Blanka Dvorská (1916 - 2007)

Nič v nej nezlomilo vieru v život a ľudí.

Moji starí rodičia, z otcovej strany, sa volali Friedmannoví. Žili v Stropkove, kde som trávila každé prázdniny. Mala som ich veľmi rada a nadovšetko som si ich vážila. Správali sa ku mne ako k svojej dcére. Boli veľmi ústretoví a otvorení ľudia, rovnako ako môj otec.

Otec Jozef sa narodil v roku 1884 v Stropkove a pochádzal zo šiestich detí. Matka sa narodila v roku 1886 v poľskom Jasle. Za slobodna sa volala Dorota Weil. Zosobášili sa v roku 1910. Pre matku to bol tvrdý život, pretože bola vychovaná skôr meštiacky a nepochádzala z tak striktne pobožnej rodiny ako otec. Mala obrovský talent na jazyky. Jej rodnou rečou bola poľština, ale vedela výborne aj po nemecky, jidiš a veľmi rýchlo sa naučila po šarišsky a maďarsky. Materskou rečou môjho otca bola jidiš. Rodičia žili prvé roky svojho manželstva v Stropkove, neskôr vo Veľkých Kapušanoch a nakoniec sa usadili v Prešove.

Narodila som sa v dome starých rodičov v Stropkove v roku 1916, ako ich štvrté dieťa z ôsmich. Najstaršia bola Anna, po nej nasledovali Lujza a Bernát. Po mne sa ešte narodili Malvína, Henrich, Matilda a Alžbeta.

V Prešove bola pomerne veľká židovská komunita. V meste boli dve synagógy, neologická a ortodoxná. Naša domácnosť bola prísne ortodoxná, dodržiavali sme náboženské predpisy a svätili všetky sviatky. Otec sa spolu s bratom Bernátom chodievali modliť do synagógy. Náš prešovský rabín bol veľmi múdry človek a každý si ho vážil. Dokonca sa stretával a priatelil s katolíckym pápežským prelátom. Nebolo zvláštnosťou ich vidieť sa spolu prechádzať po meste. Viete, na to nikdy nezabudnem. Nikdy. Ľudia si pred vojnou tak rozumeli a mne sa jednoducho nedá na to zabudnúť.

Otec bol majiteľom obchodu s potravinami. Mama bola ženou v domácnosti, ale pracovala aj v obchode, kde som počas školy musela vypomáhať aj ja. Musím povedať, že ten obchodík bol úbohý a mal charakter obchodu s rozličným tovarom. Stávalo sa, že prišiel zákazník pre kilo cukru a my sme ho nemali. Žili sme v podnájme. Byt bol skromný. Pozostával z dvoch izieb a kuchyne. Nachádzal sa v centre mesta blízko nášho obchodu.

Prvé roky detstva sa o mňa starala matka a starší súrodenci. Ako som už povedala, bola som vychovávaná v pobožnom duchu. Slávili sme jednotlivé sviatky, aj keď sme boli chudobní, tak sme sa snažili si aspoň sviatky spestriť tým, že sme sa zabávali. Žartovali sme medzi sebou a bolo nám veselo.

V roku 1922 som začala chodiť do židovskej ľudovej školy v Prešove, kde som sa spriatelila s dievčatami. Stretávali sme sa a trávili spolu voľný čas. Tento zvyk nám vydržal aj po vojne, napriek tomu, že len málo z nás prežilo holokaust. Po absolvovaní židovskej ľudovej školy som nastúpila do štátnej meštianky v Prešove. Učila som sa dobre a vyučovanie ma bavilo. Bola som výbornou v matematike. Bavila ma slovenčina a mala som talent aj na spev. S riaditeľom sme sa rozprávali o tom, že by som prestúpila na gymnázium. Chcela som ísť študovať do Prahy zdravotníctvo, ale nemali sme na to peniaze.

Po absolvovaní meštianky som sa rozhodla, že sa prihlásim do učiteľského ústavu. Tento ústav sa nachádzal v Prešove a dostať sa tam bez protekcie bolo zložité. Otec bol tiež proti tomu, aby som pokračovala v štúdiu. Chcel, aby som sa zamestnala a začala zarábať. Na prijímacie skúšky ma nakoniec pustil. Pomohol mi náš pán riaditeľ z meštianky. Dokonca mi vybavil, aby som mala skúšky v pondelok a nie v sobotu. Mala som sa tváriť, že som sa nemohla v sobotu dostaviť, lebo som si poranila ruku. Samotné skúšky dopadli dobre. Do učiteľského ústavu som nastúpila v roku 1932 a ukončila som ho v roku 1936. Po jeho absolvovaní som učila na rôznych školách v okolitých obciach. Domov som chodila len na sviatky. Už vtedy sa začali prejavovať v Prešove ľudácke tendencie. Kresťanskí chlapci, ktorí nás predtým pozývali do kaviarne, nás vyháňali z korza.

