Prehľad filmovej tvorby
Naše filmy
Pridajte sa k nám
Ústredný zväz židovských náboženských obcí
Bernard Knežo Schönbrun (1919 - 2007)
sa narodil v ortodoxnej židovskej rodine na východnom Slovensku. Vyrastal vo veľmi skromných podmienkach. Skromné podmienky a športová činnosť, v ktorej medzi rovesníkmi vynikal, ho podnietili aby sa pridal k ľavicovo orientovanej židovskej mládeži v Michalovciach. Žiaľ v totalitnom systéme, ktorý sa dostal v povojnovom období k moci, sa stal nepohodlným. Napriek svojmu dosiahnutému vzdelaniu, bol zbavený pracovnej funkcie, ktorú zastával a zaradený do výroby. Všetky útrapy, ktoré pánovi Knežovi Schönbrunovi život priniesol, mu pomáhala preklenúť jeho rodina, ktorú nadovšetko miloval. Počas svojho života sa vždy riadil filozofiou, ku ktorej viedol aj svoje deti: „Vždy treba ľuďom pomáhať, pretože raz sa to vráti!“
Môj otec sa volal Mór (Móric) Schönbrun, židovským menom Mojše. Pochádzal z Podkarpatskej Rusi. Narodil sa v roku 1876. V roku 1929 dostal zápal pľúc a bol hospitalizovaný v nemocnici v Košiciach, kde aj zomrel. Mamička sa volala Mina, rodená Fuchsová. Narodila sa na východnom Slovensku, v obci Pozdišovce, v roku 1883. Zomrela počas transportu do Osvienčimu, ak sa dá povedať, že zomrela. Po ceste ju ušliapali vo vagóne.
Rodinu z oteckovej strany vôbec nepoznám a ani som sa o nich nikdy nič nedozvedel. Mená starých rodičov z mamičkinej strany sú mi tiež neznáme. Viem len, že to boli veľmi chudobní ľudia. Narodilo sa im desať dievčat a všetci bývali spoločne v Pozdišovciach v jednej izbe. Spomínam si len na jednu mamičkinu sestru, volali sme ju Ilonka néni. Od svojich desiatich rokov som žil v rodine Ilonka néni v Michalovciach.
Spomenul som už, že otec pochádzal z Podkarpatskej Rusi. Ako sa dostal na územie dnešného Slovenska? Po prvej svetovej vojne nastal pohyb obyvateľstva. Ľudia išli za lepším. V Podkarpatskej Rusi boli životné podmienky horšie ako na východnom Slovensku a tak sa sem otec presťahoval. V dedine Iňačovce okres Michalovce, kde sa usadil, žilo po prvej svetovej vojne osemnásť židovských rodín. Samozrejme väčšinou chudobní ľudia, ako krajčíri a obuvníci. Židovských rodín z Iňačoviec však pomaličky ubúdalo. Tesne pred druhou svetovou vojnou žili v obci už len tri židovské rodiny. Bolo to zrejme tak preto, lebo chudoba hnala ľudí smerom k lepšiemu, na západ. V samotnom okresnom meste, v Michalovciah, žilo v tých časoch približne dvanásťtisíc obyvateľov, z toho asi štyritisíc Židov.
Neviem povedať, ako sa zoznámili moji rodičia. Viem len toľko, že otecko bol dvakrát ženatý. Prvá manželka mu zomrela. Otecko si do druhého manželstva priniesol syna, volal sa Lajb. Lajb sa po prvej svetovej vojne vysťahoval do USA a tam sa premenoval na Louisa. S mojou mamičkou mal otecko ešte tri dievčatá a mňa. Rodičia sa medzi sebou rozprávali jidiš. Aj našim materinským jazykom bolo jidiš a, samozrejme, sa na nás nalepilo aj zemplínske nárečie. Týmto nárečím sa rozprávalo v našom okolí. U nás doma sa ešte hovorilo po maďarsky, ale maďarsky sme rozprávali len veľmi zriedka. Maďarčina bola v tom čase jazykom „lepších“ ľudí, tak by sa to dalo charakterizovať.
