Novinky

Prehľad filmovej tvorby

 

Naše filmy 

Pridajte sa k nám

 

Ústredný zväz židovských náboženských obcí 

Židovská náboženská obec Nitra

Nitra spolu s osadou Párovce je najstarším historicky doloženým miestom so židovským osídlením na terajšom území Slovenska. Prví židovskí obchodníci sa usadili pod Nitrianskym hradom pravdepodobne na prelome 9. a 10. storočia. Koncom 11. storočia, keď sa Nitra stala mincovým mestom, tu pôsobili židovskí minciari a úradníci, ktorí spravovali kráľovské financie. V tom čase už pravdepodobne mali vlastnú náboženskú obec. V Zoborských listinách z rokov 1111 a 1113 sa spomína mons Judeorum (židovský vrch) na predmestí Nitry.

 

V privilégiu mesta Nitry z roku 1248 sa spomína opevnená židovská osada castrum Judeorum, patriaca zoborskému kláštoru. Podľa listín z toho obdobia mala židovská osada v 13. storočí náboženskú obec a niekoľko kultových zariadení.  Pobyt židov v Nitre ani ich náboženská obec neboli trvalé. V dôsledku perzekúcie a vojnových udalostí museli židia z času na čas opustiť svoje domovy. Aj náboženská obec na prechodné obdobie zanikla a po konsolidácii pomerov bola opäť obnovená.

 

Ďalšia písomná zmienka o židovských obyvateľoch Pároviec je z roku 1522. Pravdepodobne sa ani židovská komunita v Párovciach nevyhla vojnovým útrapám počas početných bitiek odohrávajúcich sa na okolí Nitry v 16. storočí. Opätovné osídlenie Pároviec židovskými rodinami sa datuje prevažne do prvej polovice 17. storočia.

  

V roku 1703 Párovce obsadili, spustošili a vypálili Rákócziho vojská. Židia opustili osadu ešte pred jej dobytím. Neprítomnosť židov v Párovciach netrvala dlho. V listine z roku 1745 je evidovaných v Párovciach 12 židovských domácností, spolu 43 osôb.

 

V polovici 18. storočia počet židovského obyvateľstva rýchle rástol, boli to najmä prisťahovalci z Moravy. V roku 1752 tu bývalo asi 30 židovských rodín a Párovce sa stali kupeckým a remeselníckym predmestím Nitry. Židovská náboženská obec mala rabína a synagógu, ktorú v roku 1766 rozšírili a v roku 1818 postavili vedľa nej novú.

 

V roku 1768 registrovali na predmestí Nitry 44 zdaniteľných hláv židovských rodín, spolu 169 osôb, z toho 84 detí. Medzi živiteľmi rodiny bolo 17 obchodníkov, 4 mäsiari, 2 páleníci, 2 hostinskí, 2 krajčíri, 2 obuvníci a sklenár. Podľa daňového súpisu mala židovská komunita v tom čase aj rabína Šalamúna Dávida, šojcheta Jakuba Lőbla, šamesa a dvoch učiteľov v chederi.

 

Koncom 18. storočia bol v Párovciach hlavným rabínom učenec Menachem Mendel Deutsch. Do jeho kompetencie spadali židia z 37 okolitých dedín. Židovská náboženská obec mala v roku 1793 asi 450 príslušníkov, 430 bývalo v Párovciach a asi 20 v centre mesta, kde si prenajímali zemepanské regálne práva.

  

Z dejín židovskej náboženskej obce

V roku 1818 bola postavená klasicistická synagóga, mala niekoľko sto miest na sedenie. Vznikol rad dobročinných spolkov. Začiatkom 20. rokov 19. storočia mala židovská náboženská obec viac ako tisíc príslušníkov. Asi sto z nich bývalo v centre mesta.

 

Po vydaní krajinského zákona v roku 1840, ktorý zrušil obmedzenia pre usídľovanie židov, sa mnoho rodín z Pároviec presťahovalo do mesta. Liberalizujúce sa pomery vytvárali širší priestor na hospodárske a spoločenské uplatnenie židov a na ďalší nárast počtu židovského obyvateľstva. Obchod v meste postupne prechádzal do rúk židov. V rokoch 1825 – 1845 sa ich počet v Nitre a v Párovciach zdvojnásobil na 2 000 osôb, z toho 1 500 žilo v Párovciach. V rokoch 1836 – 1854 pôsobil vo funkcii hlavného rabína významný duchovný Jechezkel (Ezechiel) Banet, mladší brat stupavského rabína Markusa Mordechaja Baneta. Obaja pochádzajú zo slávnej rabínskej rodiny, ich bratranec bol Mordechaj (Benedict Markus) Banet, hlavný rabín v Mikulove a moravský zemský rabín v rokoch 1790 až 1829. Hrob rabína J. Baneta na cintoríne v Párovciach sa stal pútnickým miestom.

