Novinky

Prehľad filmovej tvorby

 

Naše filmy 

Pridajte sa k nám

 

Ústredný zväz židovských náboženských obcí 

nachadzate sa > Šmuel Givoni

Šmuel Givoni (1923) 

Bol posledným židovským väzňom deportovaným z koncentračného tábora Sereď. Od roku 1948 žije so svojou manželkou Ester v kibuci Šomrat, ktorý založili s ostatnými príslušníkmi sionistického hnutia Hašomer Hacair zo Slovenska a Rumunska.

 

Narodil som sa v Bratislave 30. júna 1923. Rodičia ma pomenovali Tibor Salamon. Moja mamička sa volala Katka Salamon, rodená Roth. Narodila sa v obci Šurany, v roku 1892. Otecko sa volal Leopold Salamon a narodil sa v obci Vojka nad Dunajom, v roku 1882. Mal som jednu sestru, ktorá sa narodila v Bratislave, v roku 1920.

 

Do tábora v Seredi som sa prihlásil dobrovoľne ako vodoinštalatér v decembri 1941. Bolo nás tam okolo  50 - 60 ľudí. V Seredi sme boli ubytovaní v budove budúceho hlavného veliteľstva, kde sme mali zložené aj pracovné veci a materiál. Okrem hlavnej budovy stála pred vchodom do tábora menšia budova, v ktorej bol ubytovaný hlavný veliteľ. Pri hlavnej budove stála ďalšia stavba, ktorú obýval riaditeľ stavebnej správy, veľmi slušný starší pán. Baraky boli v tom čase ešte prázdne. Cez týždeň som pracoval a v soboty som chodieval za mamičkou do Bratislavy. Otecko zomrel v Bratislave, v roku 1941 a mojej sestre sa pred vypuknutím vojny podarilo emigrovať do Anglicka.

 

Situácia sa zmenila v marci 1942, kedy začali deportácie. Z hlavnej budovy nás vyhodili a museli sme sa presťahovať do barakov. Do hlavnej budovy sa nasťahoval veliteľ a správca tábora v jednej osobe, gardista Vozár. My, ktorí sme pracovali na vodovode, sme aj naďalej robili svoju prácu. Za našu skupinu zodpovedal Jan Hanzel, Nemec z Bratislavy. Videli sme všetko, čo sa v tábore odohrávalo. Videli sme odchádzajúce transporty, lebo železničná koľaj bola veľmi blízko. Bolo to ťažké obdobie a trvalo až do jesene 1942.

 

Po zastavení transportov vládlo v tábore napätie. Nikto netušil, čo bude ďalej. Gardisti boli rôzni. Dali by sa však rozdeliť do dvoch skupín. Jedni prišli kvôli dobrému platu. Druhú skupinu tvorili sadisti. Spomínam si na istého gardistu menom Straka, ktorý vykonával fyzické tresty. Robil to veľmi rád. Bol to bývalý boxer. Dobre si spomínam aj na gardistu menom Cingeľ. Často bol opitý. V takom stave sa prechádzal po tábore a býval agresívny. Snažili sme sa od neho držať čo najďalej. Veliteľ gardistov Vozár zvykol strieľať vzduchovkou do ľudí a po vtákoch. Zvláštna kratochvíľa, pravda? Po čase ho vo funkcii veliteľa vystriedal Vašina.

 

My mladí sme vytvorili komúnu. Väčšina z nás boli členovia sionistického hnutia Hašomer Hacair, ako napríklad Emil Burian, Akiva Neufeld (Nir), Abraham (Hanzi) Pressburger, Bert (Brco) Klug, Gabi Eichler (Oren), Jenő Rosenblum a ja Tibor (Šmuel) Salamon. Istý čas sme mali k dispozícii aj samostatnú izbu, ale časom sa to všetko zmenilo.

