Otto Šimko - Syn sudcu

FILM LENGTH: (10 min 39 sec)

V období, keď Ottovi spolužiaci maturovali, nakladali ho spolu s rodinou do dobytčích vagónov smerujúcich do zberného tábora v Žiline. Vojnu prežil v horách ako partizán. Po vojne menovali jeho otca predsedom Národného súdu v Bratislave, kde mal za úlohu súdiť vojnových zločincov...

Krátka história židovskej náboženskej obce Nitra

Vysvetlivky k filmu

Pansláv

prívrženec panslavizmu, politicko-ideového smeru, ktorého hlavný obsah tvorilo úsilie o zjednotenie slovanských národov. Panslavizmus vznikol medzi slovanskými národmi koncom 18. storočia a rozšíril sa najmä v 19. storočí. Politický panslavizmus ako hnutie priamo ohrozujúce integritu štátu, bol v Uhorsku trestným činom.

Ortodoxné a neologické židovské komunity

po kongrese v Budapešti v rokoch 1868/69, na ktorom predstavitelia židovských komunít diskutovali o viacerých sporných otázkach medzi tradicionalistami a reformátormi, a ktorý mal zjednotiť Židov v Uhorsku, vznikol rozkol. Namiesto zjednotenia sa Židia oficiálne rozdelili na dve komunity - ortodoxné a neologické, ktoré si vytvorili svoje vlastné komunitné siete. Neológovia boli reformátori, ktorí v mnohom protirečili ortodoxii. Život ortodoxných komunít sa do dnešných dní striktne riadi princípmi judaizmu a stavia sa do opozície voči asimilačným snahám.

Židovský kódex

vládne nariadenie č. 198/1941 o právnom postavení Židov vydané 9. septembra 1941. Podľa vzoru norimberských rasových zákonov sa židovský kódex stal jedným z najtvrdších a najneľudskejších protižidovských zákonov v celej Európe. Nariadenie vyzdvihovalo otázku židovstva na základe rasovej príslušnosti, v ktorej rozdeľovalo Židov na kategóriu Žid, polovičný Žid a miešanec. Popri rasovej príslušnosti sa otázka náboženstva stávala menej podstatnou. Väčšina paragrafov zákona sa venovala prevodu židovského majetku do rúk nežidov (tzv. arizácia) a vylúčeniu Židov z ekonomického, politického a verejného života.

Deportácie Židov zo Slovenského štátu

početnosť židovskej komunity v Slovenskom štáte v roku 1939 sa pohyboval okolo 89.000 obyvateľov (podľa sčítania v roku 1930 - to bolo približne 135.000 obyvateľov), pričom po I. Viedenskej arbitráži v novembri 1938 sa približne 40.000 Židov dostalo na územia, ktoré získalo Maďarsko. Na zasadnutí vlády 24. marca 1942 predostrel minister vnútra A. Mach návrh ústavného zákona o vysťahovaní Židov. Od marca 1942 do októbra 1942 odišlo zo Slovenska 57 transportov a bolo deportovaných 57.752 osôb (2/3 židovského obyvateľstva), z ktorých holokaust prežilo len niekoľko sto. Z toho 38 transportov odišlo do železničnej stanice Naleczów pri Lubline a zvyšných 19 transportov smerovalo do Auschwitzu. Deportovaní podľa ústavného zákona zbavení štátneho občianstva, mohli si so sebou zobrať len 50 kgpresne určeného hnuteľného majetku. Slovenská vláda za každého ako "osídľovací" príspevok zaplatila nacistickému nemecku 500,- RM (približne 5.000,- Sk vo vtedajšej mene). Ústavný zákon legalizoval deportácie. Na Slovensku po deportáciach ostalo ani nie 20.000 Židov. Na jeseň 1944 - po príchode nacistickej armády na územie Slovenska, ktorá potláčala SNP - došlo k obnoveniu deportácií. Realizáciu tentoraz prenechala slovenská strana plne nacistickému Nemecku. Zo Slovenska bolo v tejto druhej etape 1944-45 deportovaných 13.500 Židov, pričom asi 1.000 židovských osôb bolo popravených priamo na území Slovenska. Približne 10.000 židovských občanov sa zachránilo vďaka pomoci slovenského obyvateľstva.

