Erika Bezdíčková - Čiara života

FILM LENGTH: (10 min 34 sec)

 

Bezstarostný život dievčaťa, ktoré nadovšetko milovalo svoju mamičku, prerušil vznik fašistického slovenského štátu. Kruté slová: „Židovka utopíme Ťa, aj tak smrdíš!“, boli predzvesťou toho, čo malo prísť...

 

Vysvetlivky  

Ortodoxné a neologické židovské komunity

po kongrese v Budapešti v rokoch 1868/69, na ktorom predstavitelia židovských komunít diskutovali o viacerých sporných otázkach medzi tradicionalistami a reformátormi, a ktorý mal zjednotiť Židov v Uhorsku, vznikol rozkol. Namiesto zjednotenia sa Židia oficiálne rozdelili na dve komunity - ortodoxné a neologické, ktoré si vytvorili svoje vlastné komunitné siete. Neológovia boli reformátori, ktorí v mnohom protirečili ortodoxii. Život ortodoxných komunít sa do dnešných dní striktne riadi princípmi judaizmu a stavia sa do opozície voči asimilačným snahám.

 

Deportácie Židov zo Slovenského štátu

početnosť židovskej komunity v Slovenskom štáte v roku 1939 sa pohyboval okolo 89.000 obyvateľov (podľa sčítania v roku 1930 - to bolo približne 135.000 obyvateľov), pričom po I. Viedenskej arbitráži v novembri 1938 sa približne 40.000 Židov dostalo na územia, ktoré získalo Maďarsko. Na zasadnutí vlády 24. marca 1942 predostrel minister vnútra A. Mach návrh ústavného zákona o vysťahovaní Židov. Od marca 1942 do októbra 1942 odišlo zo Slovenska 57 transportov a bolo deportovaných 57.752 osôb (2/3 židovského obyvateľstva), z ktorých holokaust prežilo len niekoľko sto. Z toho 38 transportov odišlo do železničnej stanice Naleczów pri Lubline a zvyšných 19 transportov smerovalo do Auschwitzu. Deportovaní podľa ústavného zákona zbavení štátneho občianstva, mohli si so sebou zobrať len 50 kgpresne určeného hnuteľného majetku. Slovenská vláda za každého ako "osídľovací" príspevok zaplatila nacistickému nemecku 500,- RM (približne 5.000,- Sk vo vtedajšej mene). Ústavný zákon legalizoval deportácie. Na Slovensku po deportáciach ostalo ani nie 20.000 Židov. Na jeseň 1944 - po príchode nacistickej armády na územie Slovenska, ktorá potláčala SNP - došlo k obnoveniu deportácií. Realizáciu tentoraz prenechala slovenská strana plne nacistickému Nemecku. Zo Slovenska bolo v tejto druhej etape 1944-45 deportovaných 13.500 Židov, pričom asi 1.000 židovských osôb bolo popravených priamo na území Slovenska. Približne 10.000 židovských občanov sa zachránilo vďaka pomoci slovenského obyvateľstva.

 

Šoa

hebrejský termín pre holokaust. Preklad slova šoa znamená zničenie, záhuba.

 

Židovský kódex

vládne nariadenie č. 198/1941 o právnom postavení Židov vydané 9. septembra 1941. Podľa vzoru norimberských rasových zákonov sa židovský kódex stal jedným z najtvrdších a najneľudskejších protižidovských zákonov v celej Európe. Nariadenie vyzdvihovalo otázku židovstva na základe rasovej príslušnosti, v ktorej rozdeľovalo Židov na kategóriu Žid, polovičný Žid a miešanec. Popri rasovej príslušnosti sa otázka náboženstva stávala menej podstatnou. Väčšina paragrafov zákona sa venovala prevodu židovského majetku do rúk nežidov (tzv. arizácia) a vylúčeniu Židov z ekonomického, politického a verejného života.

