Novinky

Prehľad filmovej tvorby

 

Naše filmy 

Pridajte sa k nám

 

Ústredný zväz židovských náboženských obcí 

nachadzate sa > Ladislav Urban

Ladislav Urban (1934)

sa narodil pár rokov pred vypuknutím 2. svetovej vojny do finančne zabezpečenej rodiny. Z bezstarostného detstva, ktoré by ho za normálnych okolností čakalo, si veľa neužil. Najprv došlo k prenasledovaniu Židov, ktoré sa bezprostredne dotklo aj jeho rodiny. V roku 1942 prišiel navždy o svoju matku. Nasledujúce roky sa ostatní členovia jeho rodiny ukrývali alebo boli väznení v koncentračných táboroch. Po vojne vyštudoval vysokú školu technického zamerania. Prakticky celý život pôsobil ako vedúci pracovník firmy, ktorá sa zaoberala výstavbou vodných diel a priehrad. V súčasnosti je na dôchodku a tak má viac voľného času, ktorý venuje aj štúdiu histórie, hlavne v spojitosti s holokaustom.

 

Starý otec z otcovej strany sa volal Sigmund Urban. Narodil sa v Piešťanoch v roku 1858. Jeho manželka sa volala Terézia. Narodila sa v roku 1863. Starých rodičov Urbanových si vôbec nepamätám, zomreli skôr než som sa narodil. Starý otec v roku 1931 a stará mama v roku 1925. Obaja sú pochovaní na židovskom cintoríne v Piešťanoch. Starý otec mal v meste textilný obchod, ktorý potom prebral môj otec. Ten obchod tam doposiaľ funguje. Neprevádzkuje ho však naša rodina. Stará mama bola ženou v domácnosti. Starým rodičom Urbanovým sa narodilo trinásť detí.

 

Najmladší syn Urbanovcov bol môj otec. Volal sa Alexander Urban a narodil sa 22. novembra 1901. Ako najmladšieho z celej plejády súrodencov si ho vzal na výchovu jeho strýko, ktorý žil v Alexandrii. Strýko vlastnil obchod s klobúkmi a môj otec u neho vyrastal. Chodil tam do školy asi počas štyroch rokov a tak sa naučil aj jazyky. Ovládal sedem svetových jazykov slovom aj písmom. Hovoril anglicky, nemecky, francúzsky, španielsky, arabsky, maďarsky a slovensky a samozrejme čítal hebrejsky. Potom začal študovať na obchodnej škole vo Viedni a napokon na škole pre diplomatov vo švajčiarskom meste Schafhausen, ktorá funguje aj v súčasnosti. Je to jedna z najstarších škôl svojho druhu vo svete. Mnohí jeho spolužiaci neskôr zastávali významné politické funkcie a počas ich diplomatických návštev Československa sa zvykli zastaviť aj na návšteve u otca. Môj otec sa po smrti svojho otca vrátil do Piešťan, aby prevzal rodinný obchod. Bolo to približne v roku 1931. V Piešťanoch žil aj po vojne.

 

Otec slúžil aj v československej armáde. Narukoval v Trenčíne. Rozprával mi, že ho dokonca povýšili, keď pracoval ako pomocná sila v kuchyni. Mäso im dodával miestny židovský obchodník. Raz však nevoňalo dobre a preto z neho odmietli pripraviť jedlo. Museli však niečo uvariť. V tom čase bola pri kasárňach alej slivkových stromov. Nahnali tam vojakov oberať slivky a pripravili z nich slivkové knedle, ktoré uvarili na dvore. Obed chutil nadriadeným tak skvele, že kuchárov povýšili. Druhýkrát otca odviedli pri mobilizácii v roku 1938. Zdržal sa tam však len na krátky čas.

 

Otec zomrel v nemocnici v Bratislave v roku 1984. Je pochovaný na piešťanskom židovskom cintoríne v hrobe svojich rodičov.

