Alexander Lúčan (1914 - 2012)

sa v tomto roku (2011) dožíva úctyhodných 97 rokov. Spomínajúc na predvojnový Martin, či Ružomberok mu pred očami ožívajú obrazy plné ľudí a zákutí. Rozprávanie o jeho živote v kritickom období slovenského štátu obsahuje niekoľko námetov na románové spracovanie. Všetky príbehy by sa našťastie skončili, v súlade so skutočnými udalosťami, happy endom. Kladných hrdinov je v nich totiž viac ako zloduchov a šťastných náhod viac ako ľudskej zákernosti.  

 

Detstvo som mal také obyčajné, vidiecke. Bývali sme na majeri v Sebeslavciach, ktoré patrili pod Mošovské panstvo. Môj otecko Josef Links (1864-1935) prevzal hospodárstvo po svojom otcovi Ignácovi. Starý otec žil predtým v Diakovej, ale neskôr sa presťahoval s početnou rodinou na majer v Sebeslavciach. Môj otec mal osem súrodencov, z toho piatich bratov. Jeden z bratov bol úradníkom v Senici, druhý bol hlavným účtovníkom v žilinskej súkennej fabrike, tretí bol vedúcim pálenice v Sebeslavciach a štvrtý, na ktorého si spomínam bol právnikom v Budapešti. Sestry sa povydávali a bývali v Žiline, Varíne a Sološnici.

 

Náš statok, ako si ho už ja pamätám, pozostával z približne dvadsiatich kráv, štyroch párov volov, šiestich párov koní a stáda oviec. Cez leto sme s ovcami chodievali na pašu Gaderskou dolinou hore na hole. Z ich mlieka sa potom na salašoch vyrábal syr. V Turčianskych Tepliciach, kde bola syráreň sa neskôr porcioval. Spolu s ostatnými deťmi majera som rád skúmal okolitú prírodu. Vedel som, kde rastú huby, kam na jahody a maliny. Od našej pomocníčky pri statku som na naučil mnohé slovenské pesničky, ktoré som rád a vraj aj pekne spieval.

 

Rodičia hovorili medzi sebou nemecky a aj so starými rodičmi, ale po slovensky tiež vedeli. Otec absolvoval štúdium na obchodnej akadémii v Budapešti, a teda hovoril aj po maďarsky. Moja mama Irma rodená Vogl (1880-1956) pochádzala z Priekopy neďaleko Martina. Mala štyroch súrodencov a jej otec tam viedol obchod. Oni sa rozprávali doma po nemecky. Na majeri sa ale rozprávalo len po slovensky. Do školy v susednej dedine Folkušová som začal chodiť v roku 1920. Mojimi prvými písacími potrebami boli grifeľ a kamenná tabuľka v drevenom rámiku. Kto z dnešných mladých by vedel opísať grifeľ? Vari nik. Škola bola ľudová. Miestny učiteľ bol otcov dobrý známy a tak som denne chodil dva kilometre zo Sebeslaviec do Folkušovej. Vychodil som tam dve ľudové triedy. Do tretej triedy som chodil vo Varíne, kde žila otcova sestra, u ktorej som aj býval. To už bola židovská škola, ale navštevovali ju aj kresťanské deti. To bolo vtedy úplne normálne.

 

Naša rodina bolo pobožná, stravovali sme sa kóšer a dodržiavali sme sviatky. Chodieval k nám šojchet a tak sme mali aj kóšer mäso. Na našom majeri sa stretávali muži z okolia na modlitby. Prichádzali hlavne v sobotu, na šabat, z Ďanovej a Príboviec a vždy sa ich nazbieralo toľko aby bol minjan, teda desať mužov. Najbližšia synagóga bola totiž až v Martine. Tam sa chodievalo len na veľké sviatky. Mojim rodičom trvala cesta kočom tak dve hodiny. Pamätám si, že otec mal veľmi dobrého známeho v Príbovciach, pána Langera, u ktorého sa vždy po ceste zastavili.

