Ján Hanák - Nevedel som, že som Žid

FILM LENGTH: (10 min 06 sec)

 

Vysvetlivky k filmu 

Hlinkove gardy

polovojenské jednotky pod vedením radikálneho krídla Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany. Radikáli vyhlásili nezávislé Slovensko podľa vzoru nacistického Nemecka. V období od marca do októbra 1942 Hlinkove gardy bez nemeckej pomoci brutálnym spôsobom deportovali 57.752 Židov zo Slovenska, z ktorých holokaust prežilo len niekoľko sto.

Pracovný a koncentračný tábor Sereď

bol založený v roku 1941 ako pracovný tábor Židov. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bol tábor rozpustený. V septembri 1944 Nemci zriadili v Seredi koncentračný tábor a obnovili deportácie Židov zo Slovenska. Veliteľom tábora sa stal Alois Brunner. Do Serede sústredili Židov, ktorí ešte zostali na území Slovenska. V tábore boli Židia vystavení krutému zaobchádzaniu a vraždám. Väzni museli napríklad celú noc pochodovať po areáli tábora. Tých, ktorí spadli, zastrelili, alebo surovo zmlátili. V zime polievali väzňov studenou vodou. Od septembra 1944 do konca marca 1945 bolo zo Serede deportovaných 11.719 Židov. Do konca novembra 1944 smerovali transporty do koncentračného tábora Auschwitz. Neskoršie transporty boli vypravené do koncentračných táborov v Nemecku. Posledný transport s 360 osobami odišiel zo Serede 31. marca 1945 do Terezína.

Deportácie Židov zo Slovenského štátu

početnosť židovskej komunity v Slovenskom štáte v roku 1939 sa pohyboval okolo 89.000 obyvateľov (podľa sčítania v roku 1930 - to bolo približne 135.000 obyvateľov), pričom po I. Viedenskej arbitráži v novembri 1938 sa približne 40.000 Židov dostalo na územia, ktoré získalo Maďarsko. Na zasadnutí vlády 24. marca 1942 predostrel minister vnútra A. Mach návrh ústavného zákona o vysťahovaní Židov. Od marca 1942 do októbra 1942 odišlo zo Slovenska 57 transportov a bolo deportovaných 57.752 osôb (2/3 židovského obyvateľstva), z ktorých holokaust prežilo len niekoľko sto. Z toho 38 transportov odišlo do železničnej stanice Naleczów pri Lubline a zvyšných 19 transportov smerovalo do Auschwitzu. Deportovaní podľa ústavného zákona zbavení štátneho občianstva, mohli si so sebou zobrať len 50 kg presne určeného hnuteľného majetku. Slovenská vláda za každého ako "osídľovací" príspevok zaplatila nacistickému nemecku 500,- RM (približne 5.000,- Sk vo vtedajšej mene). Ústavný zákon legalizoval deportácie. Na Slovensku po deportáciach ostalo ani nie 20.000 Židov. Na jeseň 1944 - po príchode nacistickej armády na územie Slovenska, ktorá potláčala SNP - došlo k obnoveniu deportácií. Realizáciu tentoraz prenechala slovenská strana plne nacistickému Nemecku. Zo Slovenska bolo v tejto druhej etape 1944-45 deportovaných 13.500 Židov, pričom asi 1.000 židovských osôb bolo popravených priamo na území Slovenska. Približne 10.000 židovských občanov sa zachránilo vďaka pomoci slovenského obyvateľstva.

Geto Terezín / Theresienstadt

od novembra 1941 boli Židia z celého územia Čiech a Moravy postupne sústredení v Terezíne. Odtiaľ boli ďalej deportovaní do vyhladzovacích táborov, kde sa uskutočňovala ich fyzická likvidácia. Židovskí väzni boli najskôr ubytovaní v kasárňach a od polovice roka 1942 v celom meste Terezín. Do Terezína prichádzali transporty aj z viacerých krajín Európy, napr. Nemecka, Rakúska, Holandska, Dánska, Slovenska a Maďarska. Za necelé štyri roky prešlo getom viac ako 140.000 väzňov - mužov, žien i detí. Približne 35.000 väzňov zomrelo priamo v Terezíne na následky hladu, stresu a katastrofálnych ubytovacích a hygienických podmienok. Z Terezína bolo do ďalších koncentračných táborov deportovaných 87.000 osôb, z ktorých sa oslobodenia dožilo len 3.800. Zo 7.590 detí, ktoré boli z Terezína deportované vojnu prežilo len 142.

Židovský kódex

vládne nariadenie č. 198/1941 o právnom postavení Židov vydané 9. septembra 1941. Podľa vzoru norimberských rasových zákonov sa židovský kódex stal jedným z najtvrdších a najneľudskejších protižidovských zákonov v celej Európe. Nariadenie vyzdvihovalo otázku židovstva na základe rasovej príslušnosti, v ktorej rozdeľovalo Židov na kategóriu Žid, polovičný Žid a miešanec. Popri rasovej príslušnosti sa otázka náboženstva stávala menej podstatnou. Väčšina paragrafov zákona sa venovala prevodu židovského majetku do rúk nežidov (tzv. arizácia) a vylúčeniu Židov z ekonomického, politického a verejného života.

Ravensbrück

koncentračný tábor určený hlavne pre ženy. Nachádzal sa v Nemecku blízko mesta Fürstenberg. Začali ho budovať koncom roku 1938. 18. mája 1939 priviezli prvých väzňov - 900 žien z Nemecka a Rakúska. V tábore väznili ženy z viac ako dvadsiatich európskych krajín. Ženy, ktoré už nevládali pracovať, boli deportované do Uckermarku alebo Auschwitzu, kde ich zavraždili buď v plynových komorách alebo pri “lekárskych” experimentoch. V roku 1943 dosiahol počet väzňov v tábore 42.000. Počas fungovania tábora bolo do Ravensbrücku deportovaných 132.000 žien a detí, z ktorých bolo 92.000 zavraždených. V marci 1945 sa Nemci rozhodli tábor premiestniť a tak ľudí schopných chôdze poslali na tzv. pochod smrti. Väzni, ktorí prežili koncentračný tábor a pochod smrti boli oslobodení sovietskou armádou 30. apríla 1945.

Mauthausen

koncentračný tábor v Rakúsku založený v auguste 1938. Prví väzni boli nútení stavať tábor a pracovať v kameňolome. Tábor bol oslobodený americkými jednotkami 5. mája 1945. Mauthausenom prešlo 199.404 väzňov. Približne 119.000 z nich vrátane 38.120 Židov bolo popravených alebo zahynulo v dôsledku vyčerpania, podvýživy a nadľudského pracovného zaťaženia.

 

Fotografie z natáčania filmu Nevedel som, že som Žid