 

Rabín J. Banet založil v Nitre ješivu. Ješiva sa preslávila v celej monarchii, dobré meno mala aj v zahraničí. Následníkom Jechezkela Baneta bol tiež známy rabín Falk Büchler, ktorý pozdvihol náboženskú obec na vysokú úroveň.

 

V revolučnom roku 1848 došlo v meste k výtržnostiam namiereným najmä proti židom. V marci 1848 obyvatelia mesta vyrabovali a spustošili židovské obchody i byty v centre a židovské rodiny vykázali do Pároviec. V auguste toho istého roku dali mestské úrady židom povolenie na návrat. V 60. rokoch sa zintenzívnila migrácia židovských rodín z Pároviec do centra mesta

 

Časť židov usadených v centre sa postupne odkláňala od tradičného religiózneho spôsobu života. Liberálne orientovaní členovia komunity sa integrovali do spoločenského diania v meste. Boli naklonení rozvoju všeobecného vzdelávania a svetského školstva v židovských komunitách a tiež reformovaniu náboženského života. Väčšina príslušníkov židovskej komunity v Nitre však nesúhlasila s novými ideami a zmenami tradičných obradov. Hlboké rozpory medzi liberálne zmýšľajúcimi a ortodoxnými členmi komunity vyvrcholili po rozkole v uhorskom židovstve na prelome rokov 1868/69.

 

V rámci materskej náboženskej obce sa vytvorilo osobitné liberálne, neologické spoločenstvo. Asi 170 rodín si založilo vlastnú ortodoxnú náboženskú obec a postupne aj vlastné kultové objekty. Napäté ovzdušie ovplyvnilo život komunity a vzájomné vzťahy jej príslušníkov. Až do prechodného zániku židovskej komunity v septembri 1944 existovali v Nitre dve samostatné náboženské obce.  Židovský cintorín bol rozdelený na časť ortodoxnú a neologickú. Židovská ľudová škola, ktorá si uchovala ortodoxné črty, zostala spoločná a navštevovali ju deti z oboch náboženských prúdov. V čase rozkolu bývalo v Nitre viac ako 3 200 židov, čo bolo okolo 30 percent z celkového počtu obyvateľov mesta. Asi 1 700 bývalo v centre mesta a približne 1 500 v Párovciach.

 

Funkciu hlavného ortodoxného rabína vykonávali v rokoch 1868 – 1880 Šalamún Deutsch, Jozef Hőnig z Holešova, absolvent bratislavskej ješivy, a Akiva Klein.

  

Duchovným neologickej náboženskej obce bol v rokoch 1869 – 1908 rabín Dr. Armin Marmorstein. Po ňom vykonával funkciu hlavného rabína Dr. P. Himler a od roku 1909 významný vedec a kazateľ Dr. Dávid Dezider Klein, ktorý výrazne prispel k jej rozkvetu. Predsedom náboženskej obce bol v druhej polovici 19. storočia zámožný podnikateľ Artúr Verő (Weiss). Na čele školskej komisie stál Dr. Natan Grünfeld.

 

Židovská náboženská obec v medzivojnovom období

V roku 1921 tvorilo neologickú náboženskú obec asi 750 osôb. Jej predsedom bol Dr. Max Jelinek, tajomníkom Izidor Kőnig a hlavným rabínom Dr. Dezider Klein. Úradným jazykom neologickej komunity bola nemčina a maďarčina. V roku 1928 sa Dr. Dezider Klein vzdal funkcie hlavného rabína a na jeho miesto nastúpil významný teológ a pedagóg Dr. Alojz (Eliezer) Schweiger z Topoľčian, absolvent bratislavskej ješivy, autor viacerých filozofických a teologických kníh. Preslávil sa najmä prekladmi starohebrejských textov, statí z Biblie, modlitieb a tradičných príbehov do slovenčiny. Usiloval sa, aby sa náboženstvo na židovských školách vyučovalo po slovensky.