 

My deti sme boli doma a starala sa o nás gazdiná a pomocníci z majera. Cez leto sme chodievali na rodinné dovolenky do kúpeľov, napríklad do Luhačovíc. Tak na dva týždne. Hlavne kvôli oteckovi, ktorý mal problémy s reumou. Keď podrástol aj môj mladší brat Vojtech, narodený v roku 1918, otecko sa rozhodol predať statok a odsťahovať sa do Martina. Hlavne kvôli tomu, aby nám deťom mohol poskytnúť lepšie vzdelanie. V Martine kúpil malé hospodárstvo a asi osem hektárov pôdy. Predávalo sa vypestované obilie a mali sme aj kravy, ktorých mlieko tiež prispievalo do rodinného rozpočtu. Bývali sme na Hlavnom námestí v dome, ktorého spodné miestnosti sa prenajímali na obchody. Tiež sa prenajímal trojizbový byt v dome, zatiaľ čo my sme bývali v byte vo dvore.

 

Do štvrtej triedy som už chodil do židovskej školy v Turčianskom Svätom Martine, ako sa mu vtedy vravelo. Naším učiteľom bol istý pán Ente z Bánoviec. Žiaci všetkých tried sedeli v jednej miestnosti a pán učiteľ sa nám postupne venoval. Tá škola mala veľmi dobrú povesť. Mali sme aj troch, či štyroch kresťanských spolužiakov. Keď sme sa učili o židovskom náboženstve, oni počúvali a vôbec to nebolo zvláštne. Celá komunita v Martine bola pokroková, neologická. Vlastného rabína sme nemali. Pre potreby komunity stačil aj kantor. Ak chcel niekto rabína, napríklad na odbavenie pohrebu, prišiel k nám žilinský. Náš kantor sa volal Levitín a pochádzal z Ruska. Viedol aj synagogálny zbor, do ktorého sme chodili spolu s bratom. Boli sme tam chlapci aj dievčatá. V synagóge sme potom spievali na začiatku modlitieb.

 

Náboženský život bol dobre organizovaný. Počas sviatku sukot sa postavila suka v záhrade pri synagóge a modlili sme sa tam aj v synagóge. Mali sme samozrejme aj šocheta. Vždy sa mu doniesli zvieratá a on mal za židovskou školou priestory rituálneho bitúnku. Mikve v Martine nebola. Komunita žila aj pestrým spoločenským životom. Organizovali sa napríklad purimové hry.

 

Po ukončení štvrtej triedy som nastúpil na osem ročné gymnázium Viliama Paulinyho Tótha. Už v prvom ročníku sme sa učili ruštinu, od druhého aj francúzštinu a nemčinu a od piateho latinčinu. Spomínam si, že ruštinu nás učila profesorka Mudrochová, a veru dodnes viem recitovať básne, ktoré som sa vtedy, v roku 1925, naučil. Na gymnaziálne roky spomínam len v dobrom. So spolužiakmi sme sa chodievali člnkovať na Turiec, či do hôr na výlety. Neďaleko Martina, na Bystričke, prázdninoval často aj prezident Tomáš Garrigue Masaryk. Spolu s kamarátmi sme sa raz vybrali do Bystričky, aby sme ho videli na vlastné oči. Stretli sme ho na poli, keď jazdil na koni. U nás v tých časoch nebola otázka či žid, či nežid. S katolíckymi kamarátmi som chodieval zvoniť na kostolné zvony, so synom evanjelického farára, mojím spolužiakom,  sme boli tiež veľmi dobrí priatelia. Gymnázium som skončil v roku 1933  a keďže som rád miešal všelijaké mastičky a prášky, rozhodol som sa pre štúdium farmácie.

 

Pred nástupom do školy som absolvoval povinnú ročnú prípravku v martinskej lekárni u Antona Krajčoviča. Nasledovalo štúdium farmácie v Prahe, ktoré som úspešne ukončil a získal titul PhMr. V priebehu môjho štúdia zomrel otecko. Pri práci na poli ho zastihla búrka a veľmi zmokol. Dostal zápal pľúc a keďže nebolo antibiotík, zomrel predčasne ako šesťdesiatosem ročný. Je pochovaný v Martine na novom židovskom cintoríne.

