Novinár Alexander Bachnár

FILM LENGTH: (9 min 50 sec)

Štúdium pedagogickej akadémie musel ako Žid nútene ukončiť. Prešiel 6. pracovným práporom Židov, pracovným táborom Nováky a nakoniec sa zapojil do Slovenského národného povstania. Počas povstania sa stal veliteľom roty, ktorá sa vyznamenala vo viacerých bojoch. Mamička a jeho siedmi súrodenci boli zavraždení v koncentračných táboroch a Kremničke pri Banskej Bystrici. Po vojne pôsobil ako novinár.

Vysvetlivky k filmu

Šiesty robotný prápor Židov

prvou diskriminačnou právnou normou Slovenského štátu v armáde bolo vládne nariadenie č. 74 Sl. z. z 24. apríla 1939 o vylúčení Židov z verejných služieb. 21. júna 1939 vyšla druhá právna norma, vládne nariadenie č. 150 Sl. z. o úprave vojenskej povinnosti Židov. Na jeho základe boli všetci Židia v armáde prevelení do osobitných pracovných útvarov. Nariadením 230/1939 Sl. z. boli židovské osoby zbavené hodností. Všetky uvedené právne normy boli súčasťou diskriminačného rasového zákonodarstva Slovenského štátu. Do vojenských pracovných útvarov, z ktorých sa formoval tzv. VI. prápor, nastupovali v r. 1939, 1940 a 1941 tri odvodové ročníky židovských brancov. V roku 1942 už ročník nenastupoval, lebo jeho príslušníci boli zaraďovaní do prvých transportov. Prvé hromadné sústredenie židovských brancov do vojenského pracovného útvaru bolo 3. marca 1941 v obci Čemerné. 31. mája 1943 boli tri židovské roty preradené do pracovných stredísk Ministerstva vnútra pod dozor Hlinkovej gardy. Väčšina príslušníkov bola preradená do pracovných táborov: Nováky, Sereď, Kostolná a Vyhne. Veľká väčšina z nich sa potom zúčastnila bojov v Slovenskom národnom povstaní.

Novácky pracovný tábor

bol založený roku 1941. Na území o rozlohe 2.27 km² bolo postavených 24 barakov, v ktorých v roku 1943 väznili 2.500 až 3.000 Židov. Väčšina z nich bola deportovaná do vyhladzovacích táborov v Poľsku. Tábor bol 30. augusta 1944 obsadený partizánmi, ku ktorým sa pridala väčšina Židov z tábora.

Deportácie Židov zo Slovenského štátu

početnosť židovskej komunity v Slovenskom štáte v roku 1939 sa pohyboval okolo 89.000 obyvateľov (podľa sčítania v roku 1930 - to bolo približne 135.000 obyvateľov), pričom po I. Viedenskej arbitráži v novembri 1938 sa približne 40.000 Židov dostalo na územia, ktoré získalo Maďarsko. Na zasadnutí vlády 24. marca 1942 predostrel minister vnútra A. Mach návrh ústavného zákona o vysťahovaní Židov. Od marca 1942 do októbra 1942 odišlo zo Slovenska 57 transportov a bolo deportovaných 57.752 osôb (2/3 židovského obyvateľstva), z ktorých holokaust prežilo len niekoľko sto. Z toho 38 transportov odišlo do železničnej stanice Naleczów pri Lubline a zvyšných 19 transportov smerovalo do Auschwitzu. Deportovaní podľa ústavného zákona zbavení štátneho občianstva, mohli si so sebou zobrať len 50 kg presne určeného hnuteľného majetku. Slovenská vláda za každého ako "osídľovací" príspevok zaplatila nacistickému nemecku 500,- RM (približne 5.000,- Sk vo vtedajšej mene). Ústavný zákon legalizoval deportácie. Na Slovensku po deportáciach ostalo ani nie 20.000 Židov. Na jeseň 1944 - po príchode nacistickej armády na územie Slovenska, ktorá potláčala SNP - došlo k obnoveniu deportácií. Realizáciu tentoraz prenechala slovenská strana plne nacistickému Nemecku. Zo Slovenska bolo v tejto druhej etape 1944-45 deportovaných 13.500 Židov, pričom asi 1.000 židovských osôb bolo popravených priamo na území Slovenska. Približne 10.000 židovských občanov sa zachránilo vďaka pomoci slovenského obyvateľstva.

