Reflexie na tému holokaustu

Holokaust a súčasnosť

Povedomie Slovákov o holokauste je dnes také, aká je táto spoločnosť. Žiaľ, ešte stále existuje istá časť obyvateľstva, ktorá obhajuje slovenský vojnový štát a jeho prezidenta. Tým vlastne obhajuje aj

protižidovské zákony, ktoré zbavili židovských občanov všetkých najzákladnejších občianskych, ľudských a hospodárskych práv a viedli k deportáciám do vyhladzovacích táborov. Bohužiaľ, obhajcovia slovenského štátu majú aj dnes podporu niektorých predstaviteľov katolíckej cirkvi, vysokoškolských pedagógov, ale aj tých slovenských občanov, ktorých blízki na arizáciach (ukradnutí) židovského majetku profitovali. V školách sa pomerne často stretávame s praxou, že výučba holokaustu závisí len od jednotlivých pedagógov. Osnovy im totiž neumožňujú ísť v tejto problematike do hĺbky, pričom mať holokaust na pamäti je len prvým krokom k zodpovednosti. Učiť o tom, že bol vôbec v ľudskej spoločnosti možný, o podiele slovenských vládnych aj mimovládnych predstaviteľov a časti národa na jeho realizácii a o vyrovnávaní sa s ťarchou, ktorú nám zanechala táto smutná kapitola v našich dejinách, to je ďalšia zodpovednosť.

V súčasnosti existuje na Slovensku niekoľko pohľadov na otázky súvisiace s holokaustom. Pokiaľ ide o pripomínanie si holokaustu, máme Pamätný deň obetiam holokaustu a rasového násilia. Považujem za výborné, že si ho pripomíname 9. septembra, teda v deň, keď bol prijatý tzv. Židovský kódex, ktorý zahŕňa 270 protižidovských zákonov. Slovenskí politickí predstavitelia sa vtedy chválili, že sú prísnejšie ako norimberské. Z môjho hľadiska je mimoriadne významné, že si môžeme každoročne pripomenúť aké to boli zákony, ale aj fakt, že ich prijali slovenské orgány pre vlastných občanov. Z toho dôvodu oceňujem, že tomuto dňu je venovaná dôstojná pozornosť. Už tradičným sa stalo kladenie vencov, čítanie mien obetí v historickej budove SND v Bratislave a niekoľko aktivít na Slovensku, ktoré však vždy závisia od jednotlivcov. Mrzí ma jedine, že takýto významný deň nie je uvedený v kalendári.

Ak sa pýtate na pravicový extrémizmus, môj názor je jednoznačný: bojovať proti nemu už od jeho prvých náznakov. Ako však bojovať, keď vrcholní politici sú za to, aby propagácia alebo spochybňovanie zločinov holokaustu neboli trestne postihované. Považujú to totiž za otázku „slobody prejavu“. Podľa nich by teda slobodná spoločnosť nemala postihovať ani vyjadrenie názorov, ktoré urážajú, šokujú či znepokojujú štát alebo časť jeho obyvateľstva. Inak by mal štát právo rozhodovať o tom, ktoré názory sú zlé a mohol by ich hlásanie zakázať. Ale, existuje predsa Ústava SR, ktorá kodifikuje základné hodnoty štátu a v rámci nich aj jeho vzťah k vlastnej histórii, určité morálne hodnoty, ktoré sú jeho základom. Podľa postoja k nim rozlišujeme občiansku statočnosť (i kvalifikáciu) tých, ktorí sa na riadení štátu vo verejných funkciách ako štátni a verejní zamestnanci zúčastňujú. Štát musí určiť, čo je podľa Ústavy a právneho poriadku pre ďalší vývoj spoločnosti pozitívne, čo negatívne a ktoré politické subjekty stoja na pozíciách Ústavy. Od názorov, „myslenia“ k verejnému šíreniu tohto „myslenia“ a k činom nie je obyčajne ďaleko. Nikto nechce nikoho trestať za „myslenie“, ale každý by sa mal zodpovedať za presadzovanie tohto „myslenia“ v spoločnosti.

V štáte, ktorého demokratický systém je slabý a má nestálu verejnú mienku, je jedinec ľahko napadnuteľný, tradícia samoregulácie verejného vyjadrovania nie je ešte zakorenená, ničím neobmedzená sloboda prejavu sa ľahko zmení na napádanie menšín a rasistické útoky proti určitým osobám.

Prof. Pavol Mešťan, Bratislava 2012

Dar života

Letos na podzim tomu bude sedmdesát let od doby, kdy byly v říjnu 1941 vypraveny první transporty z Protektorátu Čechy a Morava do Polska.

Krátce poté bylo založeno ghetto Terezín.

Během více než tří let se nacistům podařilo nás skoro všechny vyhubit nejhroznějšími způsoby.

O holocaustu - o vyhubení evropských Židů - se během let psalo i mluvilo.
Co se mluvilo a kolik se psalo o nás, hrstce přeživších?

Nyní po sedmdesáti letech, po tom, co jsme byli vyhnáni z našich domovů nás zůstalo jen málo, zůstali jsme jen my nejmladší.

Jak jsme potom, co jsme byli vykořeněni, jak jsme po oněch hrůzných zážitcích žili?

Jaký vztah jsme měli k lidem, k životu?

Ve třinácti letech jsem byla vytržena z domova, během krátké doby jsem přišla skoro o všechny své příbuzné, o kamarády, lidé z naší náboženské obce mizeli každým dnem.

Díky mnohým šťastným náhodám jsme přežily - maminka, sestra a já.

Bylo mi darováno sedmdesát let! Každý den, každá hodina je darem.

Je mi nyní dvaaosmdesát let.

Mám děti, vnoučata, očekáváme pravnouče.

Z každé chvilky, z každé hodiny se těším, jsem za ně vděčná.

Nyní ve stáří mám dost času pozorovat, obdivovat a těšit se ze všeho, co vidím a zažívám.

Na ulicích, v alejích potkávám mladé rodiče s rozkošnými děťátky.

Na ulicích se prochází kočičky, protahují se, umí si najít to správné místečko pro své časté a dlouhé siesty.

Těším se z rostlin a květin, které míjím při každodenní procházce a všemu se obdivuji.

Vídám krásné stromy, keře různých druhů, vysoké, ve větru kymácející se palmy!

Nebe v létě tak krásně blankytné, v zimě se po něm honí mračna a obláčky.

Moře - ještě modřejší než obloha, večer do něj zapadá zlatá koule slunce.

Všechno, co vidím, čemu se obdivuji, co mám, je darem. Vždyť jsem byla před sedmdesáti lety odsouzena k smrti, tak jako všichni souvěrci.

Maud Michal Beer, Tel Aviv 2011