Novinky

Prehľad filmovej tvorby

 

Naše filmy 

Pridajte sa k nám

 

Ústredný zväz židovských náboženských obcí 

nachadzate sa > Viola Rozália Fischerová

Viola Rozália Fischerová (1922-2017) 

Nasledujúce riadky nás prevedú pohnutým a ťažkým životom pani Violy Rozálie Fischerovej. Počas holokaustu vyvraždili takmer celú jej početnú rodinu. Po vojne nastúpila v Prahe na štúdium medicíny, ale svojho sna sa musela vzdať pre nedostatok financií a podlomenému zdraviu. Vydala sa za vynikajúceho človeka, Juraja Fischera. Pán Fischer patrí medzi štyroch ľudí zo Slovenska, ktorí boli vyznamenaní najvyšším francúzskym vyznamenaním - Rytier čestnej légie francúzskej republiky. Toto vyznamenanie mu bolo udelené za jeho zásluhy počas operácií Dynamo pri Dunkerque v roku 1940 a Overlord v roku 1944. Ich spoločné šťastie však netrvalo dlho. Jej manžel bol počas totalitného režimu, ktorý v Československu vládol, krivo obvinený a odsúdený na trest smrti za „sabotáž“. Rozsudok neskôr zmiernili a tak sa ako trestanec dostal na dlhé roky do uránových baní v Jáchymove. Jeho utrpenie znásobovala skutočnosť, že celu zdieľal aj s nemeckými nacistickými zločincami odsúdenými v Československu, ktorí sa spolupodieľali na vyvražďovaní Židov v Čechách a na Slovensku. Pani Viola bola počas pobytu jej manžela vo väzení vystavená neustálemu ponižovaniu. Dokonca aj v práci jej nadávali do sprostých Židoviek. Najväčšou radosťou jej života sú jej dcérky a vnúčatá. Vo voľných chvíľach sa okrem iného venovala aj poézii. Nebola jediná, kto v rodine zdedil poetické a prozaické vlohy. Okrem nej sa umeniu pera venovali aj jej mladí bratranci Imrich Haász a Sándor Berkó. Imricha dobili na smrť v Lučenci začiatkom štyridsiatych rokov a život slávnejšieho z dvojice spisovateľov, Sándora, vyhasol v roku 1944 v niektorom z koncentračných táborov. Sándor Berkó je literárnymi kritikmi doposiaľ považovaný za jedného z najlepších slovenských spisovateľov píšucich v maďarskom jazyku.

 

Volám sa Viola Rozália Fischerová. Narodila som sa v neologickej židovskej rodine v Lučenci v roku 1922, ako Ibolya Rózsa Stern. Celý svoj život sa riadim heslom: „Én nem ezt a lovat választottam, de ez van ezt kell szeretni!“ [doslovný preklad z maďarčiny znie: „Nevybrala som si tohto koňa, ale mám ho a musím ho mať rada.“ V slovenskom ekvivalente by sa dalo povedať: „Treba hrať s rozdanými kartami.“].

 

Z mojich starých rodičoch si spomínam len na oteckovu mamu. Volala sa Róza Stern, rod. Reiner. Zomrela, keď som bola ešte veľmi mladá, približne v roku 1926. Do mojich šiestich rokov ma vychovávala mamičkina sestra, teta Irena Ambróz, rodená Braun. Mamička [Ilona Stern] bola veľmi chorá, vyoperovali jej jednu obličku. Nevládala sa starať o všetky tri deti a tak jej sestra s našou výchovou pomáhala. Náš život od samotného detstva bol veľmi ťažký.

 

Otcovi rodičia, Mór Stern a Róza Stern žili pôvodne v obci Kiskövesd [slovensky Malý Kamenec. Obec na východnom Slovensku]. Iba z rozprávania viem, že starý otec bol obchodník. Po jeho smrti sa babička presťahovala k nám do Lučenca. Otecko [Andor Stern] pochádzal zo šiestich detí. Troch chlapcov: Ignác, Sándor a Andor a troch dievčat: Blanka, Regina a Jozefína.

 

Mamičkiných rodičov, starého otca Bertalana Brauna, prezývaného Berci, a starú mamu, som nikdy nepoznala, pretože zomreli ešte pred mojím narodením.