 

V tábore bol aj zradca, hodinár Frostig. Donášal veliteľovi. Jeden deň zbil mládenca, ktorý u neho pracoval. S chlapcami z komúny sme sa rozhodli, že ho potrestáme. Večer sme ho vylákali von. Hodili sme mu deku na hlavu a poriadne zbili. Nakoľko bol u gardistov veľmi populárny, trest nás neminul. Po práci sme museli behať okolo tábora niekoľko týždňov. Horšie bolo, že sme prišli o našu spoločnú izbu.

 

V čase, keď skončili deportácie sa dalo v tábore celkom dobre existovať. Vyrábali sme nábytok do rodinných domov, ktoré sa stavali v Bratislave pre politických a verejných funkcionárov. Napriek tomu, že obdobie bolo voľnejšie, zmýšľali sme realisticky. Naša komúna využila fakt, že v tom čase bol v tábore relatívny kľud. Vedeli sme, že Nemci prehrali bitku pri Stalingrade a Rusi ich budú tlačiť späť aj cez Slovensko. Taktiež sme vedeli, že nám Židom hrozí veľké nebezpečenstvo. Už sme nechceli dopustiť, aby nás deportovali a boli sme odhodlaní sa brániť. Z toho dôvodu sme začali pašovať zbrane do tábora v rozhodnutí, že v prípade potreby ich použijeme.

 

Tiež sa k nám dostávali chýry o tom, že v horách sa niečo chystá. Tieto informácie nám sprostredkovali židovskí politickí väzni z Ilavy, ktorých k nám v tom čase previezli. Tak sme sa dostali do styku s členmi ilegálnej komunistickej strany. Každému z nás sme zabezpečili revolver. Zbrane sme kupovali. Mali sme k dispozícii falošné priepustky na pohyb mimo tábora. Falšovateľom našej komúny bol Brco Klug. Dohromady sa nám podarilo do tábora prepašovať šesť revolverov, ktoré sme mali ukryté pod strechou jedného z barakov. Taktiež sme mali aj fotoaparát, ktorým sme robili zábery zo života v tábore. Okrem ozbrojovania sme organizovali aj malé kultúrne podujatia, hlavne pre deti a mládež.

 

Posielali nás aj na práce mimo tábora. Raz som sa dostal na Štrbské pleso. Mali sme robiť ústredné kúrenie vo vile Iskra. To vám bol krásny život. Boli sme tam dvaja, ja a Juro Kónya. Keď sme boli pred vyše desiatimi rokmi s manželkou na Slovensku, navštívili sme aj Štrbské pleso. Zašli sme k tej vile, z ktorej práve vychádzala neznáma dáma. Povedal som jej, že pred päťdesiatymi rokmi som tam spravoval kúrenie. Ona s humorom odpovedala: ,,Dobre, že ste prišli, môžete začať znovu.“

 

Pred odchodom na Štrbské pleso sme sa v komúne rozhodli, že do tábora sa už nevrátim.  Po skončení prác vo vile som ušiel do Maďarska. Maďarskí Židia ešte neboli deportovaní a veľmi mi pomáhali. Zaobstarali mi dokumenty, s ktorými som sa dostal až do Budapešti. Tam som žil dva mesiace. Po rokoch strávených v tábore, to bolo pre mňa ako dovolenka. V tom období Nemci obsadili Maďarsko. Domáci, u ktorého som býval mi povedal, že doteraz ho nezaujímalo kto som, ale situácia sa zmenila a je pre neho nebezpečné ukrývať Žida. Odišiel som z Budapešti a o dva dni som sa cez Košice vrátil na Slovensko, kde bola situácia tiež napätá.

 

Pomocou falošných papierov som si našiel prácu vo firme Justus. Mal som podnájom u starej dámy spolu s mojim kamarátom Akivom Nirom, ktorý tiež ušiel zo seredského tábora. Keď som sa jedného dňa vrátil z práce, domáca mi oznámila, že nás hľadali dvaja páni. Rozhodli sme sa, že musíme ujsť. Najprv som navštívil môjho šéfa, pána Justusa a povedal mu, že som dostal povolávací rozkaz. Ten dobrák mi chcel ísť vybaviť odklad. Vtedy som vyšiel s pravdou von, že som Žid a musím utiecť. On sa zachoval veľmi slušne. Vyplatil  mi, čo som si odrobil a poprial veľa šťastia.

