Elena Horská (1921-2012)

 

Oteckovi rodičia sa volali Wechsbergovi a za čias Rakúsko – Uhorskej monarchie žili v Galícii. V roku 1918 táto časť monarchie pripadla Poľsku. Nikdy som sa s nimi nestretla.

 

Otecko sa volal Gustav Wechsberg. Narodil sa v roku 1896 v Poľsku. Na Slovensko prišiel po rozpade Rakúsko – Uhorska. V Poľsku bola mobilizácia a aby sa vyhol službe v armáde, prišiel do Československa. Usadil sa v Starej Bystrici, kde žila vdova po jeho bratovi.

 

Mamička sa za slobodna volala Anna Leblovičová a narodila sa v Oravskej Lesnej, v roku 1888. Mamička pochádzala z mnohodetnej rodiny. Mali malé hospodárstvo a obchodík so zmiešaným tovarom. Boli veľmi chudobní. Na Orave nebola žiadna sláva ani za prvej republiky.

 

Keďže na Orave bola veľká chudoba, mamičkina sestra Cecília odišla na začiatku 20. storočia do USA. Usadila sa v meste Cleveland. O pár rokov neskôr šla za ňou aj moja mamička. Mala vtedy 16 rokov. Mamička tam najprv vypomáhala v kuchyni spolu so svojou sestrou. Neskôr si však s jednou kamarátkou otvorili kadernícky salón. Cecília sa z USA musela vrátiť, lebo trpela astmou a mestský vzduch jej veľmi neprospieval. Po návrate z Ameriky sa vydala za oteckovho brata. Medzičasom však mamičke zomrel otec a jej mama sa taktiež necítila dobre. Preto napísala mamičke, nech sa vráti domov, aby ju pred smrťou ešte aspoň raz mohla vidieť. Mamičke sa v Clevelande určite darilo. Keď cestovala do Ameriky, cestu na lodi prežila vo veľmi zlých podmienkach. Naspäť však už cestovala luxusnou loďou. Najprv sa zastavila v Egypte a Turecku, až potom, v roku 1913, prišla domov. Cestu domov považovala len za návštevu s tým, že sa vráti naspäť. Žiaľ vypukla 1. svetová vojna a tak sa vrátiť nemohla. Podľa všetkého sa jej tam páčilo, lebo po 2. svetovej vojne nám hovorila, aby sme sa vysťahovali, že tam je úplne iný život.

 

Tesne pred 1. svetovou vojnou sa mamička zaľúbila. Jej láska však zahynula na fronte. Po vojne jej začal dvoriť otecko, ale mama ho veľmi nechcela. Najmä preto, lebo sa ešte stále nevedela spamätať zo smrti svojho milého a potom, otecko bol od nej o osem rokov mladší. Rodičia sa napokon zosobášili v roku 1919. 4. apríla 1921 som sa im narodila ja, Elena Horská, rodená Wechsbergová. Po mne sa v roku 1922 narodili moji bratia - dvojčatá, Max a Oskar.

 

V rodine Leblovičových sa židovské zvyky a tradície dodržiavali. Varilo sa u nich kóšer, čo mamička preniesla aj do našej domácnosti. V Starej Bystrici bol aj šachter [rituálny rezník], ktorý rezal dobytok. Tento bol zároveň aj kantorom a predmodlieval sa v synagóge. Obec nemala toľko členov, aby si mohla dovoliť platiť rabína. V okolí Starej Bystrice bolo niekoľko desiatok židovských rodín. Žili roztrúsene v osadách. Zaoberali sa poľnohospodárstvom a vlastnili malé obchodíky.

 

Každý piatok mamička napiekla barchesy a prichystala jedlo na šábes. Často pripravovala Orechovú rybu. Postup pípravy je nasledovný: Očistí sa kapor a urobí sa z neho 4 – 5 porcií. Dá sa variť voda, do ktorej sa pridá, 1 petržlen,1 mrkva a1 cibuľa. Do nálevu sa vloží naporcovaná ryba a nechá sa variť asi 10 minút. Pridá sa k tomu trošku soli. Keď je ryba uvarená, vyberie sa a uloží sa na misu. Zelenina sa rozmixuje a dá sa opäť variť. Do tejto zmesi sa pridá asi 10dkg zomletých orechov a predvarená ryba. Potom sa ryba vyberie, dá na tanier a zaleje do ½ až ¾ uvarenou zmesou. Opäť sa posype zomletými orechmi a nechá vychladnúť. Podáva sa s barchesmi. Večer potom zapálila sviečky a venovali sme sa šábesovej večery. Cez šábes sme nikdy necestovali a v tento deň odpočívali aj naše zvieratá. Jediné, čo sa mohlo v ten deň robiť, bolo nakŕmiť dobytok a kone.