Spolu s nevlastným bratom nás bolo päť detí v rodine. Najstaršia bola sestra, ktorá sa volala Malkele, čiže Malvin, Malvínka. Ďalšia sestra sa volala Linču, čiže Lina, Linka alebo Karolína. Jej židovské meno bolo Lea. Posledná z mojich sestier sa volala Surele, čiže Šárika, Šarolta. Nevlastný brat bol Lajb. Odišiel do USA po prvej svetovej vojne. Usadil sa v meste Detroit. Občas nám niečo napísal. Vždy, keď od neho došiel list, tak sme sa mali čomu zasmiať. V každom liste písal to isté: Die gešefte gehn zajer šlecht. Mer kannajes ken ich ojch ništ štrajbn und ferblajbe ojer bruder Louis. V jidiš to znamená: Kšefty idú veľmi zle. Viac nič nového vám nemôžem napísať, ostávam s pozdravom, váš brat Louis. Toto bol terminus technikus ukončenia jeho listov. Tomu sme sa z chuti smiali natoľko, že mi to utkvelo v hlave do dnešného dňa.
Židia sa svojim odevom odlišovali od okolitého dedinského obyvateľstva. Rovnako to bolo aj u mojich rodičov. Otec chodil vždy v tmavom oblečení a na hlave nosil klobúk. Mamička bola úplne nakrátko ostrihaná a na hlave nosila šatku. Moji rodičia boli striktne ortodoxní Židia. Teraz sa dotknem jednej háklivej veci. Po menštruácii je u žien predpis, že sa musia okúpať v tečúcej vode. Moja mamička brala tento predpis tak vážne, že spolu s niektorou zo svojich dcér, v neďalekej riečke v zime vysekala do ľadu otvor a okúpala sa, lebo tak káže predpis. Výsledok bol ten, že ku koncu života mala silnú reumu. Posledné roky len ležala v posteli. Mamičke pomáhali aj Bergmanovci zo Senného, ktorí jej nosili stravu. Jej striktné dodržiavanie náboženských predpisov sa nepriamo odrazilo v tom, že sa stala nevládnou a počas deportácií ju ako nevládnu vhodili do vagóna. Ľudia na ňu nebrali ohľad a ušliapali ju. Ja som v tom čase už býval u Ilonka néni v Michalovciach. Otecko zomrel v roku 1929 a ja som za neho mal hovoriť kadiš [retrospektívna modlitba požehnania a chvály, prednášaná len s minjanom o predpísaných príležitostiach v synagóge, v dome smútku a za zosnulých]. Keďže v Iňačovciach nebolo dostatok mužov [minjan: modlitebné minimum desiatich mužov vo veku nad trinásť rokov], musel som odísť do Michaloviec. Ešte som nemal ani desať rokov a za otca som odriekal kadiš. Mamička v tom čase už trpela silnou reumou. Pamätám sa, že si nedokázala utrieť ani pot z čela. Vždy, keď zdvihla ruku vravievala: „Synček môj, bolí to.“ Ja som bol ešte primladý, tak som to nechápal a odvetil som: „Mamička, čo to môže bolieť?“
Narodil som sa v obci Iňačovce ako štvrté dieťa svojich rodičov, v roku 1919. Rodičia ma pomenovali Dov ben Mojše. Dov je medveď a keďže som bol ešte malý, v jidiš sa hovorí medvedík, Berele. Doma ma preto volali Berele.
Dedinská mládež začala postupne pokrokovejšie žiť. Napríklad generácia pred nami sa zabávala tým, že parobci a mladoženáči sa zišli asi dvadsiati a išli spievajúc smerom na susednú dedinu. Zo susednej dediny zase išli parobci naproti našim. Keď boli od seba vzdialení na pätnásť, dvadsať metrov, zakričali: „Chcece še bic?“ „Chcete sa biť?“ A pustili sa do seba. Raz dopichali niekoho z našej dediny, inokedy niekoho zo susednej. To nie je zveličovanie. Videl som to sediac raz na diváne pod oknom, ako jeden parobok dobehol druhého a pichol ho nožom do chrbta. Dvakrát potiahol, kým vytiahol nôž. Toto bola ich zábava. Chcem zdôrazniť, že židovskí chlapci toto nikdy nerobili. Keď sme prišli my, moja generácia, tak sme priniesli novú kultúru do dediny. Hrali sme divadlo. V nedeľu sme zase hrávali futbal. Boli sme prvá detská židovská generácia, ktorá sa začala kamarátiť s Nežidmi.
