Alexander Singer (1916 - 2013)

pochádza zo známej rabínskej rodiny, ktorá pred druhou svetovou vojnou žila na území dnešného Slovenska. Vyrastal v ortodoxnej rodine, ktorá prísne dbala na dodržiavanie zvykov a tradícií. Dostalo sa mu najvyššieho náboženského vzdelania. Už pred vojnou mu však bolo jasné, že ako prvorodený syn rabína nebude pokračovať v otcových šľapajach. Svojím rozhodnutím rodičov zarmútil, mali však pre syna pochopenie. Tragédia holokaustu neobišla ani jeho rodinu. Z najbližších rodinných príslušníkov prežila len jedna jeho sestra, ktorá sa po vojne vysťahovala do USA. Ani pán Singer na židovstvo nezanevrel, ani napriek tomu, že ho nepraktizoval v takom pobožnom duchu, ako tomu bolo pred vojnou. V 50. rokoch 20. storočia pôsobil ako predseda Židovskej náboženskej obce v Jablonci nad Nisou, kde viedol aj bohoslužby. Počas našich stretnutí ma doslova ohúril svojou jazykovou a náboženskou vzdelanosťou. Podľa mňa patrí medzi ľudí, o ktorých možno povedať, že sú studnicou ľudského poznania a vzdelanosti a zároveň nosným pilierom židovstva a židovského náboženského vzdelania na Slovensku.

 

Predkovia z otcovej strany pochádzali zo Španielska, boli to pravdepodobne sefardskí Židia. Pôvodne sa volali Kantor a po odchode do Holandska si zmenili priezvisko na Singer. Význam oboch slov je rovnaký, spevák.

 

Starý otec, Jisrael Singer, so svojou manželkou Terezou, rodenou Ehrentreu, žili spolu v Bratislave. Na starého otca si veľmi nespomínam. Zomrel, ešte kým som bol malé dieťa. Pôvodne sa živil ako obchodník. Keďže bol synom rabína a mal skôr talmudistické vzdelanie, obchodu sa veľmi nerozumel a pomaly zbankrotoval. Nakoniec sa stal rabínom malej ortodoxnej komunity v Bratislave. Komunita sa volala Torat Chesed. Starý otec viedol modlitebňu, kde každý večer prednášal a diskutoval s členmi obce.

 

Starí rodičia mali dvoch synov, Davida a Jakuba a dve dcéry, Šaroltu a Fogu. Po smrti starého otca žila babička s dcérami v trojizbovom byte na druhom poschodí na Vysokej ulici číslo 1. Dom stál na mieste, kde sa teraz nachádza Hotel Forum. Oproti bola kaviareň Astória, v ktorej každý večer vyhrávala hudba. Babičkiným potešením bolo, že si sadla k pootvorenému oknu a pospevovala si operety, ktoré tam hrali. Smutná bola len v zime, lebo okná kaviarne boli zatvorené a kvôli tomu hudbu nepočula.

 

Babička bola po smrti svojho manžela veľmi chudobná žena. Dá sa povedať, že žila z podpory, čo dostávala od môjho otca [Jakub Singer] a dcéry Šarolty. Šarolta pracovala ako obchodný zástupca v jednej firme, čo bolo v tej dobe u ženy veľmi neobvyklé. Bola veľmi šikovná, bohužiaľ zomrela mladá.

 

V rodine Singerovcov sa židovské zvyky a tradícia dodržiavali „stopercentne“. Babička bola ostrihaná na krátko a nosila parochňu. Hlavu si pokrývala malou ozdobnou šatkou s priháčkovanými malými perličkami. Voľakedy to bežne nosievali všetky staré pobožné ženy. V jej domácnosti sa varilo rituálne. Ženy kostol nenavštevovali veľmi často, skôr výnimočne na veľké sviatky.

 

Mamičkin otec Abraham Grünburg, ktorého som žiaľ nepoznal, bol vrchným rabínom v Kežmarku. Babička sa volala Rebeka Grünburg, rodená Weiss. Kežmarok bol do konca druhej svetovej vojny centrom nemeckej kultúry na Spiši, kde silná nemecká väčšina dlho bránila Židom usadiť sa tu. Jediný syn starého otca, Nathan, sa po jeho smrti stal novým rabínom v meste. Bol posledným rabínom v Kežmarku. V roku 1944 ho zastrelili v poľskom meste Zakopane.

 

V tom období žilo v Kežmarku aj veľa Židov z Poľska, ktorí po rozpade Rakúsko – Uhorskej monarchie utekali do Československa pred prenasledovaním a rabovaním. Tí, ktorí sa usadili v Ružomberku, boli väčšinou obchodníci, remeselníci, mäsiari, kamenári. Kamenári vyrábali macévy, náhrobné kamene. Jeden z poľských Židov, Östereicher, mal na starosti rituálny kúpeľ, mikve [rituálny kúpeľ], preto ho nazývali mikve Jid.

 

Otecko bol natoľko pobožný, že navštevoval obe modlitebne v meste, aškenázsku aj sefardskú. Najprv sa modlil o 6:00 v miestnej a potom prešiel o 8:00 do sefardskej. Sefardi oteckovi zazlievali, že sa neoblieka ako oni. Napriek tomu, že nosil kaftan, nemal trištvrťové nohavice a biele ponožky, ale nosieval dlhé nohavice.

 

Môj otec, Jakub Singer, pochádzal z rabínskej rodiny, preto sa aj on sám neskôr stal rabínom v Šamoríne. Celým menom sa zvykne uvádzať ako Abraham Jakob Koppel Singer a židovským menom Abraham Jakov ben Jisrael. Otecko pochádzal zo štyroch súrodencov. Spolu s bratom Chaim Davidom absolvovali svetoznámu talmudistickú školu v Bratislave. Na tejto ješíve [škola vyššieho židovského náboženského vzdelania] vyučoval aj rod Soferovcov. Prvým z nich bol Moše Schreiber, známy pod menom Chatam Sofer. Potom tam postupne vyučovali jeho potomkovia, Ketab Sofer a Ševet Sofer – učiteľské povolanie sa dedilo z pokolenia na pokolenie - z otca na syna. Ševet Sofer bol aj otcovým učiteľom a jeho syn Akiba Schreiber bol otcovým spolužiakom. Akiba sa pred 2. svetovou vojnou vysťahoval do Palestíny, kde po vojne presťahoval aj celú ješívu. Dodnes funguje v Jeruzaleme vo štvrti Mea Sherim.