 

S Akivom sme cestovali do Nitry. Bolo to v období tesne pred vypuknutím povstania. Vďaka falošným dokladom som si tam našiel prácu. V prípade príchodu Nemcov na Slovensko sme sa s priateľmi z Hašomer Hacair dohodli, že sa stretneme na Kolonádovom moste v Piešťanoch. Dnes sa tomu len čudujem, ako sme mohli v takom mladom veku plánovať akcie tohto druhu.

 

Keďže povstanie viselo na vlásku, rozhodol som sa ísť do Piešťan. Zatiaľ čo som sa prechádzal po moste a čakal na ostatných, odišiel Akiva do Serede pre zvyšných členov komúny, ktorí nás čakali v tábore. Po jeho príchode do seredského tábora sa odohrala veľká dráma. Práve v tom čase zasadala židovská rada a rokovala s veliteľom tábora o možnosti prepustenia všetkých väzňov. Veliteľ tábora telefonoval svojmu nadriadenému. Dostal odpoveď, že seredská jednotka sa k povstaniu nepripojí. Akiva vytiahol revolver a položil ho na stôl so slovami, aby sa veliteľ rozhodol sám. V tom období bol veliteľom tábora žandár a nie gardista. Z nášho pohľadu to bol slušný človek a brány tábora otvoril. Všetci Židia boli voľní. Ťažko povedať, čo by sa bolo stalo, ak by nevydal rozkaz otvoriť bránu. Boli sme rozhodnutí bojovať.

 

Medzičasom som pochopil, že do Piešťan nikto nepríde a vybral som sa do Serede. Prišiel som tam práve vo chvíli, kedy sa otvorila brána tábora a ľudia vychádzali von. Bol to veľmi silný zážitok. Časy však neboli ľahké a každému hrozilo veľké nebezpečenstvo.

 

Zo Serede sme odišli na povstalecké územie bojovať. Nemci však postupne všetko obsadili a tak sme sa rozhodli vrátiť do Bratislavy. Môjho kamaráta Akivu, ktorý bol pôvodom zo Žiliny spoznal v uliciach hlavného mesta žilinský gardista. Hneď ho zatkli.

 

Mne sa podarilo zamestnať v káblovke na falošné papiere. Pracovali tam viacerí ľudia z podsvetia, ktorí mi pomohli spojiť sa s kamarátom zo Serede, Bumim Lazarom. Bumi falšoval dokumenty, ktoré sme potom roznášali ľuďom v bunkroch. Jedného dňa som dostal informáciu, že ma vonku čakajú neznámi páni. Bol som si istý, že sú to naši. Mal som pripravené potrebné falošné doklady, s ktorými som sa vybral k bráne. Tam na mňa čakalo asi desať gestapákov. Chytili ma. Veľmi sa tomu tešili.

 

Ocitol som sa vo väzení, kde ma predvolali na vypočúvanie. Jedným z vypočúvajúcich bol gestapák Hauskrecht, bývalý učiteľ nemeckého gymnázia v Bratislave. Moja sestra bola jeho žiačkou a preto sa počas vypočúvania pýtal aj na ňu. Keď sa dozvedel, že je v Londýne, len sa uškrnul a sebaisto poznamenal: „Aj tam sa dostaneme!“ Bolo to pár mesiacov pred koncom vojny. Snažil som sa potlačiť smiech. Sestra sa v emigrácii počas vojny nič nestalo. Dožila sa pomerne vysokého veku. Zomrela v roku 2011.

 

Tieto udalosti sa odohrali koncom novembra 1944. Po výsluchu ma poslali späť do Serede, kde bol v tom čase koncentračný tábor, ktorému velil Alois Brunner. Pár hodín po mojom príchode do tábora prišli esesáci z Bratislavy s tým, že potrebujú desať mladých chlapov. Tak som sa prihlásil a vybrali ma. Nevedel som, kam sa dostanem, ale riskol som to. Moju mamičku v tom období zo Serede deportovali. Zomrela začiatkom roka 1945 v koncentračnom tábore Ravensbrück.