 

Slovenské národné povstanie

na Vianoce roku 1943 sa z viacerých opozičných hnutí sformovala Slovenská národná rada, ktorej cieľom bolo bojovať proti slovenskému fašistickému štátu. Povstanie vypuklo 29. augusta 1944 v Banskej Bystrici. Hlavnú bojovú zložku povstania tvorila povstalecká armáda pozostávajúca z približne 60.000 vojakov, ktorých väčšinu tvorili Slováci. Okrem nich sa bojov v povstaní zúčastnili príslušníci vyše 20 národností, napr. Česi, Rusi, Ukrajinci, Židia, Bulhari, Poliaci, Francúzi, Nemci, Maďari a iní. Napriek účasti veľkej časti slovenskej armády a sovietskych jednotiek sa Nemcom 27. októbra 1944 podarilo znovu obsadiť Banskú Bystricu a povstanie potlačiť. Partizáni však pokračovali v bojoch proti okupantom až do oslobodenia krajiny na jar roku 1945.

 

Pracovný a koncentračný tábor Sereď

bol založený v roku 1941 ako pracovný tábor Židov. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bol tábor rozpustený. V septembri 1944 Nemci zriadili v Seredi koncentračný tábor a obnovili deportácie Židov zo Slovenska. Veliteľom tábora sa stal Alois Brunner. Do Serede sústredili Židov, ktorí ešte zostali na území Slovenska. V tábore boli Židia vystavení krutému zaobchádzaniu a vraždám. Väzni museli napríklad celú noc pochodovať po areáli tábora. Tých, ktorí spadli, zastrelili, alebo surovo zmlátili. V zime polievali väzňov studenou vodou. Od septembra 1944 do konca marca 1945 bolo zo Serede deportovaných 11.719 Židov. Do konca novembra 1944 smerovali transporty do koncentračného tábora Auschwitz. Neskoršie transporty boli vypravené do koncentračných táborov v Nemecku. Posledný transport s 360 osobami odišiel zo Serede 31. marca 1945 do Terezína.

 

Ravensbrück

koncentračný tábor určený hlavne pre ženy. Nachádzal sa v Nemecku blízko mesta Fürstenberg. Začali ho budovať koncom roku 1938. 18. mája 1939 priviezli prvých väzňov - 900 žien z Nemecka a Rakúska. V tábore väznili ženy z viac ako dvadsiatich európskych krajín. Ženy, ktoré už nevládali pracovať, boli deportované do Uckermarku alebo Auschwitzu, kde ich zavraždili buď v plynových komorách alebo pri “lekárskych” experimentoch. V roku 1943 dosiahol počet väzňov v tábore 42.000. Počas fungovania tábora bolo do Ravensbrücku deportovaných 132.000 žien a detí, z ktorých bolo 92.000 zavraždených. V marci 1945 sa Nemci rozhodli tábor premiestniť a tak ľudí schopných chôdze poslali na tzv. pochod smrti. Väzni, ktorí prežili koncentračný tábor a pochod smrti boli oslobodení sovietskou armádou 30. apríla 1945.

 

Sachsenhausen

koncentračný tábor v Nemecku, ktorý bol založený v roku 1936 približne 25 kilometrov od Berlína. Odhaduje sa, že táborom prešlo 200.000 väzňov, z ktorých 30.000 zahynulo v neľudských podmienkach. Toto číslo nezahŕňa sovietskych vojnových zajatcov, ktorí boli popravovaní hneď po príchode a neuvádzali sa v táborových registroch a ani ľudí, ktorí zomreli počas transportu, či pri evakuácii tábora v apríli 1945. Sachsenhausen bol oslobodený Sovietskou armádou 27. apríla 1945. Našli tam 3.000 väzňov, ktorí boli príliš chorí a vyčerpaní, aby mohli nastúpiť na pochod smrti. 

 

Pochod smrti

nacisti pred koncom vojny nechceli dopustiť, aby došlo k oslobodeniu väzňov z koncentračných táborov. Hnali ich v mrazoch, bez vody, jedla a poriadneho oblečenia niekoľko stoviek kilometrov do táborov na území Nemecka a Rakúska. Mnohí z nich zomreli od zimy, hladu a vyčerpania, alebo boli zavraždení priamo počas pochodu.

 

Fotografie z natáčania filmu Čiara života