 

Rád by som spomenul zaujímavú príhodu, ktorú mi otec často pripomínal. Otecko bol veľmi vzdelaný človek. Okrem iného hovoril perfektne nemecky a keďže mal aj príjemné vystupovanie a primerané vzdelanie, poverili ho, aby privítal cisára Františka Jozefa na jeho návšteve v Bratislave. František Jozef počas pobytu v meste navštívil aj synagógu na Zámockej ulici. Na jej dvore sa práve v tom čase konala svadba. Nevesta stála pod chupe [baldachýn pod ktorým stojí pár pri svadobnom obrade] zahalená závojom. Cisár sa priblížil k neveste a bol tak smelý, že nazrel pod závoj skôr ako, je dovolené. Potom pristúpil k otcovi a pošepkal mu: „Kluge Sitten habt ihr Juden!“ To znamená: „Vy Židia máte veľmi múdre zvyky!“ Nevesta bola totiž veľmi škaredá. O nepríťažlivej neveste poznal otec jednu židovskú pieseň: „Ich bin nit lang of a chaseneh gewen di kaleh mis der chosen schejn. Oj cores ojojoj cores. Cores vaksen den meter cores immer hecher. Es kimt a cat fin ach int veh. Ajeder shrat oj vej, oj vej.“ Jej voľný preklad znie: „Nedávno som bol na svadbe. Nevesta škaredá a ženích krásavec. Ó Bieda, ó bieda, ó bieda rastie na metre, stále vyššie a vyššie. Príde čas bedákania. Každý kričí oj vej.“ Pri rozprávaní tohto príbehu si pospevoval aj túto pieseň.

 

Mamička Margita Singer, rodená Grünburg, bola veľmi inteligentná,  šikovná, pekná a štíhla žena. Pochádzala z jedenástich súrodencov, dvoch chlapcov a deviatich dievčat. Dievčatá sa povydávali po celej bývalej monarchii od Frankfurtu až po Satmár [Satu Mare, mesto v súčasnom Rumunsku]. Práve pre veľké vzdialenosti sme sa veľmi nestretávali. Spomínam si na dve mamičkine sestry. Najstaršia sa volala Saly Horowitz. Vydala sa za rabína Horowitza do Frankfurtu nad Mohanom, ktorý bol zároveň Kolel Shomre Hachomoth of Jerusalem [Spolok strážcov múrov: svetové združenie Židov, ktoré po stáročia finančne a kultúrne podporovalo osídľovanie Židov v meste Jeruzalem]. Tri mesiace v roku sa zdržiaval v Jeruzaleme a zvyšný čas trávil vo Frankfurte.

 

Ďalšia zo sestier, Róza Glück, bola vydatá za pomocného rabína v Kežmarku. Mamičkin brat, Nathan, ktorého som už spomínal, bol veľmi milý človek. Mal ryšavé fúzy a bradu. Ako deti sme ho obdivovali kvôli jeho šikovnosti v jedení malých bielych rybičiek, ktoré boli veľmi chutné, ale mali strašne veľa kostí. Na meno druhého mamičkinho brata si nespomínam. Oženil a usadil sa v maďarskom meste Csenger, kde sa živil ako obchodník. O ostatných súrodencoch žiaľ neviem nič.

 

Otec sa oženil s mamičkou, dcérou kežmarského rabína, asi dva roky pred mojím narodením. Po svadbe sa stal dajanom [sudca rabínskeho súdu] a vyučoval na nemeckom gymnáziu v Kežmarku nemčinu a náboženstvo. V Kežmarku síce žili väčšinou samí Nemci, ale boli to Spišáci. Spisovnú nemčinu preto neovládali, rozprávali dialektom. Otecko ovládal aj jidiš, ale bol to takzvaný Oberländer jidiš.

 

Narodil som sa do tej najväčšej biedy, v roku 1916. Pre bližšiu predstavu o našej situácii poviem úsmevný príbeh. Svoj prvý oblek som dostal, až keď som mal bar micve [„syn prikázania“, židovský chlapec, ktorý dosiahol trinásť rokov. Obrad, pri ktorom je chlapec prehlásený bar micvou, od tejto chvíle musí plniť všetky prikázania predpísané Tórou]. Bežne som nosieval odev ušitý z otcových starých vecí. Otec na to povedal jeden vtip: „Mladý Móric príde do školy v novej veste a nos sa mu ťahá do hora. Učiteľ mu hovorí: Móricko, že máš novú vestu, nemusíš byť ešte taký pyšný. Ale čo pyšný, tú vestu šili z nohavíc môjho otca a ja tú vôňu nemôžem vystáť!“ Tak sa vtedy žilo.

 

Rodičia ma pomenovali Alexander, židovským menom Šmuel. S otcom som sa prevažne rozprával nemecky, ale s matkou aj slovensky. Ranné detstvo som strávil v Kežmarku. V roku 1926 sme sa presťahovali do Šamorína, kde sa stal otec hlavným rabínom. Pre nás to bola veľká a pozitívna zmena, najmä z hľadiska bývania a obživy. Šamorín bol v porovnaní s remeselným Kežmarkom, len malá obec, v ktorej žilo asi šesťdesiat židovských rodín, čo činilo približne dvesto duší. Problém bol len v tom, že v Šamoríne bola iba maďarská židovská škola a ja som predtým navštevoval slovenskú školu a ostatní moji súrodenci nemeckú. Tak sme sa začali učiť maďarsky.

 

V Šamoríne sme bývali na Hlavnej ulici číslo 4, ktorá bola vysadená agátmi. Tie krásne voňali. Keďže nebola žiadna kanalizácia, špinavá voda z mesta sa hromadila v zbernom žľabe na Hlavnej ulici. Nikdy nezabudnem ako krásnu vôňu agátových kvetov večer prekrýval zápach zo žľabu. Bolo to na nevydržanie, až ľudia museli zatvárať okná.

