Novinky

Prehľad filmovej tvorby

 

Naše filmy 

Pridajte sa k nám

 

Ústredný zväz židovských náboženských obcí 

nachadzate sa > Peter Havaš

Peter Havaš (1935 - 2015)

Škola života

 

Narodil som sa v roku 1935 v Spišskej Novej Vsi. Žili tam aj rodičia mojej mamičky. Starý otec bol v meste veľmi obľúbený a vážený človek, vlastnil obchod s elektrospotrebičmi a bicyklami. V obchode pracovali aj moji rodičia. Stará mama bola v domácnosti.

 

Bezstarostné detstvo bolo prerušené sklamaním, keď dcéra školníka nemeckej školy sa nesmela so mnou hrať, lebo ako mi povedali, bol som Žid. Zrazu z normálnych tzv. slušných občanov mesta, sa stali oduševnelí bojovníci za rasovú čistotu.

 

V tom čase vznikali ilegálne komunistické buňky. V jednej z týchto buniek bol aj môj otec. Buňka bola prezradená a všetkých jej členov zatkli a uväznili v Ilave, otca prepustili. Po krátkom pobyte doma jedného večera sa objavili u nás uniformovaní príslušníci HG (Hlinkovej gardy).  Otca odviedli. Až neskoršie sme sa dozvedeli, že ho deportovali do koncentračného tábora Lublin-Majdanek (Poľsko), kde bol v roku 1943 popravený.

 

Dňa 1. novembra 1944 nás odviedli príslušníci HG, naložili nás na prešovskej stanici do dobytčákov. Počas celej cesty, trvajúcej tri dni, vagón ani neotvorili. Boli sme bez jedla a vody a na fyzickú potrebu sa chodilo do jedného kúta vagóna, kde bolo vedro. Po trojdňovom trmácaní, na jednej zo zástavok, otvorili vagóny a vyhnali nás na „perón“. Dospelí už vedeli, že sme v Oswienčime. Po vyložení, lepšie povedané po vyhodení mŕtvol z vagónov, bolo ich hodne, nás znovu do nich nahnali.

 

Ďalšou zástavkou bola stanica Fürstenberg. Po niekoľko kilometrovom pochode nás zastavili nás pred bránou s hrdým nápisom „Arbeit macht frei“. Boli sme pri vchode do ženského tábora Ravensbrück. Oddelili ženy s deťmi od mužov. Po vyzlečení civilného oblečenia, sprche a ostrihaní dohola, sme dostali väzenské oblečenie, ktoré mi bolo patrične veľké. Od tejto chvíle som bol väzeňom bez mena. Bol som len číslo 11713.

 

Denný režim pozostával z ranného a večerného „Apelu“ a celodennou otrockou prácou. Apely boli nástupy, kde sa zisťovali počty väzňov. Keď sa niektorý väzeň pokúsil o útek, čo bolo skoro nemožné, apel trval dovtedy, kým utečenca za použitia psov nechytili a verejne nepopravili. Väzeň, ktorý počas apelu odpadol, bol jednoducho zastrelený.

 

O starom otcovi som vedel, že je tiež v Ravensbrücku, ale nevedel som v ktorom baraku. Návštevy po barakoch boli zakázané. Medzitým sa blížil front a láger postupne evakuovali. Hygienické podmienky boli katastrofálne. Za takýchto podmienok bola pochopiteľne úmrtnosť väzňov obrovská. V posledných dňoch pred oslobodením, mŕtvoly už ani neodvážali, len zhromažďovali na apelplatzi. Keď sa človek chcel dostať na latrínu, musel prechádzať cez hromadu mŕtvol, ktorá z hodiny na hodinu rástla.

 

1. mája 1945 sme videli SS-ákov s batohmi v panike odchádzať na nákladných autách. 2. mája 1945 vošli do areálu koncentračného tábora americkí vojaci. Boli sme oslobodení. Pozoruhodné bolo, že keď americký vojaci otvorili brány koncentráku, drvivá väčšina väzňov sa rozbehla von z oploteného areálu tábora. Po krátkom čase sa vrátili s bezradným výrazom v tvári. Nevedeli pochopiť, vrátane mňa, že sme slobodní, že každý môže ísť a robiť kde chce a čo chce.

 

Američania nás zásobili potravinovými balíčkami a konzervami. Tak sme opustili koncentrák. Putovali sme peši, na ukradnutých bicykloch, pokiaľ zas tieto pre zmenu neukradli nám. Naše putovanie trvalo asi 6 týždňov, keď nás zastavili vojaci anglickej armády a prinútili nás ostať v jednom bývalom koncentračnom tábore. Bola tam už čistota, postele s prezliečkami a výborná strava.

 

V baráku, v ktorom sme boli ubytovaní, ochorel jeden Poliak. Prišla sanitka s mladou anglickou lekárkou z 12 km vzdialenej nemocnice v Bergen-Belsene. Mladej lekárke som položil otázku, ktorú som počas nášho putovania položil nesčíselne krát, či tam nie je nejaká pani Havašová zo Slovenska. Vyhlásila, že u nich leží nejaká Havašová. Povedala mi, aby som prišiel o tri dni.

 

Po mojom príchode ma zaviedli do nemocničnej izby, kde ležalo šesť pacientiek. Medzi nimi som nespoznal vlastnú matku. Keď ma zbadala v rohu pod oknom ležiaca žena, vykríkla moje meno a zamdlela. Bola to moja mama. Vážila 34 kilogramov. Mala infekčnú žltačku a škvrnitý týfus. Lekári jej nedávali skoro žiadnu nádej na prežitie.

 

O osudoch ostatných členov rodiny som sa dozvedel až po vojne. Mama bola z Ravensbrücku odvezená do Dortmundu, kde pracovala v továrni na bomby ako brusička. Po zbombardovaní Dortmundu, vrátane továrne na bomby, evakuovali väzeňkyne do koncentračného tábora Bergen-Belsen. Tam sa opäť stretla so starou mamou, svojou matkou, ktorá bola vo veľmi zlom zdravotnom stave. Stará mama trpela podvýživou, tak jej mama dávala svoje porcie stravy. Podarilo sa jej udržať starú mamu pri živote až do oslobodenia Angličanmi. Tri dni po oslobodení umrela v maminom náručí.

 

Po zložitom cestovaní do Spišskej Novej Vsi, napriek občasným poznámkam niektorých spoluobčanov o tom, že „viac sa ich vrátilo, ako bolo odvezených“, sme začali opäť žiť ako civilní občania. Našťastie ľudia s uvedeným názorom boli v menšine.

 

Zaradil som sa medzi rovesníkov, no niekedy som im ťažko rozumel. Snažil som sa im prispôsobiť, čo sa časom aj podarilo, ale práve popísané zážitky ma poznačili doživotne. So životným údeľom som sa vyrovnával športom a štúdiom. Celý život som pracoval na univerzite, odkiaľ som po štyridsiatich rokoch odišiel do dôchodku z pozície univerzitného profesora.

 

 

Rozhovor realizoval a spracoval: PhDr. Martin Korčok, PhD.

Jazyková korektúra: Mgr. Monika Himpánová

Dátum spracovania: 15. december 2011

© EDAH o.z.