 

Dr. Schweiger po dlhé roky predsedal Zväzu tradičných (liberálnych) rabínov na Slovensku. V druhej polovici 30. rokov stál na čele neologickej náboženskej obce Július Schlesinger. Počas jeho pôsobenia a z jeho popudu bola otvorená v Párovciach židovská nemocnica.

 

Predsedom ortodoxnej náboženskej obce bol od roku 1920 Herman Steiner, tajomníkom Eugen Hoff. Ortodoxnú komunitu tvorilo viac ako 3 000 členov, ktorých počet sa zvyšoval o prisťahovalcov, najmä mladých ľudí a celých rodín z okolitých dedín, ale tiež o prirodzený prírastok. Hlavným rabínom bol až do roku 1927 Moše (Mojžiš) Katz. Rabín Katz viedol pomerne veľkú ješivu.

 

Do kompetencie nitrianskeho ortodoxného rabinátu patrili židia asi z 30 okolitých dedín. Členovia ortodoxnej pospolitosti sa medzi sebou dorozumievali po nemecky a po slovensky. Ortodoxná náboženská obec vlastnila dve synagógy, dve veľké učebne, viacero modlitební v rôznych častiach mesta a iné. Udržiavala veľkú židovskú ľudovú školu, kde sa vyučovalo náboženstvo aj svetské predmety v slovenskom jazyku.

  

V roku 1927 zomrel hlavný ortodoxný rabín Moše (Mojžiš) Katz a jeho miesto zaujal jeho syn Abrahám Aron (Aharon) Katz, ktorý viedol aj miestnu ješivu. Po náhlej smrti A. A. Katza v roku1931 sa hlavným rabínom stal Samuel Dávid Ungar (1885 – 1945), rodák z Piešťan, pôsobiaci predtým v Trnave. Rabín S. D. Ungar, bol jedným z najvýznamnejších duchovných na Slovensku a tešil sa veľkej vážnosti aj medzinežidovským obyvateľstvom. Bol členom vedenia Ústrednej kancelárie Zväzu autonómnych ortodoxných židovských náboženských obcí v ČSR a predsedom hnutia Agudat Jisrael v ČSR, od roku 1935 viceprezidentom celosvetovej organizácie Agudat Jisrael. Počas svojej návštevy v Nitre a v Topoľčiankach ho viackrát prijal prezident republiky T. G. Masaryk.

  

Rabín S. D. Ungar, ktorého z Trnavy nasledovala aj väčšina poslucháčov veľkej trnavskej ješivy, pozdvihol za krátky čas nitriansku ješivu na vysokú úroveň. Začiatkom 30. rokov mala približne 300 poslucháčov a boli medzi nimi aj študenti zo zahraničia (Belgicka, Francúzska, Veľkej Británie a USA). Pri jej vedení mu pomáhal zať, rabínsky asesor Michael D. Weissmandel, človek so širokými teologickými a svetskými vedomosťami. Z popudu rabína S. D. Ungara postavila ortodoxná komunita v roku 1932 novú veľkú učebňu a rozšírila budovu ješivy. Absolventi rozptýlení po ukončení štúdia v rôznych krajinách udržiavali kontakt so svojou niekdajšou školou a finančne ju podporovali.

 

Podľa sčítania ľudu v roku 1930 sa väčšina židov hlásila k československej národnosti, 24,2 % k židovskej národnosti a zvyšok k národnosti maďarskej. V 20. rokoch pôsobilo v Nitre 19 židovských lekárov, 18 advokátov, 3 zverolekári, viacero lekárnikov, inžinierov, staviteľov a úradníkov verejnej a štátnej správy.

 

Obdobie holokaustu

Po vyhlásení autonómie Slovenska v októbri 1938 sa vyhrotili vzťahy medzi slovenským a židovským obyvateľstvom a boli zavedené prvé protižidovské opatrenia. Protižidovské nálady vyvrcholili 25. a 26. novembra 1938. Radikálni nacionalisti pomaľovali domy a obchody protižidovskými heslami, rozbíjali okná i výklady a žiadali bojkotovanie židovských obchodov.