 

Otec mal veľkú záľubu v knihách. V izbe, v ktorej som spával a ktorá zároveň slúžila ako obývačka, bola obrovská skriňa plná kníh. Okrem nej tam boli drevené police, ktoré boli až po plafón plné kníh. Boli to veľmi staré vzácne knihy zdedené po otcovom dedovi, lučeneckom rabínovi. V roku 1942, keď rodičia treli už strašnú biedu. a ja som bol v Budapešti, spoznal som veľkého obchodníka, Schlessingera. Josef Schlessinger bol v tom čase slávny obchodník s knihami. Vlastnil veľké kníhkupectvá vo Viedni aj v Budapešti s názvom Josef Schlessinger & sohn. Bol veľkým odborníkom na knihy, preto som mu odporučil, aby od môjho otca niektoré knihy kúpil. Prejavil záujem a pricestoval do Šamorína, kde si vybral rôzne knihy. Otec by bol za jednu knihu dostal 8,000 pengő. Vtedy stál jeden skromný obed v bufete v Budapešti asi štyridsať fillérov. Bol to veľký peniaz na tú biednu dobu, keďže nebolo z čoho žiť. No ale otec tú jednu knihu nechcel predať za nič na svete. Ani ju nepredal, ani napriek tomu, že potreboval peniaze. Bola pre neho príliš vzácna. Mala miliónovú hodnotu, pretože bola vzácna i z historického hľadiska. Krutý osud postihol aj tieto knihy. Obyvatelia, ktorí po odsune Židov z geta, rozobrali knihy, kúrili nimi v sporáku! Niektoré boli dokonca na záchode. Používali ich namiesto toaletného papiera. To bol smutný koniec otcovej knižnice.

 

Môj otecko ako rabín riešil spory medzi židovským obyvateľstvom. Bol roš bejt din [z hebrejčiny „hlavný sudca“]. Riešil hlavne spory obchodného charakteru. Ja osobne som sa žiadneho súdu nezúčastnil. Ani som nemohol, lebo to bolo prísne tajné. Dokonca ani s mamičkou sa otec o týchto záležitostiach veľmi nerozprával, len obmedzene.

 

Na zarezávanie hydiny a dobytka sme v obci mali šachtera [rituálny mäsiar]. Volal sa Stern, a so svojím kŕdľom detí býval vedľa synagógy. Obec mala aj šámesa [sluha], volal sa Schwarz. Staral sa o poriadok a čistotu v synagóge, modlitebni, rituálnej kúpeli a židovskej škole.

 

Bol som najstarším synom svojich rodičov. Začal som sa vzdelávať už ako trojročný. Ešte v Kežmarku som začal navštevovať chéder [náboženská základná škola k výučbe Tóry a judaizmu]. Chodil som k jednému starému človeku, ktorý ma naučil čítať, písať a modliť sa. Neskôr som sa učil Chumaš, to je Päť kníh Mojžišových aj s komentármi. Čo sa svetského vzdelania týka, v Kežmarku som absolvoval štyri ľudové v jazyku slovenskom a potom ešte jeden rok v Šamoríne, piatu ľudovú, v jazyku maďarskom.

 

Potom som štyri ročníky navštevoval talmudistickú školu v Bratislave. Volala sa Jesojde ha Tora [základy Tóry]. O tretej poobede sme zasa navštevovali meštiansku židovskú školu na Zochovej ulici. kde sme sa do šiestej učili svetské predmety. V prvej triede meštianky som prepadol, nie však preto, že by som bol hlúpy, ale preto, lebo som nemal peniaze. V máji sa moja mama išla do Bratislavy informovať, ako sa jej syn učí. No a pán profesor König jej povedal: „Vášho syna som už tri mesiace nevidel!“ Keďže som nemal peniaze, našiel som si prácu. V Bratislave boli dvaja tenisti, jeden bol Žid, pán Danzig a druhý nežid, volal sa Bula. Bula bol v Tatrabanke nejakým konateľom. Danzig zasa veľkoobchodník s vrecami. Keď poobede, v čase, keď som mal byť v škole, hrávali tenis, chodieval som do Petržalky zbierať na tenisové ihrisko loptičky. Tam som dostal najesť a utíšil svoj veľký hlad.

 

Počas štúdií na stredných školách som býval v podnájme v Bratislave. Každý deň som chodieval jedávať k inej rodine. Volali sme to tagessovať [z nemeckého Tag - deň a essen - jesť]. Chodieval som k bývalým spolužiakom, priateľom môjho otca. Nebol som vyberavý, všade mi rovnako chutilo.

 

Od roku 1933 som tri roky študoval na rabínskej, talmudistickej, škole v Nitre. Potom som vyštudoval aj rabínsku školu v Bratislave u Akibu Schreibera. Po jej absolvovaní som sa súkromne pripravoval na skúšku do siedmeho ročníka gymnázia, na základe povolenia Ministerstva školstva a národnej osvety.

 

Roš ha ješiva [„hlava ješivy“, čiže riaditeľ. Ješiva: škola vyššieho židovského náboženského vzdelania] bol rabín Weissmandel, teda on v Nitre riadil všetko – prijatie na štúdium i stravovanie. Vyučovanie mal na starosti hlavný rabín Šmuel David Ungar. Takmer každý deň mal od desiatej do dvanástej prednášky, ktoré sa týkali jednotlivých úsekov Talmudu. Preberala sa hlavne tá praktická časť ako dodržiavanie jednotlivých zákonov a pravidiel. Tam sme sa už veľmi neučili, lebo toto štúdium nasledovalo potom, čo sme mali absolvovanú už strednú školu Jesojde ha Tora. Jesojde ha Tora trvala štyri roky a štúdium Talmudu aj s komentármi bol súčasťou denného vyučovacieho programu. Človek to už musel ovládať. V ješíve sa preberali už len špeciálne veci. Zaujímavé boli hlavne právnické záležitosti a historické pozadie z Talmudu.

 

Na prednáškach v nitrianskej ješíve sa väčšinou čítal hebrejský alebo aramejský text, ale komentáre boli v jidiš. Nebol to však ten pravý jidiš, iba pozmenená nemčina, pretože pravý jidiš sa používa iba v krajinách ako Poľsko, Ukrajina a Litva.

