Novinky

Prehľad filmovej tvorby

 

Naše filmy 

Pridajte sa k nám

 

Ústredný zväz židovských náboženských obcí 

Židovská náboženská obec Komárno

Komárno patrí medzi prvé lokality so židovským osídlením na území Slovenska. Niekoľko židovských obchodníkov sa tu prechodne usídlilo už na prelome 11. a 12. storočia. V listine z roku 1251 sa uvádza, že uhorský kráľ Belo IV. prenajal komárňanské panstvo komornému grófovi Henukovi (Chanochovi), ktorý bol pravdepodobne židovského pôvodu. Po smrti Henuka ho spravovali jeho synovia Wolf, Altman a Nekel.

 

Po udelení mestských výsad a trhového práva prichádzalo do Komárna veľa obchodníkov z rozličných krajín, aj židovskí kupci s rodinami. Podľa židovských prameňov tu v 13. a 14. storočí z času na čas existovala malá židovská komunita s vlastnými kultovými objektmi. V druhej polovici 14. storočia boli židia z mesta vykázaní. Znova sa tu usídlili v 16. storočí v čase tureckých vpádov. Kontinuálne osídľovanie sa však datuje až do začiatku 18. storočia.

  

Židovská náboženská obec vznikla podľa niektorých prameňov v polovici 18. storočia, podľa iných okolo roku 1790. V súpise komárňanských daňovníkov z roku 1767 však nie sú v Komárne evidovaní nijakí židia. Židovské rodiny pravdepodobne bývali mimo mestských hradieb na panských statkoch a v kúriách.

 

Prvým komárňanským rabínom bol od roku 1790 až do začiatku 19. storočia Abrahám Freistadt, rodák z Hlohovca, a po ňom rabín Izák (Ájzek) Lax. Na začiatku 19. storočia postavili prvú malú synagógu. Náboženskú obec tvorilo okolo 60 rodín usídlených väčšinou na okraji mesta a v okolitých dedinách. V roku 1805 bývalo v centre mesta iba 64 židov a v roku 1830 už 320.

 

Od roku 1831 až do svojej smrti v roku 1883 pôsobil v Komárne hlavný rabín Pinchas Lev Frieden, žiak Chatama Sofera, známy učenec a autor diela Divrepne Arje (Významné spisy Arjeho). Rabín Frieden pozdvihol náboženskú obec na vysokú úroveň.

 

V 40. rokoch 19. storočia po liberalizácii zákonov o usídľovaní židov v mestách sa do Komárna prisťahovalo veľa rodín z okolia. V roku 1845 malo mesto okolo 700 obyvateľov židovského vierovyznania. V revolučných rokoch 1848 – 1849 bojovalo viacero židov na strane maďarskej revolúcie proti cisárskemu vojsku. Jedenásti padli. Po potlačení revolúcie uvalili rakúske vrchnosti na židovskú pospolitosť pre pomoc maďarským „povstalcom“ veľký peňažitý trest, ktorý ťažko doľahol na židovské rodiny a mnohé uvrhol do biedy.

 

V druhej polovici 19. storočia sa postavenie komárňanských židov výrazne zlepšilo a ich počet sa zdvojnásobil. Okolo roku 1850 bola založená židovská ľudová škola s nemeckým vyučovacím jazykom. Navštevovalo ju približne sto žiakov z Komárna a okolia.

 

V roku 1863, v čase, keď na čele náboženskej obce stál Herman Grünfeld, bola dokončená stavba veľkej klasicistickej synagógy. Neskôr postavili obecný dom s úradom náboženskej obce a niekoľkými sociálnymi zariadeniami.

 

Od roku 1862 mala komárňanská komunita aj liberálne zmýšľajúceho rabínskeho asesora Dr. Ármina Schnitzera, vynikajúceho kazateľa a vzdelanca, autora viacerých významných diel, ktorý veľkou mierou prispel ku kultúrnemu a duchovnému rozkvetu komunity. Neskôr pôsobil v Budapešti ako predseda Združenia liberálnych rabínov v Uhorsku.