Slovenské národné povstanie

na Vianoce roku 1943 sa z viacerých opozičných hnutí sformovala Slovenská národná rada, ktorej cieľom bolo bojovať proti slovenskému fašistickému štátu. Povstanie vypuklo 29. augusta 1944 v Banskej Bystrici. Hlavnú bojovú zložku povstania tvorila povstalecká armáda pozostávajúca z približne 60.000 vojakov, ktorých väčšinu tvorili Slováci. Okrem nich sa bojov v povstaní zúčastnili príslušníci vyše 20 národností, napr. Česi, Rusi, Ukrajinci, Židia, Bulhari, Poliaci, Francúzi, Nemci, Maďari a iní. Napriek účasti veľkej časti slovenskej armády a sovietskych jednotiek sa Nemcom 27. októbra 1944 podarilo znovu obsadiť Banskú Bystricu a povstanie potlačiť. Partizáni však pokračovali v bojoch proti okupantom až do oslobodenia krajiny na jar roku 1945.

Židovská novácka partizánska jednotka

v nováckom pracovnom tábore vznikla už koncom roka 1942 ilegálna odbojová organizácia. Vo vedení tejto organizácie boli Július Schönfeld (zahynul počas SNP v Starých Horách), MUDr. Hela Friedmannová, Šimon Porges – Čermák a Juraj Špitzer. Pod ich vedením vznikla v tábore tajná polovojenská organizácia, ktorej príslušníci odmietali porazenecké stanovisko o bezmocnosti a boli presvedčení, že bezbranní sú iba dovtedy, kým budú bez zbraní. Zbrane získavali rôznymi spôsobmi, ale predovšetkým kúpou od príslušníkov Slovenskej armády. Členovia tejto odbojovej organizácie boli v prípade obnovenia deportácií rozhodnutí brániť sa so zbraňou v ruke. Tesne po vypuknutí Povstania bola z bojaschopných mužov tábora zorganizovaná partizánska jednotka, ktorá bola najpočetnejšou komplexnou židovskou bojovou jednotkou na území Slovenska a bojovala na viacerých povstaleckých frontoch. Po potlačení Povstania pokračovala v bojoch partizánskym spôsobom, mala veľa ranených a utrpela nemalé straty na životoch. Okrem nováckej partizánskej jednotky sa židovskí občania začlenili do mnohých ďalších partizánskych jednotiek a ich celkový počet presahoval 1.300 osôb. K tomuto počtu treba prirátať aj židovských lekárov, pôsobiacich v armádnych a partizánskych jednotkách, a zanedbateľný nie je ani počet židovských technikov na opevňovacích prácach a pri zbrojnej výrobe.

Kremnička

na prelome rokov 1944 – 1945 tu nacisti a príslušníci pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy zavraždili 747 ľudí, prevažne Židov, partizánov a antifašistov. Po oslobodení bol na mieste na počesť obetiam vybudovaný pamätník.

Topoľčiansky pogrom

pogrom v Topoľčanoch patril k najmasovejším povojnovým protižidovským akciám. Odohral sa v dňoch 24. – 25. septembra 1945. Zúčastnilo sa ho asi päťtisíc ľudí a bolo pri ňom zranených 47 Židov, z nich 15 vážne a ich poranenie si vyžadovalo nemocničné liečenie. Pre vládne kruhy bolo zvlášť znepokojujúce, že vojsko vyslané na pomoc miestnej 9-člennej posádke národnej bezpečnosti v Topoľčanoch, úplne zlyhalo. Bolo to práve vojsko, ktoré vnikalo do židovských domov a bytov, vyvliekalo z nich Židov na ulicu a týralo ich. Ulice boli plné krvi a stanica Okresného veliteľstva národnej bezpečnosti nemala možnosť ani zakročiť. Topoľčiansky pogrom bol v rozhlasovom prejave odsúdený predsedom Slovenskej národnej rady J. Lettrichom. Avšak súčasne napomenul židovské obyvateľstvo, aby svojím chovaním nepodnecovalo hnev ľudu. V tomto období sa Židia bežne označovali za vinníkov. O výsledku vyšetrovania pogromu nebola vydaná úradná správa, nikto sa nedozvedel, ktorí vinníci a či vôbec nejakí boli potrestaní. Aj táto skutočnosť zapríčinila ďalšie protižidovské nálady na celom území Slovenska, nakoľko vinníci neboli potrestaní.

Útoky z 11. septembera 2001

boli sériou koordinovaných útokov, ktoré sa udiali v USA. Podľa oficiálneho vyšetrovania, štyri komerčné lietadlá unieslo devätnásť mužov z militantnej islamskej organizácie al-Káida. Dve lietadlá narazili do Svetového obchodného centra v New Yorku, čím spôsobili pád obidvoch veží. Tretie lietadlo narazilo do budovy vedenia Ministerstva obrany USA – Pentagónu vo Virgínii. Štvrté lietadlo spadlo do neobývanej oblasti v Pensylvánii po tom čo sa niektorí pasažieri a členovia posádky pokúsili dostať lietadlo pod svoju kontrolu. Nikto na palube týchto lietadiel neprežil. Útoky si vyžiadali 2 995 obetí, vrátane únoscov. K obetiam patrili väčšinou civilisti z viac ako 70 krajín sveta.