 

Otecko sa volal Andor Stern. Jeho manželka, moja mamička, sa volala Ilonka Stern, rodená Braun. Otec bol zástupcom riaditeľa liehovaru s názvom: „Trecséni borovicska és likőrgyár.“ Jediným príjmom našej rodiny bol oteckov plat z liehovaru, pretože mamička bola veľmi chorá a nemohla pracovať. Počas vojny pripadol liehovar Slovenskému štátu. Otec tak musel z liehovaru odísť. Otvoril si malý obchodík, v ktorom predával smaltované hrnce. V Maďarsku bola v porovnaní s Československom veľká bieda. Preto sa po pripojení Lučenca k Maďarsku naša životná situácia veľmi zhoršila.

 

Mamička pochádzala zo šiestich detí. V rodine bolo päť dievčat: Gizella, Irén [Irenka], Licike, moja mamička Ilonka a ešte jedno dievča, ktorej meno nepoznám. Jediný jej brat sa volal Imre.

 

Narodila som sa v roku 1922. Do šiestich rokov ma vychovávala teta Irenka v maďarskej obci Heves. S manželom mali veľký šesť izbový dom a žili si veľmi dobre. Potom som sa vrátila k rodičom do Lučenca, kde v predvojnovom období pôsobila veľmi veľká židovská komunita. Odhadujem, že v meste žilo viac ako dvetisíc Židov [počet Židov v Lučenci v roku 1939 presahoval 2000, z ktorých až 90 percent zahynulo počas holokaustu]. Väčšina Židov patrila medzi neológov, napriek tomu ortodoxná menšina ovládala takmer všetky dôležité židovské inštitúcie a spolky v meste. U ortodoxných Židov bol rabínom Salamon Undorfer. Zavraždili ho v koncentračnom tábore Auschwitz, v roku 1944. Neologickým rabínom bol Dr. Artur Reschovský, ktorý mal za manželku kresťanku a jeho švagrom bol katolícky farár. Švagor ho chcel počas vojny zachrániť, avšak Reschovský mu povedal: „Moje ovečky idú preč, tak aj pastier musí ísť!“ Vojnu neprežil. Do samotného Lučenca sa po vojne vrátilo len niečo málo cez sto Židov.

 

Niektorí Židia v meste boli majetní a v roku 1925 nechali postaviť podľa plánov architekta Baumhorna krásnu neologickú synagógu. Okrem nej sa v Lučenci nachádzala ešte jedna neologická a jedna ortodoxná synagóga. Aj keď Židia držali spolu, žili kastovo, a tí majetnejší sa veľmi nestarali o tých chudobnejších. V meste žila i komunita chasidov, ktorá tu prišla po rozpade Rakúsko – Uhorskej monarchie. Od ostatného židovského obyvateľstva sa odlišovali tým, že nosili veľké klobúky a veľké pajesy. Naša rodina patrila medzi neológov. Mamička držala sviatky, ale kóšer kuchyňu už nie. Nemali sme oddelený riad a jedávali sme i bravčové mäso.

 

Väčšinu času som trávila doma, kde som sa cítila veľmi dobre. Takmer nikam som nechodievala. Starala som sa o mamičku. Boli sme ako kamarátky. Veľmi som ju ľúbila a aj ona mňa. Rodičia mi inak nepovedali, len kislányom [z maďarčiny dievčatko]. Bola som vychovaná spravodlivo, skromne a k úcte k rodičom. Rodičia nám dali všetko, čo mohli. Boli sme veľmi pekná a šťastná rodina. Teraz sa mi žije veľmi ťažko, pretože nikde mi nebolo lepšie ako doma.

 

Aj napriek skromným životným podmienkam a mamičkinej chorobe, otec zabezpečil pre všetky tri deti čo mohol. Všetci traja sme zmaturovali. Dokonca môj najstarší brat Sándor [Alexander] Stern začal študovať medicínu v Prahe, ale potom, čo boli prijaté protižidovské zákony štúdium musel zanechať. Tak sa vyučil za automechanika. Žiaľ počas vojny ho odviedli Maďari na munkaszolgálat [nútené práce]. Zahynul veľmi skoro, ešte predtým ako nás ostatných deportovali. Zranil sa a museli mu amputovať nohu. Kvôli tomu trpel na nejakú duševnú chorobu. Mamičke sme to ani nepovedali, pretože by to neuniesla. O tom, čo sa mu skutočne stalo, sme sa dozvedeli od brata mojej priateľky, ktorý s ním bol na nútených prácach. Potom, čo mu amputovali nohu, ho kamaráti nosili na nosidlách. Nechcel im to však dovoliť, preto si v zime sadol na zem a povedal, že tu zomrie. A aj zomrel, zamrzol.

