Bernard Knežo Schönbrun

FILM LENGTH: (8 min 24 sec)

 

Príbeh chlapca z ortodoxnej židovskej rodiny, ktorému počas holokaustu vyvraždili viac ako deväťdesiat príbuzných. Prežil iba on jediný a to aj vďaka odvahe ženy, ktorá sa po vojne stala jeho manželkou. Napriek svojím životným útrapám ostal človekom a nikdy sa nevzdal svojho presvedčenia, že ľuďom treba vždy pomáhať.

 

Krátka história židovskej náboženskej obce Michalovce 

Vysvetlivky k filmu

Ortodoxné a neologické židovské komunity

po kongrese v Budapešti v rokoch 1868/69, na ktorom predstavitelia židovských komunít diskutovali o viacerých sporných otázkach medzi tradicionalistami a reformátormi, a ktorý mal zjednotiť Židov v Uhorsku, vznikol rozkol. Namiesto zjednotenia sa Židia oficiálne rozdelili na dve komunity - ortodoxné a neologické, ktoré si vytvorili svoje vlastné komunitné siete. Neológovia boli reformátori, ktorí v mnohom protirečili ortodoxii. Život ortodoxných komunít sa do dnešných dní striktne riadi princípmi judaizmu a stavia sa do opozície voči asimilačným snahám.

 

Oblečenie ortodoxných Židov

hlavnými atribútmi oblečenia sú u muža klobúk a kipa (jarmulka), ktorá sa nosí namiesto klobúka, alebo pod ním. Muži si tiež obliekajú spodný talit, modlitebný plášť so strapcami. Nosenie tzv. pajesov, zatočených prameňov vlasov na oboch stranách tváre je spojené so zákazom v Tóre, ktorý hovorí, že sa nesmie holiť a zastrihávať brada ani vlasy na spánkoch. Ďalšie kusy oblečenia ako napr. kaftan (čierny oblek), sú oblečením pochádzajúcim z Ruska a Poľska. Podľa nežidov je napr. kaftan typickým znakom Židov. Pre Židov však nie je povinný. Ženy musia nosiť oblečenie s dlhými rukávmi a mať zahalené nohy. Po sobáši je zvykom oholiť si hlavu a nosiť parochňu, prípadné inú pokrývku hlavy.

 

Minjan

modlitebné minimum desiatich dospelých mužov (t.j. nad trinásť rokov, ktorí prešli rituálom Bar micva) potrebných k verejnej modlitbe.

 

Cheder

náboženská základná škola zameraná na výučbu Tóry a judaizmu.

 

Židovský kódex

vládne nariadenie č. 198/1941 o právnom postavení Židov vydané 9. septembra 1941. Podľa vzoru norimberských rasových zákonov sa židovský kódex stal jedným z najtvrdších a najneľudskejších protižidovských zákonov v celej Európe. Nariadenie vyzdvihovalo otázku židovstva na základe rasovej príslušnosti, v ktorej rozdeľovalo Židov na kategóriu Žid, polovičný Žid a miešanec. Popri rasovej príslušnosti sa otázka náboženstva stávala menej podstatnou. Väčšina paragrafov zákona sa venovala prevodu židovského majetku do rúk nežidov (tzv. arizácia) a vylúčeniu Židov z ekonomického, politického a verejného života.

 

Šiesty robotný prápor Židov

prvou diskriminačnou právnou normou Slovenského štátu v armáde bolo vládne nariadenie č. 74 Sl. z. z 24. apríla 1939 o vylúčení Židov z verejných služieb. 21. júna 1939 vyšla druhá právna norma, vládne nariadenie č. 150 Sl. z. o úprave vojenskej povinnosti Židov. Na jeho základe boli všetci Židia v armáde prevelení do osobitných pracovných útvarov. Nariadením 230/1939 Sl. z. boli židovské osoby zbavené hodností. Všetky uvedené právne normy boli súčasťou diskriminačného rasového zákonodarstva Slovenského štátu. Do vojenských pracovných útvarov, z ktorých sa formoval tzv. VI. prápor, nastupovali v r. 1939, 1940 a 1941 tri odvodové ročníky židovských brancov. V roku 1942 už ročník nenastupoval, lebo jeho príslušníci boli zaraďovaní do prvých transportov. Prvé hromadné sústredenie židovských brancov do vojenského pracovného útvaru bolo 3. marca 1941 v obci Čemerné. 31. mája 1943 boli tri židovské roty preradené do pracovných stredísk Ministerstva vnútra pod dozor Hlinkovej gardy. Väčšina príslušníkov bola preradená do pracovných táborov: Nováky, Sereď, Kostolná a Vyhne. Veľká väčšina z nich sa potom zúčastnila bojov v Slovenskom národnom povstaní.