 

Celá rodina z oteckovej strany bola nábožensky založená. V piatok sa chodilo do kostola a dodržiavali sa všetky sviatky. Hydina sa nechávala zarezávať šachterom [šachter: rituálny mäsiar]. Chlieb sme nosili k židovskému pekárovi. Pekáreň bola pri starej ortodoxnej synagóge. U neho sa piekli aj macesy na Pesach [Pesach: pripomína odchod izraelitov z egyptského zajatia a vyznačuje sa mnohými predpismy a zvykmi. Najvýznamnejším je zákaz konzumácie všetkého kvaseného]. Ako dieťa som k nemu nosil každý týždeň chlieb. Mal som vozíček a na ňom boli v košíku dva, tri chleby. Tie som ráno pred vyučovaním zaniesol k pekárovi a cestou zo školy som ich vyzdvihol.

 

Mamičkini rodičia žili v Trnave. Starý otec sa volal Bernát Grünfeld. Bol to vysoký silný chlap a nosieval trošku vytočené fúzy. Na meno babičky si nespomínam. Obaja boli deportovaní. Najprv sa dostali do zberného tábora v Žiline a odtiaľ ich vzali do Poľska. Zabili ich v Majdanku.

 

Starý otec vlastnil krčmu. Volala sa Zelený strom. Doposiaľ je na tom mieste v Trnave krčma. Krčma stála pri cukrovare a slúžila ako „zájazdový hostinec“. Navštevovali ju najmä kočiši, ktorí vozili repu do cukrovaru. Vozili ju tam aj z Rakovíc, kde bol správcom môj strýko Ernő Lichtenstein. Keďže kočiši cestovali na veľkú vzdialenosť a nestihli by sa v ten istý deň vrátiť, tak pobudli v krčme starého otca. Vo dvore krčmy si kočisi napojili kone a v krčme sa mohli dosýta najesť. Nepodávala sa tam kóšer strava, ale varilo sa pre každého. Bol to veľmi pekný, čistý hostinec. Na pulte vedľa výčapu stála krásna ligotavá pokladnica. Cingala, keď sa otvorila. Vedľa pokladnice boli naukladané praclíky, stáli asi 10 možno 15 halierov. Keď sa hosťom mali vydať drobné, dostali namiesto tých pár halierov praclík. Ako deti sme vždy do krčmy chodievali a brávali si tie praclíky. Pamätám si, že raz pár dní pred Vianocami prišli k dedovi do krčmy koledníci oblečení v maskách. Bolo to veľmi pekné. Predvádzali také divadlo a vinšovali. Vtedy som také niečo videl prvýkrát v živote. Starý otec ich po vystúpení obdaroval a oni išli ďalej.

 

Mamička sa volala Alžbeta Urbanová, rodená Grünfeldová. Narodila sa v Trnave v roku 1913.

 

Neviem ako sa spoznali rodičia, ale ešte predtým ako sa im mali deti, podnikali rôzne výlety a dovolenky. Rodičom sa narodili dvaja synovia. Najprv som sa v roku 1934 narodil ja, Ladislav Urban a v roku 1938 môj brat Tomáš. Naším materinským jazykom je slovenčina, ale u nás v rodine každý rozprával aj nemecky a maďarsky. Pred vojnou sme si toho spolu veľa neužili, lebo brat bol ešte maličký. Sem-tam sme sa prechádzali v parku. So staršími kamarátmi som chodil do Makkabi. Hrávali sme ping-pong, alebo sme chodievali na výlety. Chodievalo sa do kopcov v okolí Piešťan a v zime bola lyžovačka na Červenej Veži.

 

Navštevoval som evanjelickú školu. Najprv síce katolícku, ale odtiaľ ma vyhodili. Nedovolili Židom, aby ju navštevovali. Približne dva mesiace som bol doma. Aby som mohol pokračovať vo vyučovaní, rodičia ma nechali pokrstiť. Chodil som do takého kurzu, kde sme sa učili Bibliu. Pán farár sa volal Dr. Alexander Barica. Mám od neho odložený krstný list, ktorý mi bol neskôr nič platný.

 

Keď som chodil do tretej triedy, učila nás Alica Zelienková. Bola to taká Xantipa, ktorá ma bila. V spojitosti s ňou si spomínam na jednu príhodu. Mal som práve narodeniny a otcova sestra, teta Iluš Quittnerová, mi kúpila futbalovú loptu. Vzal som ju do školy a hrala sa s ňou takmer celá škola. Bolo tam asi päťdesiat žiakov. Všetci sme sa za tou loptou naháňali. Voľakto ju kopol do latríny. Mal som dvoch dobrých kamarátov. Jeden bol Ivan Stankovič a druhý Dušan Goljer. Boli to evanjelici. Chytili ma za nohy a ja som loptu z tej latríny vytiahol. Vyumývali sme ju a Dušan ju vzal do triedy. Stála v rohu a veľmi smrdela. Keď začalo vyučovanie, prišla učiteľka Zelienková. Opýtala sa, koho je lopta. Priznal som sa. Vzala trstenicu a tak ma zbila, že som musel navštíviť lekára.