  

Na židovskom kongrese v Pešti na prelome rokov 1868/69 sa zástupcovia komárňanskej židovskej komunity prihlásili k neologickému smeru. Viac ako 20 ortodoxných rodín sa postupne odlúčilo od materskej obce, zriadili si vlastné kultové objekty a v roku 1880 aj vlastnú ortodoxnú náboženskú obec. Jej prvým predsedom sa stal Dávid Raab. Štatút obce bol potvrdený v roku 1887. Až do roku 1944 malo Komárno dve samostatné náboženské obce.

  

Židovský cintorín bol aj naďalej spoločný, ortodoxní židia však pochovávali svojich zosnulých v osobitnej časti cintorína. Rozkol v židovskej komunite sa najvýraznejšie prejavil v náboženskom a spoločenskom živote.

 

V 80. rokoch 19. storočia tvorilo neologickú náboženskú obec asi 260 zdanených hláv rodiny. Jej predsedom bol Dávid Adler a hlavným rabínom Dr. Ármin Schnitzer.  V roku 1896 otvorila neologická náboženská obec starobinec s výraznou finančnou podporou filantropa Kolomana Frieda. Na rozhraní 19. a 20. storočia zastupoval hlavného neologického rabína učenec a významná duchovná autorita Móric Krauss. Neskôr sa predsedom neologickej náboženskej obce bol Dr. Domokos Vásárhelyi (predtým Weiss), ktorý sa tešil v meste veľkej vážnosti. Po jeho rezignácii v roku 1906 ho nahradil Dr. Miksa Weiss a potom Jakub Grünfeld.

  

Ortodoxná náboženská obec sa tiež rozrastala a zakladala si kultové objekty a dobročinné spolky. V 90. rokoch 19. storočia vznikol v Komárne ortodoxný rabinát, do ktorého patrili židia zo šiestich priľahlých obcí. Jeho prvým rabínom bol Alexander Steinberg, autor známeho diela Meoroteš (Pramene svetla). Pôsobil v Komárne až do svojej smrti v roku 1919. Začiatkom 20. storočia bola otvorená škola Talmud Tóra a židovská ortodoxná ľudová škola, v ktorej sa vyučovali náboženské aj svetské predmety v maďarskom jazyku. V roku 1907 bola dokončená ortodoxná klasicistická synagóga.

 

Koncom 19. storočia mala židovská komunita asi 2 000 príslušníkov a jej životná úroveň vzrástla. Traja židovskí podnikatelia boli platiteľmi najvyššej dane z obratu v Komárne. Veľká časť židov nachádzala uplatnenie v obchode, iní sa živili remeslom a drobným podnikaním. Viacerí vykonávali dôležité funkcie vo verejnej správe, v zastupiteľských zboroch a v zdravotníctve. Dr. Móric Lipscher bol riaditeľom a hlavným lekárom župnej nemocnice, Dr. Móric Biringer vrchným policajným lekárom. Väčšina advokátov bola židovského vierovyznania. Dr. D. Vásárhelyi bol mestským prokurátorom a Dr. Miksa Weiss členom župného zastupiteľského zboru. Židia, najmä príslušníci neologickej komunity, boli integrovaní aj do spoločenského a kultúrneho života, a to napriek intolerancii obyvateľov a antisemitizmu.  V prvej svetovej vojne padlo 52 komárňanských židov. Pamätná tabuľa s ich menami bola inštalovaná v neologickej synagóge.

 

Židovská náboženská obec v medzivojnovom období

Po skončení prvej svetovej vojny bolo Komárno rozdelené a jeho židovskí obyvatelia sa ocitli na oboch stranách Dunaja, ktorý tvoril hranicu medzi ČSR a Maďarskom. Väčšina z nich, viac ako 2 000 osôb, však zostala na území ČSR. Rozdelenie mesta a komunity malo negatívny dosah na život oboch židovských náboženských obcí odlúčených od svojich duchovných a kultúrnych centier v Maďarsku, ale najmä neologickej komunity so silnými väzbami na Budapešť.