My, čo sme chodili do škôl v mestách, bolo nás päť, šesť, sme prinášali do dediny kultúru. Spievali sme mestské šlágre, hrali divadlo, volejbal a samozrejme futbal. Keďže nás bolo málo, začali sme zaúčať dedinských chlapcov do futbalových tajností. Tí spočiatku kopli raz do zeme, raz do lopty, postupne sa však zlepšovali, až sme mohli urobiť dedinské mužstvo a nastúpiť proti susednej dedine. Naši dedinskí spoluobčania sa už na nás chodili pozerať: „Ako našo gavaľire kopú to tej lopty.“ Dedinské bitky boli postupne nahradené športovými podujatiami. Predstavenstvo obce, keď videlo, čo robíme, a že skultúrňujeme život na dedine, dalo nám pozemok na futbalové ihrisko. Dokonca som počul, že ktosi napísal o tom, ako sme zmenili život na dedine. Miesto bitiek bolo: „Idzeme še popatrec na tých našich gavaľirov, jak kopú do tej lopty.“, „Ideme sa pozrieť na tých našich gavalierov ako kopú do lopty.“ Mne sa stalo, že po jednom takom zápase, kde boli už aj ľudia z dediny, mi žena povedala: „Pán Bernát, ta naj sluchajú, ta teľo še nabehaju za totu loptu a kedz ju majú pri sebe, miesto toho, aby ju vžali a išli z ňu domu, tak ju odkopnú.“ Tak ona chápala futbal.
Ako som už spomenul, po oteckovej smrti som sa odsťahoval do Michaloviec, aby som mohol odriekavať Kadiš, pretože sme boli až tak nábožensky založení. Mal som okolo deväť, desať rokov. Mamička ma poslala do Michaloviec k svojej sestre Ilonke. Ilonka bola veľmi statočná osoba, keď k svojim ôsmim deťom prijala ešte aj mňa.
Školu som začal navštevovať v Iňačovciach. Chodil som tam po tretiu ľudovú. Vtedy som prešiel do ľudovej školy v Michalovciach. Mal som veľmi rád telocvik, lebo v tom som vynikal. Viedol som v ňom prím. Tak napríklad v kvinte som vyhral majstrovstvá gymnázia v atletike. Bol som dobrý atlét, beh, skok do výšky, hod guľou, to mi šlo. Hrával som aj futbal. Športovanie som bral vážne. Veľmi ma to bavilo. Do trinástich rokov som navštevoval aj chéder [náboženská základná škola na výučbu Tóry a judaizmu].
Veľká paráda v Michalovciach sa konala každý rok 28. októbra, na oslavu výročia vzniku prvej republiky. V ten deň zvykla zavítať do synagógy mestská honorácia a nežidovskí dôstojníci československej armády, čo bola pre nás veľká česť. Kantor spieval pieseň o zakladateľovi republiky Tomášovi Garriqueovi Masarykovi. Pamätám sa na to, ako by sa to udialo dnes. Kantor bol veľmi sympatický človek, nádherne spieval a nám mladým sa páčila jeho dcéra.
Ako pätnásť, šesťnásťročný som začal s otázkami typu: „Mamička, a akú nevestu Vám mám doniesť?“ „Syn môj, keď ju budeš ľúbiť Ty, budem ju ľúbiť aj ja“, znela jej odpoveď. V Michalovciach sa však už v tej dobe hral futbal. K tomuto športu som mal náklonnosť, lebo okrem jednoduchých topánok nebolo k nemu nič treba. Zavadzala mi však šiltovka pri hlavičkovaní, otočil som ju teda dozadu. Zavadzala mi aj vzadu, no tak som sa mamičky pýtal: „Mamička, prečo ja nesmiem hrať futbal bez čapice, keď moji kamaráti hrajú bez čapice.“ „Zyn maner, dus tur m´n niš frégn, dus iz a nevajre.“ „Synček môj, na to sa nesmie pýtať, to je hriech pýtať sa.“ [židovské zákony prikazujú mať, každému chlapcovi od troch rokov, pokrytú hlavu počas celého dňa] To bol pohľad mojej mamy na svet a na život.
Keď som bol starší, mávali sme triedne alebo školské zábavy. Mali sme zábavy aj na židovský sviatok Purim. Žiaľ, na tieto zábavy som si musel oblek požičiavať. Vo svojich šestnástich rokoch som už meral
Hral som aj futbal. Dokonca som sa v rokoch 1937/1938 prebojoval do A mužstva Michaloviec. Napriek tomu, že to bolo len skúšobne, ako dorastenec, hrali sme proti mužstvám UKMSC Užhorod a proti jednému mužstvu z Košíc. Po zápase s UKMSC som sa stal „profesionálom“. Dostal som večeru, veľké pivo a desať korún. Svet bol zrazu gombička.