Sústreďovací tábor Židov v Žiline

zahájil svoju činnosť 21. marca 1942. Zriadili ho vo vojenských objektoch Štefánikových kasární. Sústredení v ňom boli Židia z celého územia Slovenska. Veliteľom strediska pod správou Hlinkovej gardy (HG) bol Rudolf Marček. Odtiaľto príslušníci HG riadili odchody transportov do koncentračných táborov v Poľsku. Slováci ich zo žilinskej stanice vypravovali v noci a na území Poľska ich preberal nemecký personál. Najviac deportácií sa uskutočnilo v apríli a máji 1942. Pri sumarizácii počtu osôb odtransportovaných zo zberného tábora v Žiline treba počítať aj transporty, ktoré prechádzali tunajšou železničnou stanicou z iných miest a tu ich dopĺňali. Posledné transporty vypravované zo Žiliny zasa neboli zostavené len zo Židov sústredených v tunajšom koncentračnom stredisku. Odhady uvádzajú, že priamo zo zberného tábora v Žiline bolo deportovaných približne 18.600 Židov. Takmer všetci z nich boli neskôr zavraždení v koncentračných táboroch.

Slovenské národné povstanie

na Vianoce roku 1943 sa z viacerých opozičných hnutí sformovala Slovenská národná rada, ktorej cieľom bolo bojovať proti slovenskému fašistickému štátu. Povstanie vypuklo 29. augusta 1944 v Banskej Bystrici. Hlavnú bojovú zložku povstania tvorila povstalecká armáda pozostávajúca z približne 60.000 vojakov, ktorých väčšinu tvorili Slováci. Okrem nich sa bojov v povstaní zúčastnili príslušníci vyše 20 národností, napr. Česi, Rusi, Ukrajinci, Židia, Bulhari, Poliaci, Francúzi, Nemci, Maďari a iní. Napriek účasti veľkej časti slovenskej armády a sovietskych jednotiek sa Nemcom 27. októbra 1944 podarilo znovu obsadiť Banskú Bystricu a povstanie potlačiť. Partizáni však pokračovali v bojoch proti okupantom až do oslobodenia krajiny na jar roku 1945.

Hlinkove gardy

polovojenské jednotky pod vedením radikálneho krídla Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany. Radikáli vyhlásili nezávislé Slovensko podľa vzoru nacistického Nemecka. V období od marca do októbra 1942 Hlinkove gardy bez nemeckej pomoci brutálnym spôsobom deportovali 57.752 Židov zo Slovenska, z ktorých holokaust prežilo len niekoľko sto.

Pracovný tábor Vyhne

8. februára 1940 bol vo Vyhniach zriadený tábor pre Židov, ktorí prišli na územie Slovenska z Protektorátu Čechy a Morava. Tábor bol známy pod názvom „Židovská vysťahovalecká skupina“. V roku 1942 bol štatút tábora zmenený na „Pracovný tábor Židov“. Väčšina prvých príslušníkov tábora bola deportovaná v marci a apríli 1942 do koncentračných táborov v Poľsku. Nahradila ich skupina Židov zo Slovenska. Mnohých z nich do konca septembra 1942 taktiež deportovali do Poľska. Po vypuknutí SNP bol tábor 21. septembra 1944 rozpustený. 10. apríla 1945 tábor úplne zničil požiar.

Pracovný a koncentračný tábor Sereď

bol založený v roku 1941 ako pracovný tábor Židov. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bol tábor rozpustený. V septembri 1944 Nemci zriadili v Seredi koncentračný tábor a obnovili deportácie Židov zo Slovenska. Veliteľom tábora sa stal Alois Brunner. Do Serede sústredili Židov, ktorí ešte zostali na území Slovenska. V tábore boli Židia vystavení krutému zaobchádzaniu a vraždám. Väzni museli napríklad celú noc pochodovať po areáli tábora. Tých, ktorí spadli, zastrelili, alebo surovo zmlátili. V zime polievali väzňov studenou vodou. Od septembra 1944 do konca marca 1945 bolo zo Serede deportovaných 11.719 Židov. Do konca novembra 1944 smerovali transporty do koncentračného tábora Auschwitz. Neskoršie transporty boli vypravené do koncentračných táborov v Nemecku. Posledný transport s 360 osobami odišiel zo Serede 31. marca 1945 do Terezína.