 

Dom, v ktorom sme žili, bol sprevádzkovaný v roku 1842, čo dokumentovala liatinová tabuľa, ktorú sme našli pri rekonštrukcii zamurovanú v stene domu. Na poschodí bol náš byt a dole mal otec obchod s textilom. V čase mojej mladosti bol za otcovým textilným obchodom sklad a  krajčírstvo, kde šila pani Goldsteinová, neskôr si zmenila meno na Gálová. Pani Goldsteinová šila košele a pánske prádlo na mieru.

 

S rodičmi sme chodievali pravidelne na dovolenky. Každoročne sme boli vo Vysokých Tatrách, v Tatranskej Lomnici. Chodievali sme tam aj v lete, aj v zime. Väčšinou sme boli ubytovaní v hoteli Grand. Poslednýkrát sme tam boli asi v roku 1941. Z tohto šťastného obdobia mám aj fotografie. Spomínam si, že vlaky boli pre nás deti tak vysoko, že sme do nich bez pomoci nedokázali nastúpiť. Cesta pre nás trvala pomerne dlho. V Tatrách sa sánkovalo a v lete sme sa prechádzali, hrali sa, naháňali veveričky a podobne.

 

Otecko v predvojnových rokoch kúpil v okolí Piešťan vilu od Janka Alexyho [Alexy, Janko (1894 - 1970) bol slovenský spisovateľ, maliar a publicista]. Vila bola orientovaná smerom na Červenú Vežu. Janko Alexy tam mal predtým ateliér. Chodievali k nemu aj stážisti, maliari. V tej vile sme istý čas bývali. Odtiaľ chodieval môj otec do práce a ja spolu s ním na bicykli do školy. Bicykel som nechal u otca v robote a poobede sme sa spolu domov vracali.

 

Vila stála pri rieke Váh. Pri vode sme mali stojan na kajaky spolu s pristávacím mólom. Moja matka chodievala veľmi často kajakovať spolu s pani Majerčákovou. Jej manžel, Dr. Eugen Majerčák, bol právnikom v piešťanských kúpeľoch. Keď začali vychádzať protižidovské zákony, museli sme sa vily vzdať. Otec sa dohodol s pánom Alexym, že vilu od nás kúpi naspäť. Z nej sa neskôr stala konšpiratívna budova pre partizánov. K tomuto obdobiu sa ešte vrátime, lebo počas vojny sme sa tu dlho ukrývali.

 

Ako sa ma dotkli protižidovské zákony? V tom veku som im ešte nerozumel. V prvom rade sme sa museli vysťahovať z našej vily a vrátiť sa do domu v meste, v ktorom sme bývali predtým. Obývali sme však už len zadnú časť domu, pretože do prednej časti, tej ktorá smerovala do parku, sa nasťahoval Ing. arch. Alfred Perl z Viedne so svojou manželkou. Bol to Rakúšan a nosil pripnutý hákový kríž na saku. Mal svoj ateliér vo Viedni, kde občas zmizol, ale za dva - tri dni bol naspäť. Vychádzali sme s nimi dobre. Mňa s bratom brávali k sebe. Bolo to myslím niekedy v roku 1941. Mali sme len jednu izbu s oknami do parku. V tejto izbe sa stretávali všetci muži z našej rodiny, kde sa z rádia, ktoré otec neodovzdal, ilegálne počúvalo vysielanie. Toto rádio som neskôr používal aj ja už ako vysokoškolák v Bratislave.