 

Zobrali nás do Bratislavy, ktorú bombardovali spojenci. V meste bolo veľa nevybuchnutých bômb. Našou úlohou bolo ich vykopať a zneškodniť. Esesáci nám povedali: ,,Nebudeme Vás strážiť. Keď niekto utečie, ostatných zastrelíme.“ Prvú noc som utiekol. Ostatným som sľúbil, že do rána sa vrátim. Išiel som priamo za svojím kamarátom, Bumim Lazarom, ktorý vyrábal falošné papiere. Objednal som u neho pre nás všetkých desať falošných dokumentov a vrátil sa k ostatným. Vyhotovenie dokladov trvalo niekoľko dní.

 

Jedného dňa nás priamo z prístavu zobrali esesáci na výsluch. Mal som veľký problém, lebo okrem svojej falošnej legitimácie som mal aj ďalšie tri, ktoré si chlapci nechali u mňa. Išlo mi o život. Vypýtal som sa na toaletu a snažil sa legitimácie ukryť. Napadlo mi vložiť ich do pracovných rukavíc, ktoré boli celé zablatené a zamrznuté.

 

Počas vypočúvania som mal vyložiť všetko na nablýskaný stôl esesáka. Vo vreckách som nič nemal a tak som na stôl položil svoje špinavé rukavice. Esesáka to veľmi nahnevalo. Odhodil rukavice na zem a začal na mňa ziapať, že takú špinu mu na stôl dávať nebudem! Svoju falošnú legitimáciu z rukavíc mám dodnes odloženú.

 

Po výsluchu nás poslali späť do Serede. Tam som sa uplatnil ako zvárač pri výrobe vozov pre SS, ktorú organizoval vtedajší veliteľ tábora Brunner. V tábore som ostal, až do posledného transportu dňa 31. marca 1945. V ten deň bol veľký zhon a Brunner pendloval na svojom aute medzi nádražím a táborom, kým sa mu nepokazil chladič. Po príchode do tábora poslal pre mňa, aby som mu ho opravil. Veľavravne na mňa pri tom pozrel a sľúbil, že ma za to odmení. Kým sme to spolu s niekoľkými montérmi opravovali, všimol som si, že prepustil väznených partizánov. Boli to všetko nežidia. Myslel som si, že aj mňa buď prepustí, alebo na mieste zastrelí.

 

Po ukončení opráv podišiel ku mne a povedal: „Ty si môžeš vybrať, ktorým vagónom pôjdeš!“ Tak som utekal popri vagónoch a kričal meno kamaráta: „Brco, Brco!“ Napokon som ho našiel a nastúpil do vagóna, kde bol on. Bol som posledným Židom deportovaným z koncentračného tábora v Seredi.

 

Vo Valaškom Meziříčí sme sa rozhodli vyskočiť z vagóna a približne po mesiaci sme sa dočkali konca vojny.

 

Fotografie:

(1) Šmuel Givoni s manželkou Ester, kibuc Šomrat.

(2) Pred nemocnicou pracovného tábora židov v Seredi, vrchný rad prvý zľava: Šmuel Givoni, pán Adler, pani Adlerová, meno neznáme. Pani Adlerová bola hlavná ošetrovateľka nemocnice v tábore. Dolný rad zľava: Gabi Eichler (Oren), Jenő Rosenblum.

(3) Pracovný tábor židov v Seredi, spodný rad zľava: Luci Pressburger, Akiva Nir, meno neznáme, Eva Klug (Dymová), Šmuel Givoni, Gabi Eichler (Oren), meno neznáme, meno neznáme. V pozadí stojí Abraham Pressburger.

(4) Pracovný tábor židov v Seredi. Z ľavej strany pri pracovnom stole: Ďuro Kohn, Gabi Eichler (Oren), Jenő Rosenblum a Šmuel Givoni.

(5) Falošné dokumenty Šmuela Givoniho vydané na meno Imrich Dubovič.

(6) Pracovný tábor židov v Seredi, Šmuel Givoni.

 

© EDAH o.z.