 

Mal som spolužiakov z rôznych kútov bývalej monarchie, dokonca aj z Belgicka, Francúzska a USA. Pamätám sa, že ten spolužiak z Ameriky sa volal Harris. Rodičia týchto mojich spolužiakov dlhé roky žili v zahraničí, ale pochádzali z týchto oblastí. Mali dostatok peňazí, aby tu poslali svoje deti študovať. Na druhej strane, veľa chlapcov pochádzalo z chudobných rodín. Tie ich tu poslali aspoň kvôli kúsku chleba, pretože v škole nenechali nikoho hladovať. V Nitre som nepocítil žiadne prenasledovanie, absolútne nič. Napokon do mesta prichádzalo tristo študentov, ktorí potrebovali jedlo, šatstvo a podnájom, čo v konečnom dôsledku podporovalo aj miestnych remeselníkov a obchodníkov.

 

Z nitrianskej ješívy som prešiel do Bratislavy. Otec to považoval za postup do „vyššieho stupňa“, pretože v Bratislave prednášal Akiba Schreiber zo slávneho rabínskeho rodu Soferovcov. V Bratislave bolo štúdium z hľadiska Talmudu na vyššej úrovni. K Ungarovi prichádzali nie len kvôli učeniu, ale aj kvôli tomu, že bol chasidský rabín, rebe. Chasidi sú vyslovene oduševnení a nadšení veriaci a prívrženci svojich zázračných rabínov. Pri modlitbách tancujú a hlasne spievajú a obliekajú sa ako pobožní Židia na východe. Nosia čierne listrové kaftany, kožené štrámle, čierne poltopánky s bielymi ponožkami.

 

Počas školy Jesojde ha Tora sme mali zakázané kino. Niekedy sa mi však podarilo dostať sa na detské predstavenia. Pamätám sa, ako som sa raz prepašoval do kina Adlon blízko nemocnice U milosrdných ako je Royko passage. Kino patrilo jednému Židovi, ktorého syn so mnou chodil do školy. Poradil mi, ako sa dostanem na predstavenie bez platenia. Keď sa otvorila brána, človek sa tam nenápadne schoval, využil keď uvádzač nedával pozor a zhasli svetlá, a v tme som si sadol na voľnú lavicu. Prvýkrát sa mi to podarilo na filme s Richardom Tauberom, Krajina úsmevov.

 

Ako študent som si musel popri škole privyrábať. V Bratislave bol jeden veľmi bohatý holič, Nemec Neugebauer, ktorý vlastnil dva obchody, jeden z nich oproti Štefánke [Cafe Stefanka] na Palisádach. Bolo to úžasné kaderníctvo pre bohatých, dámske aj pánske. Majiteľ kaviarne Astória, pán Löwy, ktorý pochádzal z Kežmarku, ma Neugebauerovi odporučil. Neugebauerovci mali dve deti, chlapca a dievčatko. Ich materinským jazykom bola síce nemčina, ale už aj ich rodičia rozprávali švábskym nárečím. V škole im to spôsobovalo veľké problémy, lebo nevedeli pravopis. Tak som ich doučoval spisovne rozprávať a písať. Neugebauerovci boli z rasového hľadiska veľmi slušní ľudia. U nich som zažil najlepšie strihanie, jedával čokoládu. Chápali, že ja tie „svinské“ veci nejem [bravčové mäso nie je kóšer]. Po vojne som sa dozvedel, že ich syn, ten malý, slabučký, tenučký chlapec, bol najväčší grázel v Hitelrjugend a musel po vojne utiecť z Bratislavy. Rodičia sa niekoľko rokov po vojne vysťahovali do Rakúska.

 

V mladosti som bol členom mládežníckeho hnutia Mizrachi v Bratislave. Mládežnícka skupina sa volala Bené Akibah, Akibovi synovia. Jej názov vychádzal z nasledujúcej historickej udalosti: Počas rímskej okupácie židovského štátu to boli študenti najväčšej talmudistickej školy, z nich väčšina zahynula počas nejakej epidémie. Doposiaľ sa na ich pamiatku drží pôst Com Akiba. Členovia boli väčšinou ortodoxní Židia. V podstate to bolo rovnaké hnutie ako hnutie Hašomer Hacair. Rozdiel bol len v tom, že šomer boli nepobožní ľavičiari. Programom oboch spolkov bolo vysťahovať sa do Palestíny, zúčastniť sa hachšary, pripraviť sa na určité povolanie a následne na aliju [prisťahovanie do zeme Izrael]. Rozdiel bol len v tom, že Hašomer Hacair boli ľavičiarskeho zameranie, a Mizrachi bolo zamerané aj na náboženstvo.

 

Ješívu v Bratislave som skončil bez absolutória, pretože som prešiel na svetské štúdium. Nemal som sklony stať sa rabínom. Otec to bral veľmi zle, lebo som bol najstarší syn. Časom sa upokojil, lebo niektorí moji bratia boli vhodnejší na túto pozíciu, aj pobožnejší ako ja. Hlavne Jisrael. Jisrael začínal v ješíve u nášho otca. V sedemnástich ho však odviedli do munkatáboru [z maďarčiny pracovný tábor]. Po odchode z ješívy som postupne začal upúšťať od ortodoxného judaizmu. Predovšetkým som sa už nezaoberal talmudistickým štúdiom a nenosil som pajesy. Kóšer som sa stravoval naďalej, až v Maďarsku, v roku 1939, som prvýkrát nejedol kóšer pripravené jedlo.

 

Bolo pre mňa zložité prejsť z ješívy do gymnázia, pretože mi chýbalo základné svetské vzdelanie. Problémy som mal hlavne s matematikou. Naopak, medzi moje najobľúbenejšie predmety patrili jazyky a dejiny, hlavne obdobie stredoveku. V súčasnosti sa dohovorím desiatimi jazykmi. Už z domu ovládam nemčinu, maďarčinu, jidiš a slovenčinu. S otcom a v škole sme študovali hebrejské a aramejské texty. Počas štúdia na gymnáziu som sa začal učiť francúzsky. Po vojne sa tento jazyk nedal využívať. Aby som zohnal nejaké zamestnanie, musel som sa začať učiť rýchlo po anglicky. Časom pribudol aj rumunský jazyk, ktorý som sa naučil počas svojho päťročného pôsobenia v tejto krajine. Rovnako dobre som hovoril aj po španielsky, teraz ho však ovláda iba pasívne. Okrem toho ovládam aj český jazyk, slovom aj písmom.