 

Postupom času však liberálne zákonodarstvo nového štátu vytvorilo priaznivé podmienky na rozvíjanie duchovného života židovského obyvateľstva. Začiatkom 20. rokov tvorilo neologickú náboženskú obec okolo 2 000 členov. Na jej čele stál Dezider Milch. V roku 1918 po odchode hlavného rabína Dr. A. Schnitzera nastúpil na jeho miesto Móric Krauss. Rabínskym asesorom bol Dr. Zoltán Wallenstein, ktorý sa v roku 1921 prechodne ujal funkcie hlavného rabína. V roku 1923 bol Dr. Wallenstein zvolený za hlavného rabína v maďarskom meste Pécs. Jeho následníkom vo funkcii rabínskeho asesora sa stal Dr. Ernest Waldmann, rodák z Bátorovych Kosíh, a bol ním až do roku 1944. Po smrti hlavného rabína Mórica Kraussa v roku 1930 nastúpil na jeho miesto Dr. Ernest Waldmann.

 

V období ČSR nastal rozmach ortodoxnej náboženskej obce a nárast počtu jej príslušníkov najmä o prisťahovalcov z okolia. V roku 1922 mala približne 700 členov. Predsedom náboženskej obce bol Samuel Fleischmann, neskôr Eugen Schwarz. Funkciu hlavného ortodoxného rabína zastával začiatkom 20. rokov Móric (Moše) Deutsch a v rokoch 1923 – 1944 slávny učenec Jošua Lefkovič, autor niekoľkých významných diel. Pod jeho vedením získala ješiva vysoké ocenenia a štatút akademického inštitútu.

  

Na čele miestnej pobočky sionistického hnutia stál Dr. Emil Büchler. Pobočka však nemala pre zásadný odpor hlavného ortodoxného rabína Jošuu Lefkoviča voči sionizmu veľa organizovaných členov. Sionisti sa venovali zbierkam pre Židovský národný fond v Palestíne a propagácii myšlienky sionizmu.

 

V 20. rokoch vlastnili židia viac ako 200 obchodov, najmä s odevmi a textilom, približne sto remeselníckych dielní a priemyslových závodov, napr. veľkú tehelňu, továreň na výrobu betónového a stavebného materiálu, parný mlyn a niekoľko menších závodov. V Komárne bolo 8 židovských lekárov, 6 právnikov, 6 inžinierov, 3 lekárnici a dvaja stavitelia, viacero štátnych a súkromných úradníkov.

 

Obdobie holokaustu

Po pripojení Komárna k Maďarsku v roku 1938 sa židovská komunita opäť zjednotila. Z iniciatívy maďarských úradov sa však v roku 1938 začali protižidovské vystúpenia. Obyvatelia vytĺkali okná židovských domov a obchodov, hanobili kultové objekty a fyzicky napádali židov.

 

Radikálni maďarskí nacionalisti umučili niekoľko židov a ich mŕtve telá hodili do Dunaja. V roku 1940 bývalo v Komárne približne 2 700 židov, okolo 16 % z celkového počtu obyvateľstva. Náboženské obce pokračovali v činnosti a udržiavali svoje bežné kultové objekty. Jošua Lefkovič a Dr. Ernest Waldmann zostali naďalej hlavnými rabínmi.

  

Niekoľko sto židovských mužov z Komárňanskej župy odviedli na nútené práce. V auguste 1941 odvliekli žandári židovské rodiny bez štátnej príslušnosti na územie okupovanej Ukrajiny. Väčšinu z nich Nemci zavraždili. Povolali približne 200 mužov do pracovných jednotiek maďarskej armády, nasadili ich na nútené práce v rôznych častiach Maďarska aj na východnom fronte, kde mnohí zahynuli. Verejnosť prijímala radikálne protižidovské opatrenia buď ľahostajne alebo so súhlasom.

  

Po obsadení mesta nemeckou armádou 19. marca 1944 sa v Komárne usadila jednotka nacistickej bezpečnostnej služby, riadila a dozerala na akcie maďarských úradov pri riešení židovskej otázky. Židia boli zbavení občianskych práv a slobôd a obrali ich o majetok. Začiatkom apríla 1944 gestapo zaistilo a neskôr umučilo hlavného ortodoxného rabína Jošuu Lefkoviča.