 

Arizátorka [Arizácia: prechod židovských obchodov, firiem, podnikov, atď., do vlastníctva inej osoby (arizátora)] otcovho obchodu bola nemecká dievčina. Volala sa Lea Klostemann. Mohla mať tak dvadsaťštyri rokov. Bola to žena ľahších mravov. Neďaleko mali Nemci garáže a ona tam s nimi už od rána vysedávala. Z arizovaného obchodu sa otec snažil ukryť tovar. Mal veľmi veľa konfekcie a tak ju s mojím bratrancom, Lulom Urbanom spolu „ukradli“ a zamurovali ju na povale v zadnej časti domu. Cez strechu vybudovali vchod, ku ktorému sa pristavil rebrík a tadiaľ sa vchádzalo. Bolo tam veľké množstvo hotovej konfekcie, kabátov, ale aj látky a podobného tovaru. Istá časť z tohto tovaru sa neskôr rozdala partizánom. Druhá časť zostala, a keď sme sa vrátili z koncentráku, otec sa snažil obchod čo najskôr sprevádzkovať. Maľovalo sa, upratovalo a práve tento ukrytý tovar predstavoval základné zásoby pre novootvorený obchod. Otec kúpil po vojne aj nákladné auto, s ktorým chodil pre tovar do Brna.

 

Vo vojnovom období sa otec stal predsedom židovskej náboženskej obce v Piešťanoch. Jeho pobočníkmi boli páni Fáber a Alexander Špronc. Onedlho na to ho zavreli. Prekážal im,pretože bol veľmi podnikavý, čo mnohí ľudia nezniesli. Vzali ho do väznice v Bratislave, odkiaľ mu dopomohli k úteku, ktorý organizoval zrejme môj strýko Ernest Lichtenstein. Väznica sa nachádzala oproti pivovaru. Útek bol perfektne pripravený,  načasovaný a odohral sa počas prechodu vlaku. Vlak spôsobil hrmot vďaka čomu dozorcovia nič nepočuli. Pri väznici vlak spomalil, aby mohol otec naskočiť. Zaviezli ho do Rače, kde naskočil na ďalší vlak, ktorý šiel smerom na Prahu. Za tunelom v Lamači vyskočil a tam ho čakal nejaký železničiar. Istý čas ho potom ukrývali.

 

V tom istom roku sústredili všetky ženy Urbanové. Hľadali otca kvôli tomu, že na neho narafičili nejaké finančné „ťahy“. Keďže ho nenašli, tak vzali všetky ženy, okrem jeho sestry Gizi Klingerovej. Ona jediná nebola v Piešťanoch. Všetky vzali do Ružového mlyna, kde sústreďovali Židov z Piešťan a okolia. Odtiaľ ich transportovali do zberného tábora v Žiline. Napokon sa všetci dostali do koncentráku Majdanek v meste Lublin. Mamička, jej rodičia a otcove sestry boli v Majdanku zavraždení v roku 1942.

 

My sme sa ukrývali v Alexyho vile, ktorá nám pred vojnou patrila. Vo vile bol telefón, a keď mala byť „razia“, vždy nás upozornili dohodnutým heslom „vypustite holuby, lebo bude zlé počasie“. Čo znamenalo, aby sme odtiaľ ušli. V roku 1944 sa tam začali zgrupovať partizáni.

 

Pán Alexy mal ešte jednu včelársku chatu na Havrane asi päť – šesť kilometrov od Piešťan. Od tejto chaty sme mali kľúč a keď nám oznámili: „treba vypustiť holuby...“, obyčajne sme sa ukryli tam. V susedstve mal Michal Wagner šachtu, kde sa dolovala maliarska hrudka. Tá sa potom mlela a predávala maliarom ako farbivo. Otec nad tout štôlňou vybudoval tunel, do ktorého sa v prípade núdze dalo schovať. Nedalo sa tam síce postaviť, ale do stien boli vyhĺbené lavice a na nich naukladané seno, kde sa dalo sedieť. Dokonca na tom mohol človek aj zaspať.

 

Časom bolo prečesávanie“ okolia Piešťan na dennom poriadku. Preto sme sa rozhodli prejsť aj do vzdialenejšej chaty na Havran. Schovávali sme sa tam štyria, otec, brat, ja a Alis, ktorá sa o nás starala. Odohralo sa to v októbri 1944.