 

Z náboženského hľadiska bola naša rodina striktne ortodoxná. Už od útleho veku som musel nosiť spodný tales. Triasne boli vo vnútri, nie vonku. Nosieval som aj pajesy, ale len malé. Hlavu som mal vždy prikrytú, len keď som hral futbal, tak vtedy som si dovolil dať si čiapku dole. Otec bol veľmi proti, bol som však výborný hráč. Dokonca som založil aj miestny futbalový klub SIT – Somorjai izraelita tornaegyesület [Šamorínska izraelitská telovýchovná jednota]. Hrali sme spolu s kresťanskými deťmi. Mali sme celkom dobré vzťahy s ostatným obyvateľstvom. Otecko dobre vychádzal aj s evanjelickým a katolíckym farárom. Občas sa stretávali a viedli rozhovory, kde si vysvetľovali rôzne biblické historky.

 

Otec usporadúval pravidelne počas sviatkov hostiny, na ktoré bola pozvaná celá obec. Matka vždy napiekla koláče. Vedela piecť asi sto druhov pečív. Alkoholu bolo málo. Chodievala k nám celá obec, chudobní aj bohatí. Prestieralo sa práve v tej izbe, kde som spával, pretože tá bola najväčšia. Zmestilo sa k nám až šesťdesiat ľudí. Obec sa takto stretávala na sviatky ako Púrim [sviatok radosti. Ako hovorí kniha Ester, sviatok ustanovil Mordechaj na pamiatku toho, ako Božia prozreteľnosť zachránila Židov v perzskej ríši pred úplným vyhladením], Simchat Tóra a Chanuka [sviatok svetiel, tiež pripomína povstanie Makabejcov a opätovné vysvätenie chrámu v Jeruzaleme].

 

Sviatky sme slávili presne podľa predpisov. Jedlo bolo vždy rovnaké, len na Pesach [pripomína odchod izraelcov z egyptského zajatia a vyznačuje sa mnohými predpismi a zvykmi. Hlavný je zákaz konzumácie všetkého kvaseného] sa nesmela podávať chlebovina. Mamička vedela jedlo výborne pripraviť na každú príležitosť. Na väčšie sviatky, keď sme mali peniaze, matka kúpila šťuku a z nej pripravila hotové hody. Keď peniaze neboli, jedávali sme belice, maďarsky fehér hal.

 

Šábes sa od ostatných dní odlišoval tým, že v celom byte musela byť čistota. Matka dbala na poriadok a čistotu počas celého týždňa, avšak na šábes si dala obzvlášť záležať. V piatok večer matka zapálila na stole sviečky, vždy len dve. Otec požehnal víno a spievali sa príslušné piesne, ktoré sú určené na sobotu. V sobotu som chodieval na prechádzky. Futbal sa nehral. Každú sobotu mal otecko doobeda kázanie. Obsah bol samozrejme hebrejsky. Kázanie nadväzovalo na príslušnú Sidru [doslova „usporiadanie, oddiel“. Predpísaná týždenná časť Zákona, ktorá je na šabat predčítaná z Tóry], ktorá je v každom týždni iná. Za roky svojej činnosti zapísal celé zošity. Tie sa potom zviazali do tvrdej väzby. Po vojne sa mi jeden zošit zachoval u evanjelického farára.

 

V detstve som mal najradšej Chanuku. Jednak kvôli histórií, že Židia porazili nepriateľa a znova vysvätili chrám. No a samozrejme kvôli zábave. Vyrábali sme si trenderli [v jiddiš ’dreidl’. Štvorstranné otáčadlo. Počas sviatku chanuka sa s ním hrajú deti o peniaze, ktoré im darovali počas tohto sviatku. Peniaze sa často nahrádzali inými komoditami, napríklad ovocím alebo cukrovinkami]. Našli sme si hrubšie suché konáre a z toho sme si vyrezali spomínanú hračku. Na štyri hrany sa napísali hebrejské písmená, každé malo nejaký význam. Potom sa trenderli roztočilo a písmeno, ktoré padlo, oznamovalo výhru. Bol tam gimel (ג), označovalo jidiš slovo ganz, tzn. hráč berie všetko. Hej (ה), jidiš halb, tzn. polovica. Nun (נ), označovalo non, nič a Jod (י), už ani neviem, čo bolo. Väčšinou sme hrávali o svätojánsky chlieb, čo je živica zo stromu. Po zaschnutí živice sa z nej vytvárajú tvrdé hnedé zrná, ktoré sa zbierali. Jedli to predovšetkým deti, pretože to bolo sladké. Hrávali sme hlavne o tie zrná a nejaké päť halierniky.

 

Keď som dosiahol vek trinásť rokov mal som Bar micva. Pripravoval ma otec. Vtedy som dostal svoj prvý oblek z obchodu, ktorý sme kúpili u Engela v Šamoríne. V synagóge som mal asi 15 – 20 minútovú reč. Bol to výklad k Tóre. Oslava sa konala u nás doma. Matka napiekla a celá obec bola pozvaná. Musel som predniesť slávnostnú reč, ktorá obsahovala vzťah k príslušnej pasáži v Tóre na daný týždeň. Spomínam si, že som rozprával aj o zbúraní Jeruzalemského chrámu. Narodil som sa totiž v mesiaci Av, kedy bolo výročie tejto národnej katastrofy.

 

Otecko veľmi dbal na dobročinnosť. Na sviatok Púrim je zvykom poslať mišloach manot [„posielanie darov“ na Purim]. V Megila Ester [Kniha Ester (9:19), (9:22)] je napísané, že v Perzii oslavovali tento sviatok tým, že si posielali na 13. adar vzájomne dary - mišloach manot. V Šamoríne bolo asi desať bohatších židovských rodí, medzi ktoré patrili rodina advokáta, obchodníka so stavebným materiálom a obilím. Tí vždy poslali môjmu otcovi v obálke peňažnú čiastku. Otec tieto peniaze rozdelil medzi ďalších desať rodín, ktoré na to boli odkázané. Rozdelené peniaze v obálkach som odnášal jednotlivým rodinám každý rok.