 

Hneď po skončení štúdia v roku 1936/1937 som musel nastúpiť na vojenčinu. V Prahe som absolvoval vojenskú akadémiu a potom som si ako farmaceut mohol vybrať medzi prácou v Bratislave, Košiciach, Ružomberku a Komárne. Vybral som si mesto najbližšie domova a nastúpil som do vojenskej nemocnice v Ružomberku. To bolo koncom roka 1938. V tom čase som ani len netušil, že obdobie vojenskej služby tak veľmi ovplyvní nielen môj život, ale aj osudy mojich najbližších. V Ružomberku sme s kolegami z nemocnice chodievali cvičiť do telocvične spolku Sokol, do takzvanej Orlovne. Ako nové tváre sme tam vzbudili pozornosť aj medzi mladými cvičiteľkami.

 

Raz večer sme odprevádzali domov dievčence, medzi ktorými bola aj Klárika Tyrolerová (1920-2011). Z takéhoto zoznámenia sa zaužívali každodenné stretnutia v cukrárni, prechádzky na korze a občas aj výlety do prírody. Žiaľ toto pekné obdobie začala kaziť politická situácia. Rozpadla sa Československá republika, vznikol samostatný slovenský štát. Bola nastolená nová ideológia a my Židia sme boli odrazu nepohodlní. Začali sme sa báť budúcnosti. Mňa kvôli môjmu židovskému pôvodu degradovali, ale vo vojenskej lekárni som ostal pracovať naďalej. Úspešne som skončil povinnú vojenskú službu a vrátil som sa do Martina. Vďaka intervencii lekárnika Antona Krajčoviča z martinskej lekárne mi bola udelená prezidentská výnimka pre hospodársky dôležitých Židov. Vďaka nej som pokračoval vo svojej práci v lekárni. Dokonca ani žltú židovskú hviezdu som nenosil. V Martine boli medzi ľuďmi vzťahy aj naďalej dobré. Ja som sa našťastie s antisemitizmom nikdy nestretol.

 

Moja výnimka chránila nielen mňa, ale aj moju najbližšiu rodinu, a síce mamu a brata. Príprava prvých transportov mladých slobodných Židov zo Slovenska však urýchlila naše plány s Klárikou na spoločný život. Dňa 18.marca 1942 sme sa zosobášili. Svadbu sme mali najprv civilnú na ružomberskom mestskom úrade. Potom sme išli k synagóge, kde bola pod holým nebom pripravená chupa, svadobný baldachýn, a tak sme stihli aj židovskú svadbu.

 

Spoločný život sme začali v Martine. Ako novomanželia sme sa v tom čase tešili z preletov americkej eskadry nad naším územím a túžobne sme očakávali príchod blížiaceho sa frontu. Podobné netradičné pocity asi v tom čase zažívalo počas medových týždňom veľa mladomanželov vo vojnou zmietanej Európe. Ako záchrana sa nám črtalo vzmáhajúce sa Slovenské národné povstanie. S vopred pripravenými batôžkami sme v septembri 1944 odišli do jeho epicentra, do Banskej Bystrice. Tam sme opäť začali pociťovať, že sme ľudia, občania so všetkými právami. Pridelili mi prácu v horných kasárňach pri výdaji liekov a zásobovaní zdravotníckym materiálom. Žiaľ ten pocit slobody trval len krátko. Keď sme videli, že Nemci majú prevahu a Rusi neprichádzajú, každý utekal, kam vedel.

