolužiaci. Prepadol som basebollu, big-bandu, westernu a hot dogom. Mojím najslávnostnejším momentom bolo, keď som bol v 9. triede poverený niesť americkú vlajku. Bol som na to veľmi hrdý. Získal som celoživotných priateľov a môj “predamerický“ život sa stal vzdialenou minulosťou.

 

Pokračoval som vo vzdelávaní a urobil som kariéru vo farmaceutickom priemysle. Určitú dobu som slúžil v americkej armáde. Oženil som sa so Sandrou Chandross a založili sme si rodinu. Máme dve dcéry a štyri vnúčatá.

 

Béla Hartmann, brat môjho otca, jeho manželka Erna a ich syn Eugen (Pubi) boli tiež s nami v Zemianskych Kerťoch. V čase záťahu, 4. septembra 1944, bola Erna v nemocnici v Liptovskom Mikuláši. Zázrakom všetci pacienti z nemocnice prežili. Béla a jeho syn Eugen počas záťahu utiekli. Eugen sa pridal k partizánom. V roku 1951 pricestoval do USA a rovnako ako ja slúžil v americkej armáde. Jeho matka Erna po vojne zomrela, otec žil neskôr v Petrovenci (pri obci Lipany, dnes okres Sabinov), na východe Slovenska. Asi v roku 1955 prišiel Béla za svojím synom do USA. Eugen a ja sme mali celý život veľmi blízky vzťah, bol mi ako brat. Svoj príbeh už nemôže vyrozprávať. Zomrel v marci 2011, vo veku 84 rokov.

 

V máji 1974, takmer presne po tridsiatich rokoch, som sa vrátil nakrátko do Rožkovian. Sprevádzala ma manželka Sandra. Navštívili sme niekoľko príbuzných a tiež rodný dom. Bol už len neobývanou ruinou. Vtedy som ešte nebol pripravený zájsť na miesta, kde som naposledy videl svoju rodinu ani do stodoly, kde sme sa ukrývali. V tom čase to jednoducho nešlo. Bolo to veľmi bolestivé. Nemohol som, aj keď som veľmi chcel.

 

Tridsať osem rokov po vojne, keď sa revizionisti holokaustu snažili prepísať históriu o zle napáchanom na Židoch, som sa veľmi nahneval. Musel som znovu obnažiť spomienky na moje vlastné straty a prežitie. Po prvýkrát od príchodu do USA som bol nútený nakladať s bolestivou minulosťou.

 

Keď ľudia zo Spielbergovej nadácie hľadali pre svoj projekt dobrovoľníkov, ktorí mali vyrozprávať svoje svedectvá, rozhodol som sa, že sa zapojím do projektu. Cítil som to ako povinnosť voči svojej stratenej rodine. Musel som vypovedať. Postavené monumenty za šesť miliónov stratených nie sú dostačujúce. Hovoriť k študentom je skutočným pamätníkom, ktorý nesie naše hlasy, našu históriu, naše straty.

 

Pripojil som sa k The Child Survivors/Hidden Children of the Holocaust (Ukrývané deti počas holokaustu) v Palm Beach. Keď som sa dozvedel, že v Prahe bude v roku 1999 konferencia, rozhodol som sa vrátiť tam, kde ma zachránila rodina Čuvalovcov. Moja sestra Bianca a švagor Fred privítali túto možnosť a spolu sme sa vrátili na miesta našej záchrany.

 

Z Prahy sme cestovali do Bratislavy a odtiaľ pokračovali autom do Zemianskych Sadov. Starý muž pri ceste nás nasmeroval do domu jednej z Čuvalových dcér. Anička a Boženka si nás dôkladne prehliadli snažiac sa spoznať cudzincov. Potom ako sme sa predstavili, neboli sme schopní zastaviť slzy, pretože všetko utrpenie a spomienky na minulosť v nás ožili.

 

Pavol a Alžbeta Čuvaloví zomreli a nás zarmútilo, že sme im nikdy po dobu ich života nemohli poďakovať za ich obetavosť. Boženka a Anička nikdy nevedeli, že sedem ľudí bolo ukrytých pod ich stodolou, kde mali zákaz vstupu. Boženka Lupová a  Anička Psotová žijú so svojimi rodinami v Šalgočke (okres Galanta).

 

Od našej poslednej návštevy sme si vymieňali správy a posielali dary, ale nič nemohlo odplatiť dobrotu, ktorú nám preukázali. Rozhodli sme sa, že Čuvalovci musia byť za svoj skutok ocenení. O niekoľko rokov sa to podarilo. Pamätník Jad Vašem v Izraeli udelil v roku 2001 Pavlovi a Alžbete Čuvalovým in memorian vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi. Všetko to vyvrcholilo v Bratislave v roku 2003. Izraelský konzul pozval rodinu Čuvalovú na slávnostný ceremoniál, počas ktorého im odovzdali vyznamenanie. Slávnosti sa okrem iných zúčastnili aj prezident Slovenskej republiky, primátor mesta Bratislava, veľvyslanec Spojených štátov amerických a veľvyslanec štátu Izrael. Bolo to ďalšie srdečné stretnutie s Aničkou, Boženkou, ich deťmi a vnúčatami, s ktorými sme do dnešného dňa v kontakte.

 

Holokaust je výsledkom toho, kam môžu viesť netolerantnosť a neznášanlivosť.

 

Fotografie:

(1) Július Hartmann, otec Andrew Hartmanna, 30. roky 20. storočia

(2) Andrew (Andrej) Hartmann s otcom Júliusom Hartmannom pred domom, Rožkovany, 1935
(3) Súrodenci Hartmannovi. Zľava: Bianca, Andrew (Andrej), Valika a Oľga, 1938
(4) Tereza Hartmannová, rodená Gelb, matka Andrew Hartmanna, rok neznámy
(5) Zľava: Bianca, Valika a Oľga Hartmannové, sesternica Magda a bratranec Eugen, 1934
(6) Andrew (Andrej) Hartmann, Olšov, 1946
(7) Cestovný pas Andrew (Andreja) Hartmanna, 1946
(8) Rodný dom Andrew (Andreja) Hartmanna v Rožkovanoch, 1974
(9) Zľava: Anna Psotová, rod. Čuvalová, bratranec Fred, sestra Bianca a Božena Lupová, rod. Čuvalová s manželom, 1999
(10) Andrew Hartmann, 2011

 

Rozhovor realizovala a spracovala: Mgr. Zuzana Peer

Jazyková korektúra: JUDr. Zuzana Chmeľová

Dátum spracovania: jún – júl 2011

© EDAH o.z.