Pomaličky sme prestávali veriť v nábožný spôsob života, ktorý vyznávali naši rodičia. Videl som tú biedu, ale nielen videl, ja som ju aj podstúpil na vlastnej koži. Dom, v ktorom som býval u Ilonka néni, bol v blízkosti rieky Laborec. Pri povodniach sa potkany s vodou dostali až do domu. Na noc som si obliekal čiapku, v naivnej predstave, aby mi potkany neobhrýzli uši. V detstve som mal „až“ dvojo šiat. Jedny na bežné nosenie a druhé na sviatky. Väčšinou som pobehoval len v krátkych nohaviciach, v tričku a teniskách, to bolo celé moje oblečenie. Táto bieda ma veľmi ovplyvnila. Vo veku pätnásť - šestnásť rokov začína človek inak uvažovať. Pokúša sa niektorým veciam porozumieť a ja som im chcel porozumieť.
Silný antisemitizmus som prvýkrát postrehol na gymnáziu. Vtedy premietali v Prahe film Golem. V škole a v triede sa veľa hovorilo o Golemovi [v židovskom folklóre je golem oživená bytosť, vytvorená z neživého materiálu]. Pamätám sa, profesorka Dostálová, Češka to bola, doslova vyprovokovala debatu na túto tému. Ako som už spomínal, chodil som do židovsko – českej triedy. My sme vtedy argumentovali: „Váš Kristus vstal z mŕtvych, to bolo možné? A vzkriesiť Golema nebolo možné?“ To bol argument. Vyústilo to takmer do bitky. Už sme si v duchu konkretizovali, kto sa s kým bude biť, ak by došlo k tomu najhoršiemu. V tom čase napadli Maďari južné Slovensko. Časť územia im pripadla. Keďže okolité obce boli na hraničnom území, niektoré pripadli Maďarsku a iné ostali Slovensku. Takto som stratil časť svojich spolužiakov, ktorí pripadli do Maďarska. Preto sa na gymnáziu zlúčili dve triedy. Jedna bola miešaná, Židia a Česi, do druhej chodili slovenskí kresťania. A vtedy sa to už začalo. Niektorí z mojich spolužiakov sa na maturitu pripravovali tak, že prišli v oblečení Hlinkovej mládeže. Jeden z nich sa volal Sninčák a druhý Hudák. Aj niektorí z učiteľov dávali do popredia Hlinkovu stranu a boli za slovenský štát.
Po maturite som bol doma do marca 1941. Robotu som už nemohol dostať. V marci 1941 ma povolali do Šiesteho pracovného práporu. Slúžil som v ňom 28 mesiacov.
Šiesty prápor bola skupina židovských chlapcov. Všetko to boli mladí ľudia. Viacerí z nich mali vyštudované vysoké školy. Boli medzi nimi lekári, právnici, stavbári, zememerači,... chlapi, ktorí už boli na vlastnej nohe. Aj oni boli pozvaní do Šiesteho práporu. Filozofia bola pravdepodobne taká, že ak budú mať sústredených mladých židovských chlapcov, bude možné ich lepšie ovládať. Spočiatku s nami cvičili jednoduchí, ba až primitívni dozorcovia, ktorí prichádzali z východného Slovenska a z Podkarpatskej Rusi. Viete si to predstaviť? Lekárom velil dozorca, ktorý možno nemal ani dve ľudové triedy.
Zo začiatku sme len cvičili. Dostali sme staré rakúsko-uhorské vojenské uniformy a námornícke čapice. Zbrane sme samozrejme nedostali. Uniformy boli spočiatku zelené, potom modré, aby sme boli ľahko rozoznateľní a aby bolo od prvého momentu jasné, kto sme. Potom nás rozdelili na rôzne miesta. Stavebné firmy, blízke armáde, potrebovali robotníkov. Preto si vyžiadali od armády ľudí a takto sa vytvorili pracovné skupiny.
Keď sa mal rozpustiť Šiesty prápor, po vyše dvoch rokoch, pokúšali sa niektorí chlapci z krajiny ujsť. Tak napríklad dvaja sa skryli vo vagóne s dreveným uhlím na východnom Slovensku. Podarilo sa im v tom vagóne dostať sa až do Švajčiarska. Stalo sa to v roku 1943. Nie všetci však mali šťastie. Boli prípady, keď sa vlak zastavil v niektorej zo staníc a oni začali búchať na steny vagóna v domnienke, že už sú vo Švajčiarsku. Žiaľ, bolo to len Rakúsko a tých hneď pozatvárali a dopadli podľa toho, komu sa dostali do rúk.