 

V jeden deň sme spozorovali raziu, ale utiecť sa už nikam nedalo. S bratom nás skryli do perín. Alis sa ukryla v chlieve, kde bolo prasa a otec sa schoval za dvere. Už vtedy sme mali obrovské šťastie. Prvý vošiel gardista a dva kroky za ním Nemec so samopalom. Gardista vošiel a zbadal za dverami otca, spoznal ho a zháčil sa. Zakričal: „Tu nič nie je“ a odišli. Z rečí sme sa dozvedeli, že Nemcom bolo podozrivé, prečo gardista tak skoro vybehol z izby a vôbec ju neprehľadával. Preto sa tam na druhý deň vrátili. Neboli k nám drzí. Povedali, že pôjdeme s nimi. Keď sme sa zbalili, poslali nás k nákladnému autu, kde sme mali čakať. Pri aute nebol vôbec nikto, dokonca v zapaľovaní boli aj kľúče. O chvíľku sa objavil gardista, ktorý tam bol aj v predchádzajúci deň. Otec sa ho pýtal: „Čo by sa stalo, ak by som naštartoval?“ On mu hovorí: „Kade chceš ísť? K mostu nemôžeš, lebo ja musím vystreliť a ako náhle vystrelím, tak tí Ťa tam zošrotujú. Druhou stranou ísť nemá význam, lebo tade sa nemáš kam dostať.“ Tou stranou by sme totiž vyšli z lesa a ľahko by nás pochytali. Odviedli nás do väznice okresného úradu v Piešťanoch.

 

Vo väznici nás držali asi desať až štrnásť dní. Ja s bratom a Alis, sme boli v jednej cele. V druhej bola pani Terézia Kollmannová a jej syn Juraj a môj otec bol v tretej. Boli tam ešte traja, alebo štyria zajatí partizáni. Odtiaľ nás všetkých vzali do tábora v Seredi.

 

Asi po troch dňoch nás od otca oddelili. Chlapi išli doprava a ženy s deťmi doľava. Ostali sme spolu s Alis. V jeden deň sa strhol veľký rozruch a povedali nám, že ideme ďalej. Nakladali nás na vagóny. Boli asi tri hodiny popoludní. Do každého vagóna naložili ešte papierové vrece plné chleba a nejaké drobnosti na jedenie. Tak to tam bolo preplnené ľuďmi, že sme si ledva vedeli sadnúť.

 

Po dlhej ceste sme dorazili do koncentračného tábora Bergen-Belsen. Strašne pršalo, až lialo. V Bergen-Belsene sme takmer celé dni nič nerobili. Keďže počas nášho príchodu pršalo, pred barakom bolo toľko blata, že sme sa zabárali po členky. Blato dosahovalo výšku minimálne dvadsať centimetrov. Niečo hrozné. Väzni, boli to ženy, nám priniesli náradie. Dostali sme rozkaz, aby sme okolo baraku vykopali priekopu na odtok dažďovej vody. Voda už pretekala aj do baraku. Bol som ešte dieťa, a tak som sa motal okolo žien, ktoré priekopu kopali, aby som sa dostal na vzduch. Vtedy som zažil aj prvý apel. Vonku sme stáli približne pol dňa. Toľko drzosti a kriku tam bolo. Čítal sa menoslov a my sme museli kričať „hier“. Keď niekto nezakričal, urobili randál.

 

Podľa mojich odhadov sme sa museli dostať do sektoru, kde boli predtým Rusi. V noci, keď sme tam prišli, stál na tom mieste obrovský oranžový stan, ktorý pripomínal cirkusový stan. Bol od nás oddelený drôtom. Celý Bergen-Belsen bol ostnatým drôtom rozdelený na viacero sektorov. Jednotlivé časti boli ešte predelené na menšie časti. Takže medzi nami a tým stanom bol menší plot. Menší v porovnaní s tými, ktoré oddeľovali sektory. No a keď došlo k tomu apelu, kompletne celý stan s Rusmi zlikvidovali. Nebolo tam už vôbec nič.

 

Zo začiatku nám dávali čiernu kávu a hranatý chlieb čierny ako uhlie. Dávka toho chleba mala priemer okolo 35 centimetrov a hrúbku približne 3 centimetre. Dávky sa postupne zmenšovali. Posledný mesiac takmer vôbec neboli! Okrem toho sme dostávali polievku z kŕmnej repy, v ktorej plávali kúsky nekvalitného mäsa a koží. Zo začiatku sa to nedalo jesť. Potrebovali sme „tréning“, aby sme si na to zvykli. Občas sa v tej „polievke“ našla aj krumpľa. Postupne bola aj polievka redšia a chudobnejšia. Najprv do nej prestali dávať krumple a napokon aj „mäso“. Kávu nám prestali dávať po troch mesiacoch.