Tido Jozef Gašpar (1893 – 1972)

novinár, spisovateľ, šéf Úradu propagandy vojnového slovenského štátu, politik Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Po roku 1918 vystriedal viaceré úradnícke miesta. V rokoch 1940 - 1941 bol diplomatickým zástupcom vojnového slovenského štátu vo Švajčiarsku, od roku 1941 zastával funkciu šéfa Úradu propagandy, v ktorej sa aktívne zapojil do hlásania ideológie klérofašizmu. Po oslobodení ho Národný súd za túto politickú činnosť odsúdil. Z väzenia bol prepustený v roku 1958.

Franz Karmasin (1901 – 1970)

štátny sekretár pre nemeckú národnostnú menšinu na Slovensku, sekretár Nemeckého kultúrneho zväzu. V roku 1937 sa dostal do vedenia Karpatskonemeckej strany (Deutsche Partei). Počas 2. svetovej vojny sa táto politická strana snažila o nacifikáciu všetkého nemeckého obyvateľstva na Slovensku. Po vypuknutí SNP Karmasin vytvoril ozbrojenú zložku nazvanú Heimatschutz (Domobrana), ktorej úlohou bolo aktívne potláčať prejavy povstania i odpor civilného obyvateľstva. V apríli 1945 utiekol do Rakúska. Za vojnové zločiny bol v neprítomnosti odsúdený bratislavským Národným súdom na trest smrti, ktorému unikol. V roku 1949 sa dostal do Nemeckej spolkovej republiky, kde sa ešte politicky angažoval.

Dieter Wisliczeny (1911 – 1948)

v roku 1934 sa stal členom SS. V Berlíne pôsobil na Hlavnom úrade Sicherheintsdiest (SD), tu spolupracoval s Adolfom Eichmannom. Eichmann sa v roku 1936 stal Wislicenyho nadriadeným v Referáte pre židovské záležitosti. Wisliceny prebral vedenie podreferátu. Sústredil sa na registráciu Židov. Bol to prvý krok, ktorý viedol k ich vyradeniu z kultúrneho a spoločenského života, čo neskôr viedlo k ich sústredeniu a deportácii. V roku 1940 odišiel ako poradca pre židovské otázky na Slovensko. V januári 1943 dostal rozkaz odísť do Grécka, kde mal riadiť činnosť proti tamojším Židom. Do jesene 1943 už bola väčšina gréckych Židov v koncentračných táboroch, alebo tam práve smerovala. Neskôr podobným podielom prispel k začiatku likvidácie Židov z Maďarska, ktorých sa tam v danej dobe nachádzalo asi 800.000. V máji 1945 bol zatknutý. Absolvoval postupné presuny do viacerých väzníc. Hlavné pojednávanie s Wisliczenym sa začalo 24. februára 1948. Wisliceny sa k činom, za ktoré bol obžalovaný, priznal a 27. februára 1948 bol uznaný vinným za spoluúčasť na deportácii takmer 60.000 Židov zo Slovenska a odsúdení na trest smrti obesením.

Vpád vojsk varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska

21. augusta 1968 obsadili vojská Sovietskeho zväzu, Maďarska, Poľska a Bulharska väčšinu strategických miest na celom území Česko-Slovenska. Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna vojakov a okolo 5.000 tankov. Boli zatknutí vedúci česko-slovenskí predstavitelia. Invázne jednotky Sovietskej armády zostali v krajine až do roku 1991. Vpádu vojsk predchádzala Pražská jar, obdobie od konca roku 1967 do okupácie Česko-Slovenska v auguste 1968. V týchto mesiacoch sa v krajine postupne uvoľnila politická situácia, došlo k demokratizácii spoločnosti a k pokusu o opatrnú reformu socialistického politického systému.