 

Počas letných mesiacov k nám často chodievala chudoba z Podkarpatskej Rusi. Chodievali po žobraní, oni však tomu hovorili „chodievanie na jarche“. Boli to šnóreri [tzn. žobrák, jidiš termín šnoder znamená „poskytnúť príspevok“], väčšinou mladí ľudia, ktorí chodievali pešo a zastavovali sa iba v príbytkoch, kde žili Židia. Starší ľudia, niektorí dokonca z Poľska, či z Rumunska, sa hanbili žobrať. Mladí jednoducho prišli a opýtali sa, či nemáme peniaze a niečo jesť. Niektorí z nich mali odporúčanie od rabína. Vtedy otec zariadil, aby peniaze dostali. Bola to naozaj vzácna dobročinnosť. Otec mal povereného jedného člena obce, ktorý pre šnórerov zbieral peniaze. Volal sa pán Schönfeld. Bol to už postarší človek. Chodil od jednej rodiny k druhej a vyzbieral peniaze. Šnóreri zatiaľ sedeli u nás, kde sme ich pohostili tým, čo sme mali. Ponúkli sme im obrovský kus chleba a bielu kávu.

 

Modlievali sme sa len doma a v synagóge. Nikdy sa nestalo, že by sme sa modlili napríklad vo vlaku. Pamätám si však na cestu do Spišského Podhradia, kde sme išli na návštevu. Chodievalo sa tam cez Spišskú Maguru, cez les. Každý kočiš mal pod sedadlom schovanú zbraň kvôli nebezpečným prepadnutiam. Na cestu sme sa vydali veľmi skoro ráno. Počas cesty sme zastali, otec zosadol z koča, odišiel stranou, nasadil si tfilin [modlitebné remienky] a pomodlil sa.

 

Mal som piatich súrodencov. O svojich súrodencoch žiaľ neviem veľa povedať. Bol som starší ako oni. Kým boli malí, ja som študoval mimo domova a teda netrávil som s nimi veľa času. Vracal som sa len na veľké sviatky.

 

Najstaršia sestra Edita sa narodila v roku 1917. Jej príbeh je hotová tragédia. V roku 1939, za Slovenského štátu, sa vydala za pekného, vysokého chlapa, Friedricha Jungreisa z Humenného. Už vtedy boli rôzne ťažkosti, tak som sa na svadbu nedostavil. Šamorín bol pripojený k Maďarsku, kým Humenné zostalo v Slovenskom štáte. Predtým sme nemali štátne občianstvo, iba štátnu príslušnosť. Mal som domovský list [doklad, dosvedčujúci domovské právo k určitej obci] v meste Lučenec. Editinho manžela však vysadili na maďarsko – slovenských hraniciach, pretože nemal slovenské papiere. Dostal sa na územie „nikoho“. Maďari ho potom poslali do Poľska, kde ho zastrelili. Sestra bola v tom čase v druhom stave. Rodičia sa preto rozhodli, že ju treba z Humenného priviesť naspäť.

 

V roku 1939 som odišiel do Budapešti, pretože v Šamoríne som nemohol byť. Niektorí ľudia na mňa pokrikovali: „Csehúny, miért nem jött haza szeptemberben?“ [Čechúň, prečo ste neprišli domov v septembri?“ Šamorín pripadol po Prvej viedenskej arbitráži Maďarsku a pán Singer sa v tom čase zdržiaval na území Protektorátu Čechy a Morava]. Rodičia mi napísali, aby som sa ihneď vrátil, pretože moja sestra Edita potrebovala našu pomoc. Zorganizovali sme jej ilegálny prechod z Bratislavy. Ja som išiel pre ňu na hranice, kde ju pri obci Miloslavov pašeráci preniesli na maďarské územie. Ani nešla domov, ale nastúpila do vlaku smerom do Komárna a do Miskolca. Sestra by tam mohla žiť dodnes. Nikto ju tam nepoznal. Nevedeli odkiaľ je, čím je a ani jej dieťa nepoznali. Vrátila sa však v roku 1944, keď chystali deportácie Židov z Maďarska. Deportovali ju spolu s rodičmi zo Šamorína, do Dunajskej Stredy a do Osvienčimu – do plynu.

 

Brat Jisrael sa narodil v roku 1919. Ako som už spomínal, študoval v otcovej ješíve, potom ho ako sedemnásťročného povolali do munkatáboru [maďarsky pracovný tábor]. Dostal sa do Erdélyu a tam chudák žil vo všelijakých munkatáboroch. Keď prišli nyilasovci [Šípové kríže, Nyilaskeresztes párt: maďarská klérofašistická politická strana založená v roku 1935], tak bol deportovaný do Mauthausenu. Zomrel na týfus, niekoľko dní pred oslobodením.

 

Moja sestra Jolana bola jediná, ktorá zo súrodencov prežila. Jolana bola v Osvienčime a potom ešte v ďalších táboroch, posledným z nich bol Bergen–Belsene. Keď som sa vrátil domov, tak som stretol jednu dievku z Mliečna, ktorá mi o sestre rozprávala. Jolana ochorela na týfus, vypadali jej vlasy a mala ďalšie choroby, ktoré si dostala v Osvienčime, bola na umretie. Preživších z Bergen-Belsene zachraňoval Švédsky červený kríž. Napokon Jolana prežila. Domov sa už nevrátila, však nebolo ani kam. Vydala sa za spoluväzňa, Laufera, ktorý pochádzal z Maďarska. Spolu odišli do New Yorku. V New Yorku sa dostali do spoločnosti bigotne ortodoxných Židov a aj z nich sa stali ultra ortodoxní. Ich syn je rabínom a zároveň i advokátom v New York. Nikdy som ich nebol navštíviť. Oni prišli za mnou do Kanady. Bohužiaľ, neviem či je ešte sestra nažive, pretože už pred piatimi rokmi mala porážku a nevedel som o nej absolútne nič. Udržoval som s ňou kontakt cez jedného synovca, ktorý pochádzal zo Želiezoviec. Mám taký dojem, že musela už dávno zomrieť, ale príbuzní mi to taja. Naďalej jej píšem na sviatky.