 

V októbri sme sa aj my pobrali do hôr, kde sme s manželkou hľadali úkryt. Bol s nami aj môj brat Vojtech. Moja mama a manželkina mama sa tiež ukrývali v horách, ale s inou skupinou. Boli medzi tými, ktorí sa zachránili. Jedného dňa nás hlad pritlačil a tak som sa vybral dole do dediny pre chlieb. Nanešťastie ma ale chytili nemeckí vojaci, ktorí prišli potlačiť povstanie. Keďže som mal na sebe uniformu slovenskej armády a vyhovoril som sa na stratu dokladov, nechali ma nažive. Ale zadržali ma, lebo bolo podozrenie, že spolupracujem s partizánmi. Vypočúvať ma nemohli, tváril som sa, že nerozumiem nemecky, len po slovensky. Držali ma asi dva týždne a spolu s ďalšími chytenými slovenskými vojakmi sme museli pracovať v ich poľnej kuchyni.

 

Keď sa nemecká jednotka pohla smerom na moravsko-slovenské pohraničie, podarilo sa mne aj ďalším ujsť. Bol som vo vojenskom a preto som si muselzohnať civilné šaty. Ja som chcel samozrejme nájsť manželku, ktorá ostala v horách. Vybral som sa smerom k Liptovskej Lúžnej. Tam v horách som ju videl naposledy. V dedine som poznal jedného dobrého muža, bývalého baníka, vedel som, že sa na neho môžem spoľahnúť. Ten mi zohnal šaty a zároveň ma nakontaktoval na jedného partizána, ktorý zabezpečoval stravu a zdravotnícky materiál Jegorovovej skupine na Prašivej. Okrem jedla, potrebovali nutne lieky a obväzy pre ranených. Požiadali ma, aby som im ako lekárnik pomohol potrebné veci zohnať v Ružomberku.  Najprv som váhal, nemal som predsa potrebné dokumenty a potom mohli ma poľahky spoznať, veď som tam niekoľko rokov žil.

 

O falošné doklady sa však veľmi rýchlo postarali a moje obavy som veru musel potlačiť.  Na druhý deň prišiel miestny učiteľ a ani som sa nenazdal, vytiahol z koša na zemiaky zastaraný fotografický aparát, zaostril a bolo. Večer som už mal doklady s potrebnými pečiatkami hotové. Ako syn roľníka, som sa poľahky zžil s novou identitou. Aby bola ilúzia dokonalá, doniesli mi aj miestny odev, obnosený brusliak a baranicu. Ďalší deň ráno sme vyrazili na trh do Ružomberka akože za účelom predaja dreva. Išli so mnou aj dve miestne ženičky. Odvážne boli, len čo je pravda. Cestou do mesta nás čakali tri prehliadky nemeckou armádou. Doklady sa osvedčili, bez problémov sa nám podarilo dôjsť až na trh, ktorý bol plný nemeckých vojakov.

 

Drevo sme predali rýchlo a konečne sme mohli prejsť ku kľúčovým bodom našej misie. S baranicou stiahnutou až na koreň nosa som najprv nakúpil v mäsiarstve salámy a iný proviant. V lekárni som potom zadovážil ľahšie dostupné lieky, mastičky a leukoplasty. Účty som nechal vystaviť na obec, pre potreby lesných robotníkov. Ale to ani zďaleka nepokrývalo potreby ranených partizánov. Tu zapracovala šťastná náhoda. Jeden z pracovníkov lekárne ma spoznal. Nebol som tým síce nadšený. Bez zbytočných zdvorilostí som nevítanú debatu napochytre ukončil a hybaj rovno do nemocnice. Vyhľadal som tam pre nás tak významného pacienta a vysvetlil som mu vážnosť situácie. Pochopil a sľúbil pripraviť injekcie, striekačky, obväzy a lieky na poobedie. Odbehol som späť k povozu, kde ženičky ukladali, či skôr ukrývali nákupy. Vysvetlil som im, že o pár hodín musíme ísť späť do nemocnice, ale tak aby sme nevzbudili pozornosť.