 

Druhý brat, Gyula [Juraj] Stern sa vyučil za umeleckého stolára. Gyula bol tiež v koncentráku a do konca života ho táto krutá spomienka prenasledovala. Po vojne vyštudoval vysokú školu a potom pracoval ako letecký inžinier. Bol vynikajúcim študentom. Venoval sa čisto matematike a nejakým výpočtom. Zomrel v roku 1999.

 

Doma sme sa rozprávali výlučne po maďarsky, lebo rodičia boli Maďari, so slovenčinou som preto mala ťažkosti. Na Slovákov nemám veľmi dobré spomienky. Väčšina z nich mi strpčovala život a mnohí z nich ma oklamali. Stále ma prenasledovali za to, že som sa narodila ako Židovka. Nedali mi dýchať.

 

Do školy som nastúpila v Lučenci, rovnako aj moji bratia. Celá naša rodina bola intelektuálne založená. Všetci bratranci mali vysokoškolské vzdelanie. Boli medzi nimi advokáti, inžinieri a spisovatelia. Keď som navštevovala gymnázium, zoznámila som sa s jedným židovským chlapcom. Volal sa Alojz Markovics. Veľmi sa do mňa zaľúbil. Raz dokonca podplatil riaditeľa školy, aby ma zavolal z triedy počas vyučovania a mohol sa tak so mnou porozprávať. V škole ma vtedy volali „Stern Ibolya Rózsa a celá kvetinová záhrada“ [v maďarskom jazyku je ibolya fialka a rózsa ruža]. Riaditeľ vošiel do triedy a povedal: „Stern Ibolya Rózsa, opäť je tu váš bratranec.“ Stretávali sme sa, no neskôr nastali tie smutné časy. Po vojne sme sa stretli v Prahe na Václaváku, kde mi povedal, že na druhý deň odlieta do USA. Chcel, aby sme sa zosobášili a odleteli spolu. Ešte večer prišiel za mnou, doniesol mi kyticu červených ruží a naliehal, aby som šla s ním. Ja som však ostala...

 

Počas vojny sme sa do roku 1944 zdržiavali doma. V tomto roku začali deportácie. V Lučenci vyčlenili niekoľko ulíc, v ktorých vytvorili geto, kde nás držali istý čas. Potom nás deportovali do Auschwitzu a tu sa začal môj smutný príbeh. Hneď po výstupe z vagónu nás selektovali, ľavá strana bola strana smrti a pravá strana života. Celý čas som sa držala mamičky, ktorú však poslali na stranu smrti. Strčili do nej až spadla. Ona šla na stranu smrti a ja na stranu života...

 

V koncentračnom tábore Auschwitz na mne robili lekárske pokusy, čím mi pokazili krvinky. Po vojne ma liečili v Prahe na hematologickej klinike. Následkom pokusov sa mi postupne zhoršovali lekárske výsledky. Nakoniec mi museli všetky ženské orgány odstrániť. Našťastie som stihla porodiť dve dcérky. Okrem toho, ma v koncentráku veľmi bili latou až som hluchá. Bez načúvacieho prístroja vôbec nič nepočujem. Boli dni, keď som v tábore musela celý deň kľačať. Inokedy nám do rúk strčili tehly a nechali nás stáť, až kým sme nepadli od vyčerpania.

 

Z Auschwitzu nás potom odtransportovali. Istý čas som robila v továrni pre firmu Siemens. Keď prišiel nálet, tak nás nahnali do pivnice, kde sme museli sedieť vo vode. Dodnes som tým poznamenaná. Oslobodenie prišlo v koncentračnom tábore Ravensbrück.