V Prešove sme vypomáhali na stavbe nemocnice a štetovali cesty, to znamená, že sme cesty vykladali kameňmi. Kameň sme si predtým museli nalámať v kameňolome. Pracovali sme tam asi päťdesiati. Keďže som pekne kreslil, privyrábal som si kreslením svojich kamarátov. Dávali mi za to pár drobných.
Mal som nepriateľa vo veliteľovi našej skupiny. Mojim neprajníkom bol dôstojník Pšenička. Vyslovene ma šikanoval. Chodil sa na mňa pozerať ako pracujem a nepáčilo sa mu, ako som kopal. Ak som bol na latríne, vynadal mi, že tam presedím celý deň. Raz v sobotu som išiel k nemu pýtať si priepustku domov, kde ležala moja chorá mamička. Podal som hlásenie: „Pán nadporučík, robotník Žid Schönbrun, hlásim príchod do kancelárie.“ Takto vyzeralo naše oficiálne hlásenie: „robotník Žid.“ Žiadalo by sa povedať, že zo začiatku sme sa hlásili „pracovník Žid.“ Vedenie usúdilo, že je to pre nás príliš dôstojné, preto pre Židov a Cigánov zmenili titul na: „robotník“, kým Slováci, ktorí sa nehodili do zbrane a boli v Šiestom prápore, sa titulovali: „pracovník“. Po podaní hlásenia ma Pšenička nebral na vedomie. Stál som tam, v pozore, asi pätnásť minút, kým sa na mňa obrátil so slovami: „Čo vy tu chcete?!“ „Pán nadporučík, chcel by som priepustku. Chcem navštíviť mamu.“
„Načo chcete navštíviť mamu?“
„Lebo ona ma chce vidieť.“
„Tak jej pošlite fotografiu!“
To bola odpoveď jedného dôstojníka Slovenskej armády. Rozporuplný človek. Za trest mi oznámil, že v pondelok budem na úseku dlhšie pracovať o 150 minút. V pondelok sa nezabudol prísť pozrieť na úsek , či pracujem. To nerobil nikomu, len mne. Prišiel som za ním druhú sobotu po práci. Vyhnal ma so slovami, že nie som oholený. Tretiu sobotu som ušiel domov, načierno, bez priepustky. Mamu som však už nenašiel. Medzičasom ju deportovali. V pondelok prišiel za mnou Pšenička a pýta sa: „Jak to, že ste za mnou neboli?“ Už mi bolo všetko jedno a tak som mu odvetil: „Už som bol doma...“ a rozplakal som sa. Zrejme ho to dojalo, lebo mi dal pokoj.
Na prelome rokov 1942 - 1943 som sa dostal do Kuchyne pri Malackách. Tam nás bolo asi tridsať až štyridsať Židov. Boli medzi nami aj košeráci [košerák, zo slova kóšer (rituálne čistý). V tomto prípade človek dodržiavajúci rituálne stravovacie predpisy]. Nežilo sa im tam ľahko. V takých podmienkach a ešte aj držať kóšer. Odtiaľ som sa dostal na Liptov. Na Liptove sme sa mali ozaj veľmi slušne. Velitelia útvaru ale aj domáci, evanjelici, boli veľmi slušní ľudia. 31. mája 1943 bol oficiálne rozpustený Šiesty pracovný prápor. Chlapci z práporu boli pridelení do táborov Sereď a Nováky. Gro z nich ostalo pracovať na regulácii rieky Šúr. Viacerí z nich sa potom pridali k SNP a mnohí v ňom aj padli. Štyridsiatich ôsmich z nás si nechali u vojska ako potrebných. Medzi nami boli lekári, právnici, stavbári, zememerači, vyučení remeselníci a chlapci s potrebnou kvalifikáciou, ktorá bola pre Slovenskú armádu použiteľná.
Ja som robil u zememeračov, až do vypuknutia Povstania, technického kresliča. Po čase som sa dostal do Bratislavy. Pracoval som v jednom sklade.
V tom období som sa zoznámil so svojou budúcou manželkou. Stretol som ju pri Dunaji, v končinách ako je teraz Propeler. Bola sobota poobede. Prihovoril som sa jej s tým, že inej možnosti na zoznámenie nebolo. Za slovenského štátu som nezvykol tajiť svoj pôvod. No a ona spočiatku nechápala, čo tým myslím. Pochádzala z obce Pukanec, zo stredného Slovenska. Bola prekvapená mojimi názormi. Dokonca sa ma pýtala: „Vy ste Španiel, alebo Talian, keď tak zvláštne hovoríte?“ Odvetil som: „Nie, som Žid.“ Tak sme sa zoznámili. Bola krajčírka. Samozrejme som ju bol odprevadiť pred dom, kde bývala. Išla hore do svojho bytu a doniesla mi chlieb s masťou a oškvarkami. Mne veľmi chutili, lebo som bol hladný. To bol začiatok. Potom sme sa stretávali. Manželka, vtedy ešte len priateľka, mi neskôr veľmi pomáhala.