V roku 1936 som dostala svoje prvé dočasné miesto v prešovskej meštianke, ktorú som predtým navštevovala. Na zčiatku bol problém, kvôli tomu, že som mala učiť v katolíckych triedach a našli sa aj takí, ktorým prekážalo, že som Židovka. Behom dvoch týždňov sa mi podarilo v triede vybudovať si rešpekt. Pracovala som tam iba niekoľko týždňov. Potom ma prekladali z miesta na miesto, kde bolo práve treba.

V roku 1939 som sa ocitla v Giraltovciach, kde som bývala u otcovho brata Hermana. Tu som prečkala takmer celú vojnu pod strýkovou a bratrancovou ochranou a možno povedať, že aj pod ochranou školského inšpektora, ktorý ma tam umiestnil. Myslím, že mi tým chcel pomôcť, pretože ma kryl a nikdy neudal. Tak som tam nastúpila a učila židovské deti v jednotriedke. Strýko Herman ukrýval aj prvých židovských utečencov z Poľska, keď sa začal na nich hon. Preto som sa od neho odsťahovala. Vtedy som nevedela, že všetky moje výdaje platil bratranec. Som mu za to nesmierne vďačná. Iba ma škrie, že som mu to dodnes neoplatila. Pomocou Ústredne Židov mi zadovážil falošné papiere. Ešte ich mám stále odložené. Pomohol mne a mnohým iným dostať sa k rôznym dokumentom, ktoré niektorým z nás zachránili život.

Z Giraltoviec som odišla 1. mája 1944. Bola som vo veľkom nebezpečenstve. Išlo mi o život. Mala som sa presunúť na ľudovú školu do Hlohovca. V Hlohovci som ako učiteľka nikdy nenastúpila. Odišla som odtiaľ do Bratislavy. Po vypuknutí Slovenského národného povstania som sa presunula na povstalecké územie.

Ešte počas pobytu v Giraltovciach, som bola v kontakte s bratom Bernátom, ktorý sa stal aktívnym členom komunistickej strany. Ja som o tom samozrejme vedela, ale sama som sa neangažovala v odboji a ani v strane. Až neskôr prišli rôzne malé úlohy. Niečo niekam doručiť, kontaktovať sa s niekým a podobné aktivity. Vedela som, že sa musím pridať k tejto strane. Boli tam robotníci a im podobní, a títo ľudia mi boli blízki. V tom období si môj brat zmenil aj meno z Bernát Friedmann na Štefan Kubík. Bolo to najmä z dôvodu získania falošnej identity a papierov.

Predtým než som sa zapojila do povstania, som absolvovala nebezpečnú cestu vlakom z Bratislavy do Banskej Bystrice. Vlaky v tom čase premávali sporadicky. V Banskej Bystrici som sa hlásila na Ústrednom výbore komunistickej strany. Nikoho som tam nepoznala. Boli tam Šmidke, Bacílek a ešte jeden muž. Pýtali sa ma, či idem za Husákom. Z Husáka sa neskôr vykľul antisemita s otrasným postoj k Židom. Dúfala som, že sa mi podarí dostať až do Giraltoviec, ale oznámili mi, že idem neskoro, lebo spojka idúca na východné Slovensko už odišla. Nevedela som ako ďalej. Dostala som však prácu na povereníctve školstva. V Banskej Bystrici som zostala až do potlačenia povstania, do 28. októbra 1944. Potom sme sa museli ukryť v horách. Tam sme išli spolu s mojou kamarátkou a bratrancom.

Po oslobodení som stretla dievčence vracajúce sa domov z lágrov na území Poľska. Jedna z nich ma spoznala a prihovorila sa. Povedala mi, že otec zomrel prirodzenou smrťou skôr než ho stihli deportovať. Tej noci sme veľa plakali.

Na ďalší deň som sa vybrala hľadať brata Bernáta. Dúfala som, že ho nájdem v Prešove. Nemýlila som sa. Priviedol ma k nemu jeho kamarát, ktorý ma spoznal na ulici. Keď sme sa stretli, nedá sa ani slovami opísať, ako sme sa zvítali. Plakali sme za stratou rodiny, no zároveň sme boli šťastní, že máme aspoň jeden druhého. Brat ma vzal so sebou, pretože už mal miesto na bývanie.

Po niekoľkých mesiacoch sa ozvala naša sestra Matilda. Napísala list, že je živá a vracia sa domov. Nevedela či niekto z rodiny prežil. Deportovali ju prvým transportom zo Slovenska, dňa 25. marca 1942. Otec si to veľmi vyčítal a nemohol sa s tým zmieriť. Sestra prežila tri a pol ročné peklo osvienčimského koncentračného tábora. Vrátila sa v septembri 1945. Bolo to nádherné stretnutie.

Fotografie:

(1) Jozef Friedmann

(2) Blanka Friedmannová

(3) Bernát Friedmann