 

V Bergen-Belsene sme pobudli od konca októbra až po oslobodenie [15. apríl 1945 – pozn. red.]. Trvalo to sedem mesiacov. Neďaleko nášho baraku z východnej strany bol ďalší, prázdny. Baraky boli od seba oddelené plotom a bránou. Približne na tretí alebo štvrtý deň po našom príchode tam prišiel transport žien. Až vtedy sme videli, v akom stave sú ľudia, ktorí sú už od roku 1942 v koncentráku. Bolo hrozné ako vyzerali. Do konca života by sa im dalo odhadnúť takých tridsať percent. Boli tak hladní, že pojedli všetko, čo sme nechali. Podotýkam, zo začiatku sme neboli na takú stravu zvyknutí.

 

Na určitých úsekoch, povedzme na každom kilometri, boli vojenské kuchyne, prístrešok s obrovskými kotlami. Tam sa varila tá žbrnda - polievka. Vôkol boli kopy krumplí pripravené na použitie. Neviem však kam ich dávali, lebo v polievke, ktorú sme dostávali, ich takmer nebolo vidieť. Ak ste tam boli s niekým zadobre, tak vám cez plot prehodili krumpľu, alebo cibuľu. Niektorí SS-áci, ktorí prechádzali okolo, sa zabávali tým, že zodvihli zemiak alebo cibuľu a hodili to medzi deti. Potom sledovali ako sa o to bijú.

 

V koncentráku sme bývali na troch miestach. Tretím miestom pobytu bol barak číslo 211. Pred naším barakom bol revír, nemocnica. Z nemocnice prakticky nebolo úniku. Ak sa tam raz človek dostal, živý odtiaľ nevyšiel. Hneď oproti revíru stála strážna veža, z ktorej sa podľa „potreby“ strieľalo. Tieto veže boli pozdĺž celej cesty vo vzdialenosti okolo 200 až 250 metrov od seba. Samozrejme, všetko bolo obohnané plotom, ktorý bol pod elektrickým prúdom. Pamätám sa na prípad, keď dve ženy z nemocnice vybehli, držiac sa za ruky a namierili si to rovno na ten plot. Vzbĺkli, bol to ich koniec. V blízkosti veže bola latrína, kde chodievali aj ľudia z nemocnice. Celé to vyzeralo tak, že bola vykopaná jedna veľká jama, pred ktorou bol dlhý neopracovaný peň stromu. Nad ten peň si musel človek čupnúť a tak vykonával potrebu. Ľudia boli v takom zbedačenom stave, že nevládali ani stáť na nohách. Tam sa pred mojimi očami odohrávali strašné veci.

 

S Nemcami sme takmer neprichádzali do kontaktu. Človek sa im musel vyhýbať, pretože si z nás mohli kedykoľvek urobiť srandu, ktorá bola životu nebezpečná. Takýmto žartom boli nebezpečné „prechádzky“ dozorkýň. Vedľa baraku, kde sme posledne bývali, chodievali v poobedňajších hodinách dozorkyne – ženy – na prechádzku. Každá SS-áčka mala pri sebe vlčiaka. Vtedy bolo užitočné z latríny ujsť. Chorí ľudia, ktorí mali hnačky, tam sedeli aj desiatky minút. Mali kŕče a nedokázali sa vyprázdniť. Nemka pustila psa na sediaceho človeka a pes ho hodil do hovien. Takého úbožiaka už odtiaľ nikto nevytiahol.