Keď vypuklo Povstanie a pomaly sa blížili Rusi, meditoval som o tom, ako sa zachránim. Mal som dobrého kamaráta z Iňačoviec. Volal sa Jožko (Jozef) Knežo a pôsobil ako farár vo východoslovenskej obci, Vysoká nad Uhrom. Bol to veľmi dobrý kamarát. S jeho vtedajším súhlasom som si sfalšoval svoje meno na Knežo. Aj on mi poslal nejaké doklady a spolu s mojou budúcou manželkou mi veľmi pomohli. Keď vypuklo Povstanie, zaobstaral a vyhotovil som si sfalošované doklady. Dokady som zhotovoval aj pre známych. Pečiatka slovenského štátu bola úplne ľahko falšovateľná. Len sa špeciálnym tušom nakreslil dvojkríž a tri vrchy a už to bolo. Neviem si predstaviť, koľko by bolo problémov s falšovaním českého leva.
S príchodom Nemcov do Bratislavy, v roku 1944, sme sa so svojou priateľkou, súčasnou manželkou, rozhodli, že pôjdeme do jej rodnej obce, Pukanca. Tam sa však nedalo poriadne ukryť. Čoskoro sme sa vrátili naspäť do Bratislavy. Bolo to pred Vianocami, musel som sa ukrývať. Majiteľ bytu, v ktorom som sa ukrýval, sa volal Turza. Býval som tam spolu s jeho švagrom. Volal sa Kočvara. Nevedeli, že som Žid. V jednu noc sa konala veľká razia po celej Bratislave. Stalo sa, že ma v noci zobudil esesák. Svietil mi baterkou priamo do tváre. Okamžite sme sa museli obliecť. Kým esesák odišiel prezrieť druhú izbu, nebadane som svoje pravé doklady vopchal pod kufor na skrini a sfalošoané nechal vo vrecku.
V meste bol kvôli razii veľký ruch. Bývali sme s pánom Kočvarom na Špitálskej ulici, po ktorej nás viedli smerom k Manderláku [Manderlák: je považovaný za prvý tzv. mrakodrap v Bratislave i na Slovensku. Bol postavený v roku 1935]. Hlavou mi prebehla myšlienka, ak nás nasmerujú doľava, je zle. Tade totiž viedol most do Petržalky, kde ľudí bez milosti strieľali. Pred Manderlom sme zabočili doprava, hore na námestie. V tej chvíli to znamenalo isté uľahčenie a odsun smrti. Cestou som s ťažkosťami potrhal a zjedol jeden z mojich sfalšovaných dokladov. Nezdal sa mi byť najlepšie sfalšovaný a bál som sa, že ho odhalia. Prišli sme na miesto, Edlovu ulicu, kde sústreďovali ľudí. Môj spolubývajúci, Kočvara, sa z úst jedného dievčaťa dozvedel, že tu sústreďujú ukrývajúcich sa Židov. Ostal v úžase. Povedal, že sa stal omyl, veď on nie je Žid. Ako som už spomenul, o mojom pôvode nič nevedel. Dohodli sme sa, že nechá konať mňa. Pochytaných ľudí dávali do jednotlivých izieb v dome. Medzitým som sa zorientoval a zistil, že Slováci a Nemci, ktorých omylom zobrali, hovoria s veliteľom v jednej miestnosti. Spolu s Kočvarom sme sa k nim prihlásili a podarilo sa mi presvedčiť veliteľa, esesáka, že nepatríme k ostatným sústredeným. Myslím si, že hlavná zásluha na našom prepustení nespočívala na sfalšovaných dokladoch, ktoré tiež pomohli, ale v tom, že ten esesák bol asi mierny človek. Videl som, že prepustil aj iných Slovákov.