 

V roku 1940 zastavili činnosť všetkých židovských spolkov okrem náboženskej obce a zriadili Ústredňu Židov ako jedinú, oficiálne uznávanú židovskú organizáciu. Za jej dôverníka bol dosadený obchodník Adolf Weiss. V školskom roku 1940/41, keď židovských žiakov vylúčili z verejných škôl, sa židovská ľudová škola rozšírila na 9 tried. Jej riaditeľom bol naďalej Šimon Fehér. Vyučovanie pokračovalo aj v škole Talmud Tóra a v ješive, ktorú viedol rabín S. D. Ungar. Mala približne 200 poslucháčov, väčšinou boli zo Slovenska. Na čele predstavenstva židovskej nemocnice stál Július Schlesinger.

 

V priebehu roku 1941 boli židia zaradení do pracovných útvarov a zbavení existenčných možností. Miestne orgány robili brutálne domové prehliadky, odoberali židom peniaze a cennosti. Začiatkom roku 1942 dosiahol počet židov v Nitre svoje historické maximum, čo bolo približne 5 430 osôb.

 

Deportácie nitrianskych židov sa začali 26. marca 1942. Okolo 230 mladých mužov odvliekli do zberného tábora v Novákoch a 31. marca 1942 ich deportovali do koncentračného tábora Majdanek pri Lubline v obsadenom Poľsku. Približne 250 dievčat z okresu Nitra bolo 30. marca odvlečených do zberného tábora na Patrónke v Bratislave a 1. apríla 1942 deportovaných do vyhladzovacieho tábora Osvienčim. Ešte počas sústredenia v Nitre dezertovalo asi 50 dievčat.

 

Deportácie celých rodín prebiehali od polovice apríla 1942. Za šesť dní vypravili z Nitry tri transporty do lublinskej oblasti vo východnom Poľsku s 3 108 židmi z celého okresu. Prvý nákladný vlak odišiel 14. apríla 1942. Viezol 1 038 židov, z toho asi 600 z Nitry a zvyšok z okolitých dedín. Práceschopných mužov deportovali do koncentračného tábora Majdanek, ženy, deti a starcov do geta v Lubartówe vo východnom Poľsku.

  

Do ďalšieho transportu, ktorý odišiel 16. apríla  1942, zaradili 1 040 židov, prevažne z Nitry. Práceschopných mužov deportovali do koncentračného tábora Majdanek, ženy, deti a starcov do geta v mestečku Rejowiec vo východnom Poľsku. Ďalších 1 030 židov, asi 380 z Nitry a zvyšok z okolitých dedín, deportovali do geta Rejowiec 20. apríla 1942.

  

V lete 1942 z Nitry a okolitých dedín odvliekli do zberných táborov a deportovali do vyhladzovacích táborov ešte stovky židov. Posledný transport s niekoľkými desiatkami židovských pacientov hospitalizovaných v rôznych nemocniciach odišiel z Nitry 15. októbra 1942 do Žiliny a 20. októbra 1942 do Osvienčimu. V roku 1942 deportovali z okresu Nitra do táborov smrti asi 75 % z celkového počtu židovského obyvateľstva. Časť ich majetku rozpredali na verejných dražbách, časť rozkradli. Viacero židovských rodín ilegálne prešlo do Maďarska či konvertovalo na kresťanskú vieru.

  

V čase prerušenia deportácií koncom októbra 1942 bolo v Nitre okolo 600 a v celom okrese približne 1 190 židov dočasne chránených výnimkami, asi 180 konvertitov a niekoľko osôb s falošnými árijskými dokladmi. Napriek ťažkým podmienkam obe náboženské obce pokračovali v činnosti a ich hlavní rabíni vykonávali svoje funkcie.

 

V priebehu deportácií sa pod záštitou rabína S. D. Ungara a jeho zaťa rabína M. D. Weissmandela nachádzalo v objekte nitrianskej ješivy, nazývanej v tom čase Vatikán, niekoľko desiatok rabínov, učencov a náboženských hodnostárov z rozličných miest Slovenska, ješiva prichýlila i utečencov z Poľska. Časť z nich prešla ilegálne do Maďarska, časť sa ukrývala v Nitre. Obaja rabíni udržiavali kontakty s niekoľkými verejnými činiteľmi, čo okrem iného umožnilo ďalšiu existenciu ješivy. Rabín Michael D. Weissmandel bol vedúcou osobnosťou takzvanej Pracovnej skupiny, cieľom ktorej bolo pomôcť pri záchrane židov nielen na Slovensku, ale aj v iných krajinách.