 

Jedna zo žien sa podujala hrať chorú a tak sme sa v dohovorenom čase vybrali k nemocnici. Podopierajúc obdivuhodne verne krivkajúcu „pacientku“ sme prišli až k bráne nemocnice, kde postávali traja nemeckí vojaci. „Vari nás udali?“, prebehlo mi mysľou. Ale nedalo sa už cúvnuť a popri vojakoch sme so stiahnutými žalúdkami vošli dovnútra. Tam už na nás čakal môj priateľ. Všetko potrebné mal pripravené v skrini. Bol to veru dosť objemný balík. Nazad sme nemohli, pokým tam boli vojaci. Čakali sme kým sa nepobrali preč. Potom sme aj s pokrivkávajúcou tetkou vyniesli náš úlovok z nemocnice. Už nás ostávalo len šťastlivo sa vrátiť do [Liptovskej] Lúžnej. Opäť nás čakali tri kontroly. Pri jednej z nich nám kázali ukázať náklad. Krv mi stuhla v žilách. Ale vtedy jedna zo žien nestratila duchaprítomnosť. S úsmevom začala vyťahovať tu klobásku tam špekáčik a ponúkala nimi nemeckých vojakov hundrúc pri tom: „Na, bodaj by si sa nimi zadrhol.“ Oni si vzali a my sme mohli ísť ďalej. A tak bol aj vlk sýty aj ovca celá. Po návrate do Lúžnej som tetkám na stokrát ďakoval za ich pohotovosť a ony mne za kontakty v nemocnici. Veru by sme jeden bez druhého nič nezmohli. Boli to také časy, kedy nielen dobrých ľudí bolo treba ale aj z pekla šťastia.

 

Po úspechu tejto nebezpečnej akcie som sa vydal do hôr hľadať manželku. Náhodou som sa dopočul, že jedna žena má na starosti evidenciu pohybu partizánskych skupín. To bolo práca, ktorú vykonávala moja žena Klára v čase, keď sme sa naposledy videli. Šiel som teda za tou ženou. A veru, bola to ona. Pristúpil som k nej. Mal som na sebe starý kabát hubertus a bol som tak strhaný poslednými udalosťami, že ma v prvom momente ani nespoznala. Musel som sa jej prihovoriť: „Duša moja, vari ma nepoznáš?“ Až potom sa mi lepšie prizrela a vyobjímala ma. Bolo to po jeden a pol mesiaci odlúčenia a strachu o život toho druhého.

 

Potom sme sa obaja pridali k partizánskej jednotke Jegorova pod Chabencom. Môj brat bol v tom čase s partizánmi. S nimi sme zotrvali až do oslobodenia. Z hôr sme zišli priamo do Popradu a tam ma pridelili do Kežmarku k zásobovaniu liekmi. Bývali sme u jedného pekára približne rok. V októbri 1945 môj brat inicioval zmenu nášho priezviska z Links na Lúčan. Súhlasil som. Vtedy tak urobili mnohí naši židovskí kamaráti. Dalo nám to pocit nového, lepšieho zajtrajšku. Po nejakom čase sme sa vrátili do Martina, kde som opäť krátko pracoval v lekárni u Krajčoviča. Následne mi bola pridelená arizovaná lekáreň v Sučanoch, kde sme s manželkou prežili šťastných päť rokov.

 

V tom čase sa nám narodili dve dcérky. Manželka si medzitým urobila kurz lekárenskej laborantky, aby mi mohla pomáhať. V prvej polovici päťdesiatych rokov minulého storočia som si vymenil lekárenskú prax s pánom Ozábalom z Ružomberka, ktorý bol vtedajším režimom prinútený z mesta odísť. Spolu s rodinou pána Deutscha - Dvorana zo Žiliny sme sa nasťahovali do jeho päťizbového bytu a on začal odznova v našom dvojizbovom byte v Sučanoch. V Ružomberku boli vtedy tri lekárne. Ja som prevzal takzvanú Starú lekáreň na Podhore, niekdajšiu Ozábalovskú lekáreň prevzal pán Neumann - Novák z Ružomberka a v tej tretej pracoval náš spolubývajúci, pán Deutsch - Dvoran.

 

Fotografie:

 

Rozhovor realizovala a spracovala: PhDr. Jana Švantnerová