 

Po oslobodení Angličania filmovo dokumentovali tábor. Keďže som vedel, čo kde v tábore leží, tak som s tými filmármi zo začiatku chodil. Neďaleko nás zriadili miesto, kde bol rozhlas. Od rána do večera hlásili v mnohých jazykoch, kto koho hľadá. Taktiež sa zriadila tabuľa, ku ktorej chodili ľudia a vešali lístky s odkazmi pre rodinu a známych. Po oslobodení som ochorel na týfus. Dostal som sa do nemocnice, ktorú v kasárňach zriadili po odsunutých Nemcoch. Každý, kto sa tam dostal, musel prejsť odvšivovacou procedúrou a parným kúpeľom. Vtedy som už nevládal ani chodiť. V tej pare ma nechali istý čas ležať. Odtiaľ som sa dostal na izbu, kde ležali traja Angličania, ktorí sa o mňa starali. Veľmi veľa anglických vojakov tam tiež ochorelo na týfus. Dokonca v Bergen-Belsene zomrelo niekoľko desiatok lekárov, ošetrovateľov a vojakov, ktorí sa tam nakazili. Celý tábor do dvoch mesiacov úplne zlikvidovali a podpálili, aby sa infekčné choroby ďalej nešírili.

 

Otec sa dostal transportom do Sachsenhausenu. Z tohto miesta ho pridelili do nejakého priľahlého tábora, odkiaľ sa mu spolu s niekoľkými spoluväzňami podarilo ujsť. Hranice do Protektorátu prekročili východne od mesta Jáchymov. Spolu s ním šlo približne desať ďalších baníkov, ktorých viedol stranícky predák Ondrej Tatár. Boli dosť nejednotní, pretože niektorí boli v lepšej kondícii, iní v horšej. Spolu pracovali v nejakej bani pri Sachsenhausene. Bol to v podstate nejaký zbrojný priemysel, ktorého časť výroby bola vyhĺbená v skale. Baníci mali na starosti rozširovanie priestorov pre zbrojovku. Vchod do tohto komplexu viedol cez most, ktorý bol nad vodou. Každý deň chodili tri kilometre do bane a tri späť do tábora Keď sa baníci chystali ujsť, otec sa k nim pridal spolu s jedným lekárom. Lekár sa volal Dr. Šoltés. Pri pokuse o prechod cez nemecko – české hranice otec vyliezol na strom. Chcel zistiť, či nie je nikto v okolí. V tom sa spustila paľba z guľometu, a tá mu prestrelila ruku na niekoľkých miestach. Po pár dňoch dostal vysoké horúčky, takže museli vyhľadať pomoc. Dostali ho do obce Dolní Bělá, kde sa ho ujal lekár Dr. Boris Jacenko, ktorý ho operoval. Tento lekár ukrýval ešte dvoch ľudí. Otec sa s nimi pokúsil prejsť autom cez frontu k Američanom. Napokon sa im to aj podarilo. Otec robil do konca vojny v americkej armáde tlmočníka. Chodieval oblečený v uniforme a dostal sa až do Prahy. Tam pracoval istý čas na repatriačnom úrade. Odtiaľ sa potom vrátil do Piešťan. V Piešťanoch sa stretli s mojím bratrancom Lulom, spolu s ktorým vyhodili ľudí z nášho bytu. Prišli tam a povedali: „Odíďte odtiaľto, o dve hodiny sa tu nasťahujem. Je to môj majetok.“ Kým sme prišli domov, byt patril opäť našej rodine.

 

Po vojne otec v pomerne krátkej dobe znova otvoril náš obchod a začal predávať. Nástupom komunistov sa z neho stal kapitalista, takže si nevedel nájsť prácu. Najprv robil závozníka ešte v takej polo-súkromnej firme, ktorá sa špecializovala na zdravotnícku techniku. Neskôr z nej vznikla Chirana [Chirana Piešťany a.s. bola založená v roku 1962]. Robil v sekcii, ktorá sa špecializovala na opravu starého lekárskeho vybavenia. Niekoľko rokov tam pracoval ako závozník. Potom, ako zriadili centrálnu zberňu opravovaných prístrojov, sa stal šéfom. Otecko ani nepomyslel na to, že by emigroval. Bol veľký kapitalista a stále tvrdil, že socializmus nemôže dlho trvať, a takto to nemôže ísť ďalej.

 

Teraz, keď som na dôchodku, tak sa venujem politike, histórii a hlavne koncentráku Bergen-Belsen. Zdokonaľujem si vedomosti, rozprávam sa s ľuďmi a niekedy nájdem aj také témy, na ktoré som už aj zabudol. Keď ma zavolajú zo židovskej obce v Komárne, aby som prehovoril pár slov, tak idem. Raz ročne prehovorím pri spomienke na obete holokaustu.