Po prepustení som už nasledujúcu noc nespal na Špitálskej ulici. S budúcou manželkou sme sa skoro vrátili do Pukanca a ďalej ukrývali. Naspäť do Bratislavy sme sa už nemohli dostať. Medzitým sa v Pukanci zastavil front na tri mesiace. Raz tam boli Rusi, raz Nemci. Niekoľkokrát sa to menilo. Bol som z toho taký zmätený, že keď prišli Rusi, prihováral som sa im nemecky. Napokon sa front pohol smerom na západ a po oslobodení Bratislavy sme sa tam v apríli vybrali aj my. Po druhej svetovej vojne som chcel prerábať svet. Vtedy som si myslel, že socializmus je tá správna voľba. Do dnešného dňa tvrdím: „Každý súdny človek nemôže byť iný ako pokrokový, ale samozrejme, nie v pojme socialisticky pokrokový.“
Po oslobodení som sa bol pozrieť na moju rodnú dedinu. Dúfal som, že sa zachráni aspoň manžel mojej najmladšej sestry. On bol totiž fyzicky, ako som už povedal, veľmi zdatný chlap a takým sa skôr podarilo prežiť. Žiaľ, jeho životný príbeh som vám už opísal. Pre dedinčanov som bol Bernát. Patril som k nim, lebo som sa s nimi kamarátil už pred vojnou. Spomenul som aj, ako mi pomohol jeden z nich, Jožko Knežo.
Hneď po skončení vojny začal som, okrem iného, hľadať miesto, odkiaľ by som sa mohol pomstiť za smrť mojich najbližších, mamy, sestier s manželmi a deťmi i všetkých ďalších. Spolu asi 80 – 90 príbuzných. Toto som si totiž predsavzal, onú sobotu v noci, keď som načierno išiel domov z pracovného tábora, z Prešova, lebo ma Pšenička nechcel pustiť na priepustku. Mamu som už doma nenašiel, išla na „práce“, nevládna... Ušliapali ju chuderu vo vagóne, cestou do Osvienčimu. Bezpečnosť sídlila na ulici Československej armády (U dvoch levov) a šéfoval jej istý major Čolák. Bol to seriózny, zrelý človek, s ktorým sa dalo rozumne rozprávať. Po detailnom rozhovore odkiaľ pochádzam, čo som zažil, čo ma vedie k úmyslu pracovať na bezpečnosti, vyšlo najavo, že i on pochádza z Michaloviec. Jeho brat bol mojim profesorom na michalovskom gymnáziu, s ktorým som si dobre rozumel. Dokonca som pracoval u neho v kabinete. Keď sme došli na vyhodnotenie, povedal mi doslova toto: „Krajanku muj ľubý, ta naj sebe dajú pokoj s bezpečnoscou. To ne pre nich, pre jich povahu. Oni to nežnešu, calý život babrac še v blace, v špinavosci, naj mi veria...“ To sú doslova jeho výrazy, ktoré som si zapamätal na celý život. Po zvážení všetkých pre a proti som ho poslúchol a k bezpečnosti som nenastúpil. Uznal som, že sa nehodím pre nich a oni pre mňa. Koniec–koncov, doba to potvrdila. Všetci židovskí chlapci, ktorí k bezpečnosti nastúpili, dopadli viac ako katastrofálne. Všetkých pozatvárali. Ani ja som síce nedopadol nejako skvele, ale nie natoľko zle, ako tí, čo boli u bezpečnosti.
Po vojne sa na Slovensku vytvorilo niekoľko inštitúcií, ako napríklad Sväz slovenských partizánov, Sväz protifašistických väzňov a ilegálnych pracovníkov (SPROV), Sväz zahraničných vojakov, Sväz vojakov-povstalcov (SVOJPOV) a Sväz rasovo prenasledovaných. Dá sa povedať, že každá politická strana potrebovala mať niekoho „za chrbtom“. Tým niekym boli práve tieto zväzy. Sväz protifašistických väzňov a ilegálnych pracovníkov, SPROV, bol ľavicovo orientovaný, rovnako ako Sväz slovenských partizánov. Sväz zahraničných vojakov, to boli ľavičiari aj pravičiari, podľa toho, či pôsobili na východnom alebo západnom fronte a akú mali výchovu. Sväz vojakov-povstalcov si vytvorila demokratická strana, ako protiváhu k ľavo orientovaným zväzom. Takto sa to postupne vyvíjalo. Ja sám som sa dal do SPROV-u, pretože jeho idey napĺňali moje myšlienky a predstavy o pokroku. Vtedy som si myslel, že pokrokom môže byť jedine socializmus a nebol som len jediný, aj zrelší a vyspelejší ľudia takto uvažovali.