 

Brat Lázár nebol veľmi na učenie. Vyučil sa za pekára. Počas holokaustu bol istý čas aj v Budapešti, kde ho chytili, lebo nešiel do munkatábora. Dokonca som ho raz aj v Budapešti stretol. Mal čo jesť, dokonca aj mne doniesol chlieb. Ešte v Budapešti sa zoznámil s Francúzmi, ktorí boli spolu s ním deportovaní do Mauthausenu. V lágri spoločne naplánovali útek, ale chytili ich a verejne popravili. Najmladší Herman šiel spolu s rodičmi v Osvienčime rovno do plynu.

 

Koncom roku 1939 som v Budapešti narukoval na munkaszolgálat do Nagykáty, kde bolo sústredenie vojska. Dostali sme žltú pásku, ale žiadnu uniformu. Pochodil som celé Sedmohradsko. Vykonávali sme rôzne práce v poľnohospodárstve. Dokonca som sa staral aj o prasatá u nejakých grófov. Napokon ma v roku 1940 poslali domov, pretože ma omylom mali zapísaného ako ročník 1915 a ja som sa narodil v roku 1916. Nešiel som domov, ale rovno do Budapešti. Tu som pracoval najprv v konzervárni na predmestí Csepelu za dvadsať halierov na hodinu. Bol som tam zamestnaný spolu s jedným chlapcom, s ktorým som maturoval. Nosili sme odpadky vo fúriku na smetisko. Pri smetisku bol plot, v ktorom sme si urobili dieru, v ktorej sme si schovávali potravu. Von sme nemohli nič vynášať, pri východe z fabriky nás vždy kontrolovali. Žili sme z tejto biednej ukrývanej potravy.

 

Po dvoch mesiacoch, akonáhle som sa postavil trochu na nohy, som zanechal prácu vo fabrike, a začal som vyučovať nemčinu a francúzsky jazyk. Učil som deti aj dospelých z lepšie situovaných kresťanských rodín v Budapešti. Žiaľ, v tom čase boli takmer všetci domovníci udavači štátnej polície. Náš domovník ma udal, že sa ako Žid nezákonne vyhýbam pracovnému táboru a polícia ma 15. decembra 1942 zatkla. Odviedli ma do pracovného tábora v meste Esztergom.

 

S menšími zastávkami v táboroch v Sedmohradsku som sa dostal až do mesta Csíkszereda. Tábor bol na kopci Hargita. Csíkszereda bol najhorší tábor zo všetkých. Trinásť kilometrov sme chodili pešo do roboty a osem hodín sme museli pracovať. Kým sme boli u vojenských veliteľov táborov, tak podmienky boli relatívne normálne a mali sme čo jesť. Nebolo ani bitie, len zriedkakedy niekto dostal facku alebo palicou. Jeden deň nás po nastúpení pridelili k nejakému táboru, kde sme pripravovali ochranný pás, bunkre proti Rusom pre maďarské vojsko. Bolo to niečo strašné. Prvý deň si ma z nejakého dôvodu veliteľ vybral, prišiel ku mne, niečo sa mu na mne nepáčilo a tak, ako sme stáli v tej rade, ma udrel korbáčom priamo do očí. Týždeň som nevidel. Bol to podporučík, v civile dokonca učiteľ. Chcel sa predstaviť a to sa mu aj podarilo. Na jeho meno si už nespomínam, ale dlho som po ňom pátral. Možno zahynul po príchode ruských vojsk.

 

Robili sme tam tú najhoršiu otrockú prácu. V skalách sme mali vyhĺbiť obranné pásy, bunkre, v podstate to mali byť zákopy v skalách. Dvaja sme mali ťažké kladivá. Predpis bol vytĺcť za určitý čas šesťdesiat centimetrov do skaly a vložiť tam dynamit. Boli sme už veľmi oslabení a tie kladivá boli ťažké. Keď sme nesplnili normu, dostali sme palicou doslova na holý zadok. Je nemožné si to predstaviť. Našťastie to netrvalo dlho, lebo sa blížili Rusi, v diaľke sme ich už počuli. Raz ráno okolo štvrtej prišli žandári, kakastollasok. Všetko sme museli nechať v pajte [pajta, maďarské pomenovanie stodoly] kde sme spali, mohli sme si zobrať iba gate a osobné veci. Myslel som si, že prišiel koniec. Vtedy som stratil i posledné doklady a obrázok matky. Všetko nám zobrali, kto mal peniaze alebo prsteň, papiere, identifikáciu, všetko sme museli odovzdať. Myslel som si, že nás zastrelia. Nakoniec nás naložili na konský voz a odviezli do stanice pri mestečku Csíkszereda. Pobudli sme tu istý čas. Na stanici nás naložili do vagónov. Nevedeli sme kam ideme a za týždeň sme dorazili do maďarskej obce Rákospalota. Upratovali sme trosky po bombardovaní a stavali sme postavenia pre protileteckú obranu. Nemci tam mali radar. Za celý mesiac sme nezostrelili žiadne lietadlo. Naopak, neustále nás bombardovali. Padali úlomky vlastných protileteckých striel, zranilo sa mnoho ľudí. Úlomky boli také ostré, že keď padali dole, mohli odrezať aj hlavu. Cez deň prilietali väčšinou americké a anglické bombardéry a večer ruské lietadlá. Nazývali sa stalinove lampy. Cieľ dokázali osvetliť tak, že sa pritom mohli čítať noviny. Hromadne hádzali päťdesiatkilové bombičky. Pre nás to bolo nebezpečné hlavne po útoku, keď sa vyšlo zo zákopov, pretože z vlastných striel padali úlomky. Keď niekoho trafili, odviezli ho do nemocnice.

 

V októbri 1944 padol horthyovský režim a nyilasovci za vedenia Szálásiho prevzali moc v Maďarsku. Nakoniec nás deportovali cez Hegyeshalom do Mauthausenu, kde nás 5. mája oslobodili spojenecké sily.