 

V máji 1944 prišlo do Nitry približne 150 židov násilne evakuovaných z východného Slovenska. Bolo medzi nimi aj niekoľko rabínov a náboženských hodnostárov, ktorí sa tiež uchýlili do ješivy. V roku 1944 registrovali v okrese Nitra 1 390 osôb židovského vierovyznania dočasne chránených výnimkami.

  

Po vyhlásení SNP 29. augusta 1944 žilo v Nitre viac ako tisíc židov. Mnohí z nich vstúpili do povstaleckej armády a partizánskych oddielov. Jednotky SS obsadili Nitru 2. septembra 1944. Nemecké okupačné jednotky za asistencie príslušníkov Hlinkovej gardy zorganizovali 8. septembra 1944 rozsiahlu akciu, počas ktorej zaistili väčšinu židovských rodín a odvliekli ich do koncentračného tábora v Seredi. V rámci ďalšej akcie 11. septembra 1944 odvliekli do Serede a odtiaľ do Osvienčimu a iných koncentračných táborov zvyšok židovských rodín.

 

Niekoľko židov počas sústredenia v Nitre zastrelili. Medzi deportovanými boli rabíni Dr. Alojz Schweiger, Michael D. Weissmandel, Marek Vorhand a ďalší, ktorí sa ukrývali v Nitre. Rabín Weissmandel ušiel z transportu a ukryl sa v Bratislave, kde prežil vojnu. Hlavný rabín Samuel Dávid Ungar sa počas akcie nenachádzal v meste. S pomocou svojho syna, rabína Šaloma Mošeho Ungara, a niekoľkých poslucháčov ješivy sa mu podarilo dostať na povstalecké územie, do Banskej Bystrice. Pred obsadením mesta nemeckou armádou sa ukrýval v bunkri neďaleko obce Kalište. Krátko pred oslobodením 22. februára 1945 staručký rabín skonal. Po vojne boli jeho pozostatky prenesené na židovský cintorín v Piešťanoch.

 

Po oslobodení

Po skončení vojny sa vrátilo do Nitry približne 600 židov. Židovská komunita sa zjednotila v spoločnej ortodoxnej náboženskej obci. Predsedom obce a súčasne podpredsedom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku sa stal Eugen Hoff, niekdajší tajomník predvojnovej ortodoxnej komunity v Nitre. Medzi tými, ktorí prežili bolo aj viacero náboženských hodnostárov, duchovných, uznávaných na celom Slovensku. Boli to rabín Šalom Moše Ungar, Echezkel Šraga Landau, Marek Vorhand a Eliáš Katz.

 

Po emigrácii rabínov Š. M. Ungara a M. Vorhanda sa hlavným rabínom stal Eliáš Katz, syn a vnuk niekdajších nitrianskych hlavných rabínov. Od 50. rokov bol Eliáš Katz hlavným rabínom Slovenska.

 

V roku 1948 v Nitre registrovali 610 židov. Väčšina z nich sa v roku 1949 vysťahovala do Izraela a iných štátov. Izraelská vláda udelila 12 obyvateľom Nitry, ktorí počas holokaustu zachránili niekoľko židov, titul Spravodlivý medzi národmi.

 

okres Nitra, Nitriansky kraj

obyvateľstvo

Rok/ počet obyvateľov/ počet židov/ %

1787/ 3 378/ 425/ 12,6

1828/ 4 090/ 1 340/ 32,8

1869/ 10 893/ 3 141/ 28,8

1880/ 12 235/ 3 501/ 28,6

1900/ 15 169/ 3 674/ 24,2

1919/ 18 642/ 3 747/ 20,1

1921/ 19 118/ 3 901/ 20,4

1930/ 21 283/ 3 809/ 17,9

1940/ 22 589/ 4 358/ 19,3

1948/ 20 506/ 610/ 3,0

 

Literatúra: Encyklopédia židovských náboženských obcí L – R (II. zväzok). 2010. Bratislava : SNM – Múzeum židovskej kultúry 2010. s. 89 - 100.

Fotografie: (1) Hagada z roku 1933, archív SNM - MŽK (2) Neologický rabín Dr. Aloiz (Eliezer) Schweiger, archív SNM - MŽK (3) Ortodoxný rabín Samuel Dávid Ungar, archív SNM - MŽK (4) Súpis židov, archív SNM - MŽK (5) Synagóga v Nitre, foto: Miro Pokorný

 

© SNM – Múzeum židovskej kultúry

 

Príbehy k téme

Alexander Singer (1916)

Otto Šimko (1924)

Kenneth Reich (1931)