 

Novácky pracovný tábor

bol založený roku 1941. Na území o rozlohe 2.27 km² bolo postavených 24 barakov, v ktorých v roku 1943 väznili 2.500 až 3.000 Židov. Väčšina z nich bola deportovaná do vyhladzovacích táborov v Poľsku. Tábor bol 30. augusta 1944 obsadený partizánmi, ku ktorým sa pridala väčšina Židov z tábora.

 

Pracovný a koncentračný tábor Sereď

bol založený v roku 1941 ako pracovný tábor Židov. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bol tábor rozpustený. V septembri 1944 Nemci zriadili v Seredi koncentračný tábor a obnovili deportácie Židov zo Slovenska. Veliteľom tábora sa stal Alois Brunner. Do Serede sústredili Židov, ktorí ešte zostali na území Slovenska. V tábore boli Židia vystavení krutému zaobchádzaniu a vraždám. Väzni museli napríklad celú noc pochodovať po areáli tábora. Tých, ktorí spadli, zastrelili, alebo surovo zmlátili. V zime polievali väzňov studenou vodou. Od septembra 1944 do konca marca 1945 bolo zo Serede deportovaných 11.719 Židov. Do konca novembra 1944 smerovali transporty do koncentračného tábora Auschwitz. Neskoršie transporty boli vypravené do koncentračných táborov v Nemecku. Posledný transport s 360 osobami odišiel zo Serede 31. marca 1945 do Terezína.

 

Slovenské národné povstanie

na Vianoce roku 1943 sa z viacerých opozičných hnutí sformovala Slovenská národná rada, ktorej cieľom bolo bojovať proti slovenskému fašistickému štátu. Povstanie vypuklo 29. augusta 1944 v Banskej Bystrici. Hlavnú bojovú zložku povstania tvorila povstalecká armáda pozostávajúca z približne 60.000 vojakov, ktorých väčšinu tvorili Slováci. Okrem nich sa bojov v povstaní zúčastnili príslušníci vyše 20 národností, napr. Česi, Rusi, Ukrajinci, Židia, Bulhari, Poliaci, Francúzi, Nemci, Maďari a iní. Napriek účasti veľkej časti slovenskej armády a sovietskych jednotiek sa Nemcom 27. októbra 1944 podarilo znovu obsadiť Banskú Bystricu a povstanie potlačiť. Partizáni však pokračovali v bojoch proti okupantom až do oslobodenia krajiny na jar roku 1945.

 

Slánskeho procesy

v rokoch 1948-1949 československá vláda spoločne so Sovietskym zväzom výdatne podporovala myšlienku založenia nového štátu Izrael. Stalinova politika sa ale napriek všetkému úsiliu v Izraeli neujala, preto sa objektom jej záujmu stali arabské štáty. V prvom rade sa ale komunisti museli zbaviť podozrenia zo zásobovania zbraňami židovskému štátu. Sovietske vedenie vyhlásilo, že obchod so zbraňami do Izraela riadili sionisti z Československa. Doba si vyžiadala, že každý Žid v Československu bol automaticky hodnotený ako sionista a kozmopolita. V r. 1951 na základe vykonštruovaného procesu boli odsúdení 14 podozriví (z toho 11 Židov), na čele s Rudolfom Slánskym, hlavným sekretárom komunistickej strany. Jedenásť podozrivých dostalo trest smrti, troch odsúdili na odňatie slobody do konca života. Popravy odsúdených sa uskutočnili 3. decembra 1952. Svoju chybu pri riadení procesu napokon uznala aj Komunistická strana a všetci odsúdení boli v roku 1963 občiansky i právne rehabilitovaní.