 

Ako som už spomínal, otec mal brata, Dávida Singera. Dávid mal tiež talmudistické vzdelanie. V Bratislave na Kapucínskej ulici vlastnil malé kníhkupectvo s hebrejskými, väčšinou náboženskými, knihami a učebnicami. Oproti nemu bolo obrovské kníhkupectvo Lichtenfeld. Jeho majiteľ so strýkom Dávidom, kedysi spolu študoval na ješíve. Dá sa povedať, že strýkovi aj pomáhal, dával mu knihy na úver, ktoré potom mohol ďalej predať. Dávid mal šikovnú manželku. Pochádzala z Budapešti. Volala sa Sára Unger. Mali dvoch chlapcov. Starší sa volal Abrahám, mladší Izrael. Boli to veľmi múdri a nadaní chlapci. Začiatkom roka 1942 ma vyhľadal v Budapešti brat Dávidovej manželky, že mu musím pomôcť prepašovať tých chlapcov do Maďarska. Sára vedela, že som pomohol prepašovať už svoju sestru, preto svojho brata poslala za mnou. Prepašoval som ich na tom istom mieste ako sestru Editu. Ich rodičia zostali v Bratislave. Nasadli sme na vlak a šiel som s nimi do Komárna a odtiaľ do Budapešti, kde som ich odovzdal rodine. Staršieho Abraháma som stretol, keď nás transportovali v auguste 1944 späť do Budapešti cez Csíkszered. Voľakde na nejakej stanici sme zastavili a vystúpili z vlaku. Zrazu ma oslovil nejaký veľký chlapec, bol to Abrahám. Za tie dva roky neuveriteľne vyrástol. On ma spoznal, ja jeho nie. Niekto mi po vojne povedal, že ten chlapec prežil v Budapešti. Tak som z Mauthausenu s vojskom, najprv s Angličanmi a potom s Rusmi, prišiel do Budapešti v nádeji, že ho tam stretnem. Žiaľ, rovnako ako celá jeho rodina, vojnu neprežil. V Budapešti som bol len krátky čas. V auguste som sa vrátil do Šamorína, kde sa vrátilo len pár židovských chlapcov a dievčat.

 

V Šamoríne som nemal kam ísť. Dom, v ktorom sme bývali, obsadila rodina Sándora Nagya. Boli to slušní ľudia, hneď mi uvoľnili moju bývalú veľkú izbu s jedným starým otomanom a jednou skriňou. V tom čase mi na obecnom úrade v Šamoríne vydali list, na ktorom stálo, že som úplne bez prostriedkov. Vybral som sa teda hľadať zamestnanie do Bratislavy. Nijako sa mi však nedarilo, preto som odišiel do Prahy. Na krátky čas ma zamestnal advokát u špeditérskej firmy Schenker. Nevyhovoval mi tam „americký spôsob“ práce. Boli sme rozmiestnení v takých boxoch a šéf na nás dozeral z kancelárie na vyvýšenom mieste. Zamestnali ma iba kvôli jazykovým znalostiam, pretože doprave som nerozumel.

 

V roku 1947 som podal inzerát do novín: „Úradník so znalosťami francúzštiny a nemčiny s obchodným talentom hľadá pracovné miesto.“ Samozrejme žiadne obchodné skúsenosti som nemal. Maximálne tri mesiace som pracoval v jednej malej exportnej firme so štyrmi zamestnancami. Majiteľka, pani Heyduková, bola kolaborantka, ktorá počas vojny k sebe prichýlila nejakého Nemca. Tie peniaze, čo som tam zarobil, mi stačili akurát na podnájom. Žiť sa z toho nedalo. Stravoval som sa u jednej pražskej rodiny za tri koruny. Obed stál bežne sedem korún. V roku 1947 som dostal zamestnanie v Jablonci. Vtedy tam ešte fungovali bývalé nemecké firmy, ktoré mali národného správcu. Jeden z tých správcov ma zamestnal.

 

V roku 1948 mňa samého vymenovali za správcu troch firiem na vývoz bižutérie. Tieto tri malé firmy s dokopy asi pätnástimi zamestnancami, som musel spojiť. Z malých podnikov pod národnou správou sa založil veľký exportný podnik Skloexport. Hlavnými zákazníkmi boli Američania. A tam už bola potrebná angličtina. Skloexport sa neskôr premenoval na Jablonex a zameriaval sa na vývoz bižutérie. V roku 1953 som získal vyznamenanie ako najlepší pracovník v celom sektore ministerstva zahraničného obchodu. Vyznamenanie udeľovalo samotné ministerstvo. Na starosti som mal predovšetkým americký trh a Kanadu.

 

V Kanade sme obchodovali najmä s katolíckymi zákazníkmi. Kupovali devocionálie ako ružence a rôzne krížiky. V komunikácii s nimi som využíval znalosti francúzštiny. V tom čase som služobne cestoval do Kanady. Ale moja prvá obchodná cesta viedla na ďaleký východ. Vyslali ma tam ako vyznamenaného pracovníka, najprv na medzinárodnú výstavu, pretože aj Československo tam malo expozíciu. V Indonézii, Thajsku, Singapure a Barme som strávil pol roka. V týchto krajinách som organizoval trh v spolupráci s čínskym zástupcom. Bolo to pre mňa veľmi zložité. Nebol som zvyknutý na podnebie. V Indonézii som napríklad šiel von, bola úplná horúčava a naraz prišla taká búrka, že sme stáli na ulici vo vode až po pás. Tá búrka trvala len desať minút. Za pol hodiny bola voda z ulíc preč a svietilo slnko. Ešte jedna vec ma zaujala. V Indonézii žilo veľa chudobných. Na hlavnej ulici sedela v prachu žena s polročným nahým dieťaťom. Zarážajúce bolo, že každé dieťa malo na sebe nejaký zlatý prvok. Jednoducho, zlato muselo byť, aj keby nebolo čo jesť. Ľudia sa tu riadili poverou, že zlato prináša šťastie. Ani peniazom neverili. Mali také zlaté pásy, plechy a s tými zlomkami zlata sa bežne platilo. Krajina bola postihnutá veľkou infláciou.

 

Počas môjho pobytu v Jablonci som pôsobil ako predseda židovskej náboženskej obce. Aktívne som sa podieľal aj na chode náboženského života obce. Dokonca som bol jediný, ktorý bol schopný predmodlievať sa. V tom dome, kde som býval, sa nachádzala aj modlitebňa.