 

Po vojne sme sa s bratom Jurajom usadili v Prahe. Obaja sme mali túžbu študovať. Vtedy fungoval Joint. Dostávali sme veľmi nízku podporu. Internát nám nebol pridelený, preto sme boli nútení bývať na priváte. Z jednej podpory sme uhradili výdavky na nájom a nezvýšilo nám ani na jedlo. Museli sme sa rozhodnúť, ktorí z nás sa bude venovať štúdiu. Rozhodli sme sa pre brata. Ja som si zvolila vydaj. V tom čase som sa už vídavala s mojím budúcim manželom, Jurajom Fischerom.

 

Môj manžel pochádzal z významnej židovskej rodiny v Lučenci. Jeho rodina vlastnila veľkoobchod so železom, farbami, pieckami a benzínom. Manžel ušiel z krajiny ako devätnásťročný ešte v počiatočnej ére prenasledovania Židov. V jednom z posledných väčších rozhovorov v roku 2004 pre týždenník Domino fórum [Domino fórum: politicko-spoločenský týždenník] opísal svoj životný príbeh. Príbeh úteku židovského chlapca na začiatku vojny z rodného Lučenca a jeho strastiplnej púte cez Balkán, cesty z Blízkeho východu do Francúzska, kde sa zúčastnil aj operácie Dynamo pri francúzskom prístavnom meste Dunkerque. Odtiaľ sa dostal do Anglicka, kde sa pridal k Československej armáde. V Normandii sa 6. júna 1944 zúčastnil operácie Overlord [Operácia Overlord: je názov vylodenia v Normandii, 6. júna 1944. Bola jednou z najväčších vojenských operácií druhej svetovej vojny]. Po návrate domov, keď zistil, že jeho najbližší boli zavraždení v koncentračných táboroch, sa začiatkom 50. rokoch ocitol ako „sabotér“ obvinený komunistickým režimom v uránových baniach v Jáchymove. Prežil aj ďalšiu nespravodlivosť, keď ho súdy demokratického štátu po roku 1989 nedokázali odškodniť za to, že im rodinný dom na základe rasových zákonov Szálasiho fašistickej vlády počas vojny skonfiškovali. Dielo nacistov zavŕšili komunisti neuveriteľne arogantným činom, keď proti hrdinovi protifašistického odboja uplatnili dekrét o zhabaní majetku nacistov a ich kolaborantov! Akoby to nestačilo, Okresný súd v Lučenci v roku 1996 jeho žiadosť o odškodnenie zamietol s argumentom, že podľa zákonov fašistického Szálasiho režimu nebol vlastníkom domu. Avšak kolotoč absurdít okolo ich rodinného doma sa uzavrel už dávno, keď ho v roku 1975 zbúrali a na jeho pozemku postavili budovu Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska.

 

Ľudia obľubovali rozprávanie môjho manžela, lebo vo svojich slovách ukrýval vždy nejaký príbeh „Zažil som absolútnu slobodu, bolesť, šťastie aj zúfalstvo,“ hovorieval. Na sklonku leta 1944 sa na pobreží francúzskej Normandie uskutočnila najväčšia operácia v dejinách. Bojovalo sa na pevnine aj na mori. „Bojoval som v americkom tanku Shermen. Bol to dobrý stroj, no mal jednu chybu. Bol veľmi pomalý. Keď som išiel okolo Caen tak som napočítal až dvesto vyradených tankov. Nebol to príjemný pohľad. Boli v plameňoch. Okolo nich ležali mŕtve telá. Tí, ktorých nezastrelili, zhoreli v tanku zaživa. Dostali sme za úlohu obsadiť dôležité mosty. Boli sme odhodlaní splniť rozkaz za každú cenu. Hoci sme Nemcov prekvapili a zmiatli, konali pohotovo. Strieľali na všetko, čo sa hýbalo. Stíhačky, bombardéry, granáty, guľky, bažina a tisíce mŕtvych. Kamarát, ktorý nás chcel zachrániť, sa hodil na mínu. Nebol čas oplakávať ho. Hustá guľometná paľba nás pribila k zemi. Dozvedeli sme sa, že Hitler stále pochyboval, či je to tá pravá invázia. Ležali sme v potoku. Nemci už boli od nás necelých päť metrov. Boli sme unavení. Veliteľovi skĺzol z ramena samopal. Buchol o prilbu, ktorú mal položenú vedľa seba. Nemci to začuli. V tej chvíli som si uvedomil len jedno – nesmú zastreliť veliteľa. Vyskočil som z potoka a zreval, aby sa vzdali, že sú tu všade míny. Vzdali sa! Boli sme zachránení. Postupovali sme. Nemci kládli odpor najmä pri pobreží. Začiatkom augusta mali spojenci cestu na Paríž pozdĺž Seiny voľnú.“