V roku 1948 došlo okrem vzniku štátu Izrael aj k spájaniu zväzov. Štyri zväzy, Sväz slovenských partizánov, SPROV, SVOJPOV a Sväz zahraničných vojakov, sa zlúčili do jedného. Sväz rasovo prenasledovaných sa opieral o podporu Židov pôsobiacich v ostatných zväzoch. Zlúčenie bolo nariadené Ústredným výborom Komunistickej strany Slovenska. Keďže na „smetisku nemôže byť veľa kohútov“, vedúci činitelia Sväzu slovenských partizánov, Falťan, Šalgovič a Drocar v predstihu odstavili svojich budúcich súperov. Nechali ich postupne pozatvárať. Najprv prišiel na rad SVOJPOV. Uväznení boli Erich Uberal a Imre Rudaš, ktorý pol polovičným Židom. Potom prišiel na rad Sväz zahraničných vojakov. Zatkli pánov Šindlera a Mešťana. Napokon som mal za SPROV nasledovať aj ja.
V roku 1945 som sa najprv prihlásil na stavebníctvo. Po čase som zistil, že budem päť rokov študovať, žena bude na mňa päť rokov pracovať a budeme hladní. To bol dôvod, prečo som od toho upustil. Tam totiž bolo povinné zúčastňovať sa prednášok, bolo treba rysovať a podobne, čo zaberalo veľmi veľa času. Popri tejto škole sa dalo len veľmi ťažko pracovať. Preto som prestúpil na ekonómiu, kde som nemusel chodiť na všetky prednášky. Výhodou bolo aj to, že štúdium trvalo len štyri roky. Vtedy sa študovala ekonómia na Vysokej škole obchodnej na Palisádoch v Bratislave.
Rok 1948 som vnímal ako víťazstvo. Víťazstvo ľavo orientovaných. Vtedy som si myslel, že to je pre nás najlepšia cesta. Žiaľ, až postupne som pochopil, že iné sa hovorí a inam vedie socializmus. Videl som, že sa robia veľké, vážne chyby a krivdy. Napríklad pár rokov po vojne som sa dostal do komisie pre riešenie maďarskej a nemeckej otázky, na vyvážanie ľudí z republiky. Na prvom zasadaní sme dostali zoznam. Pýtal som sa: „Tento človek čo urobil? Zabil niekoho? Udal niekoho?“ Odpoveď znela: „Nie, ale je to Maďar.“
„Má byť vyhostený za to, že ho splodil Maďar aj napriek tomu, že sa ničím neprevinil?“
Výsledok bol ten, že som ihneď vystúpil z komisie. Postupne som bol zovšadiaľ vyhodený. Začalo sa to tým, že ma vyhodili zo zamestnania a napokon aj z vlastného bytu. Bolo to v roku 1951. Išlo o veľmi tragické obdobie. Manželka sa musela vrátiť do rodného domu v Pukanci, lebo sme nemali kde bývať.
V tom čase sa konala taká celoštátna akcia, v ktorej mnohých ľudí, spolu 77 tisíc, preraďovali z administratívy do výroby. Ja som bol medzi nimi. Dovtedy som pracoval na Povereníctve priemyslu a obchodu. Stal sa zo mňa triedny nepriateľ.
S manželkou som sa oženil 8. apríla 1946. Staršia dcéra, Minka, staronemecky Liebe, sa narodila v Bratislave. Meno sme jej dali po mojej nebohej mame. Mladšia dcéra sa volá Evička a narodila sa v Pukanci.
Keď boli deti malé, dodržiavali sme všetky židovské aj nežidovské sviatky. Počas prázdnin chodievali naše dcérky Minka a Evička k babičke do Pukanca. Modlili sa spolu s babičkou. Babka ako evanjelička ich naučila túto modlitbu: „Anjeličku môj strážničku, opatruj moju dušičku, aby bola čistá pre Mojžiša Krista. Amen.“ Vravievala im: „Deti moje, vy si to nesmiete rozhádať ani s jedným pánom Bohom.“ Náboženstvo u nás nebolo nikdy problémom.
Po zoznámení s manželkou sme si vytýčili cieľ, že budeme veľa cestovať, poznávať svet. Toto naše predsavzatie sa aj splnilo. Precestovali sme mnohé štáty.
Po roku 1989 sme chceli dosiahnuť, aby naše zaradenie v Šiestom prápore uznal štát, ako pobyt v pracovnom tábore. Štátni predstavitelia sa tomu veľmi bránili. Ústrednému zväzu židovských náboženských obcí túto myšlienku dlho odmietali, až sme sa my s veľkou vehemenciou zapojili do akcie a veci sa pohli...