 

Od polovice apríla 1944 začali žandári a fašistickí príslušníci organizácie Šípových krížov sústreďovať židov v gete zriadenom medzi ortodoxnou synagógou a prístavom. V polovici apríla 1944 žilo v Komárne podľa hlásenia župana 2 170 osôb židovského vierovyznania. Asi 1 950 bolo sústredených v gete. 190 mladých mužov odviedli do pracovných útvarov, 15 rukojemníkov do koncentračných táborov v Maďarsku, 15 židov ušlo počas sústredenia na Slovensko. Začiatkom júna 1944 priviezli do Komárna židov z rôznych miest Komárňanskej župy sústredených v prechodných getách v Štúrove, Veľkom Mederi, Pribete, Kolárove, spolu asi 2 500 osôb, a internovali ich v pevnosti Monostor. Po niekoľkých dňoch k nim pribudli aj komárňanskí židia. V transportoch vypravených z Komárna 12. a 15. júna 1944 bolo deportovaných do vyhladzovacieho tábora Osvienčim približne 5 400 židov. Medzi nimi aj hlavný rabín Dr. Ernest Waldmann a ďalší predstavitelia oboch náboženských obcí.

 

Maďarskí žandári počas sústredenia používali násilie a pod hrozbou vymáhali od židov peniaze a iné cennosti. Väčšina obyvateľstva sa stotožňovala s konaním maďarských bezpečnostných orgánov. Len jedinci prejavili súcit a snahu pomôcť. Asi 1 800 židov z Komárna bolo zavraždených vo vyhladzovacích táboroch, 23 zahynuli počas služby v pracovných jednotkách maďarskej armády a 15 boli umučení v koncentračných táboroch v Maďarsku. Podľa údajov židovských organizácií prežilo holokaust iba 248 komárňanských židov.

 

Po oslobodení

Po skončení druhej svetovej vojny sa vrátilo do Komárna približne 250 preživších. Postupom času k nim pribudli navrátilci z okolitých obcí. Náboženská obec bola po oslobodení zjednotená a bohoslužby sa konali v modlitebni židovského starobinca a neskôr v obnovenej ortodoxnej synagóge. Predsedom náboženskej obce sa stal Eugen Fleischmann.

 

V roku 1946 dochádzalo v Komárne k častým prejavom antisemitizmu. Židov obviňovali zo sympatií voči Maďarom. V 1948 bola v synagóge inštalovaná pamätná tabuľa na pamiatku 3 000 obetí holokaustu z Komárna a okolia, neskôr na židovskom cintoríne postavili pomník obetiam holokaustu.

  

Začiatkom roku 1949 bolo v Komárne registrovaných okolo 450 židov. Približne 300 z nich sa v tom istom roku vysťahovalo do Izraela a do iných štátov. Po zastavení vysťahovalectva v roku 1950 zostalo v Komárne asi 150 židov. Na čele náboženskej obce stáli postupne Ármin Wilheim, Ľudovít Fleischmann, Dr. Otto Bandler a Eugen Pasternák.

 

okres Komárno, Nitriansky kraj

obyvateľstvo

rok/ počet obyvateľov/ počet židov/ %

1787/ 12 067/ 61/ 0,5

1835 / 17 300/ 319/ 1,8

1869/ 13 595/ 1 532/ 11,3

1880/ 14 510/ 1 960/ 13,5

1900/ 16 816/ 2 296/ 13,7

1910/ 22 337/ 2 380/ 10,7

1919/ 16 552/ 2 108/ 12,7

1921/ 17 715/ 2 253/ 12,7

1930/ 21 158/ 2 001/ 9,5

1941/ 30 858/ 2 743/ 8,9

1948/ 16 869/ 504/ 3,0


Literatúra: Encyklopédia židovských náboženských obcí A – K (I. zväzok). 2009. Bratislava : SNM – Múzeum židovskej kultúry 2009. s. 190 - 196.

Fotografie: (1) Neologická synagóga, archív SNM - MŽK (2) Ortodoxná synagóga, archív SNM - MŽK (3) Pamätná tabuľa obetiam holokaustu, archív SNM - MŽK

 

© SNM – Múzeum židovskej kultúry

 

 

Príbeh k téme

Elena Horská (1921)