 

Manžel po vojne pracoval v jednom veľkoobchode v Lučenci ako zástupca riaditeľa. Veľkoobchod sa zaoberal distribúciou tovaru, napríklad motorky, nábytok, riad, pre obchody. S riaditeľom sa veľmi dobre poznal, slúžili spolu ako vojaci zahraničnej československej armády počas vojny. V jednu sobotu im dodali nové motorky, ktoré však nemohli zaradiť do skladu, pretože tam nebolo miesto. Nechali ich na dvore a starostlivo pozakrývali plachtami. Práve vtedy si prišli ŠtB-áci pre riaditeľa. Zadržali ho s vysvetlením, že úmyselne znehodnocuje štátny majetok, ktorým mali byť tie motorky. Môj muž ho chcel zachrániť a tým sa začalo jeho prenasledovanie. Počas Slánského procesov ho zatkli a obvinili zo sabotáže. V jeden februárový deň som sa vrátila z práce a našla som dom plný príslušníkov ŠtB. Manželovi zhabali dom a predvolali nás na Miestny národný výbor v Lučenci, kde s nami zaobchádzali gestapáckym spôsobom.

 

Spomedzi štyroch Slovákov v histórii je môj manžel jedným z držiteľov najvyššieho francúzskeho vyznamenania Rytier čestnej légie francúzskej republiky. Rovnaké vyznamenanie získal napríklad aj Milan Rastislav Štefánik. Kým si však toto vyznamenanie prebral, prešiel skutočný peklom. Komunisti ho obvinili zo sabotáže a uväznili ako špióna a sionistu. Dokonca ho chceli popraviť obesením. Jeho situáciu zhoršila aj skutočnosť, že bol Žid a Slánského procesy boli v tom čase v plnom prúde. Po odsúdení manžela som sa nervovo zrútila. Bola som plná nenávisti a pomsty voči prokurátorovi z Banskej Bystrice. Keď vyniesli rozsudok, tak som sa postavila. Išla som a pred sebou som tlačila stôl. Chcela som ho pritlačiť. Keď to videli, tak ho vyniesli cez druhé dvere.

 

Všetky tieto udalosti ovplyvnili aj život našich detí. Našu staršiu dcéru Helenu nevzali na vysokú školu. Keď to isté čakalo našu mladšiu dcéru Vieru začala som robiť všetko preto, aby mohla študovať. Napokon sa nám to podarilo a Viera vyštudovala matematiku.

 

Po vojne aj mňa prenasledovali. Dvadsaťdeväť rokov som robila ekonómku v agropodniku v Lučenci. V práci ma neoslovovali inak než stará sprostá Židovka. Bolo to veľmi kruté a bolestivé. V čase, keď manžela väznili, musela som sa starať o rodinu. Za to, že bol uväznený som dostávala najnižšiu mzdu. Cez deň som robila a v noci som šila, aby sme sa uživili. Po nežnej revolúcii začali peripetie s navrátením majetku. Ani tu sme nepochodili. Jedna z radostnejších udalostí sa dostavila v roku 2004, keď manželovi, ako som už spomínala, udelili vo Francúzsku vyznamenanie Rytier čestnej légie. Vyznamenanie mu odovzdával prezident Jacques Chirac [Chirac, Jacques (b. 1932): francúzsky politik a v rokoch 1995 -2007 prezident Francúzskej republiky]. Na ceste ho sprevádzal aj samotný slovenský prezident. O rok neskôr sa však manželov zdravotný stav začal zhoršovať. Keď som s ním bola v Lučenci v nemocnici, tam mi okrem iného povedali: „Viete čo pani Fischerová, to vyznamenanie si môžete strčiť viete kam...“. Bolo to kruté a obzvlášť v danej situácii.