 

Naša rodina pred vojnou dom nevlastnila. Vždy sme si ho prenajímali. Hneď potom, ako sa rodičia vzali, si prenajali dom a zriadili v ňom malý obchodík. Mamička bola veľmi usilovná a pracovitá žena. Naši rodičia boli jednoduchí ľudia. Obaja boli dobrí a mali nás veľmi radi. Aj moji bratia boli veľmi usilovní. Keď sme boli doma, rodičom sme vždy pomáhali. Cez týždeň sme totiž navštevovali židovskú školu v Žiline a neskôr meštianku v Čadci. Škola bola vzdialená na niekoľko desiatok kilometrov. Cez týždeň sme sa preto zdržiavali v mestách, kde sme študovali. Voľakedy bolo zvykom, že bohatšie židovské rodiny podávali chudobnejším deťom z dedín jedlo. To znamená, že každý deň sme sa stravovali v inej rodine. Volalo sa to kostágy [z nemeckého „Kost Tag“ v preklade „denná strava“]. V zimných mesiacoch prišiel za nami otec na sánkach ťahanými koňmi a odviezol nás domov.

 

Bývali sme v osadách na Kysuciach, pri obci Stará Bystrica. Na Kysuciach existovali centrálne obce, ku ktorým priliehalo niekoľko osád. Osady bývali od obce vzdialené na niekoľko kilometrov. V každej osade žilo len pár rodín, ktoré sa zväčša venovali poľnohospodárstvu alebo chovu dobytka. Domy v osadách sme si prenajímali. V osadách bol človek odkázaný na vlastnú prácu a to, čo dokáže vypestovať. Mamička sa starala o hydinu a kravy. Otec o kone a hospodárstvo.

 

V osadách, v ktorých sme žili neboli okrem nás žiadni Židia. Len v Klubine. Žila tam mamičkina sestra Cecília Wechsbergová s dcérou Hermínou.

 

V roku 1938 bola mobilizácia. Do armády povolali mnohých mužov, rovnako aj môjho otecka. Doma zostali len bratia, ktorí mali 16 rokov. Keďže sme mali kone a v okolí bolo málo mužov, pomáhali miestnym ženám s prácami na hospodárstve. Max aj Oskar boli u miestnych obyvateľov vo veľkej obľube. Predstavte si, že keď bola tá veľká rabovačka, pred náš dom sa postavili sedliaci a nikoho k domu nepustili. Vďaka miestnym obyvateľom nás rabovačka minula.

 

Po rabovačke prišli do Starej Bystrice aj vojaci československej armády. Medzi nimi aj môj neskorší manžel, Bedrich Haas. Slúžil u vojska ako zásobovač. Na nejaký sviatok sme šli celá rodina do synagógy a môj otec sa s ním dal do reči. Potom som ho raz zazrela, ako šiel okolo autobusom a mával mi. Ja som mu mávala naspäť. Večer potom prišiel s nejakými dôstojníkmi na návštevu. Takto som sa zoznámila so svojím manželom. Mali sme židovskú svadbu. Vzali sme sa v Čadci v roku 1940. V tom čase ešte nebol problém organizovať židovskú svadbu. Oddával nás miestny kantor. Po svadobnom obrade sa konala hostina, kde bola pozvaná moja aj manželova rodina a príbuzní. Dokonca prišiel aj manželov šéf. Určite tam bolo okolo štyridsať ľudí. Na svadobnú cestu sme išli do Žiliny. Ubytovali sme sa v hoteli. Medzitým však zomrela manželova stará mama, a tak sme museli odísť na pohreb. Jeho stará mama žila v Moravanoch. Ich rodina sa venovala vyslovene poľnohospodárstvu. Manžel šiel po svadbe domov a ja som ešte chvíľu ostala bývať u rodičov, ktorí sa medzičasom presťahovali do Čadce. Manžel bol zamestnaný vo Vrbovom. V roku 1941 dostal byt, ktorý mal jednu izbu. Takže som sa presťahovala k nemu. Deti sme ešte nemali a tak sme si s týmto jednoduchým bytom vo dvore vystačili.

 

Manžel ani tak veľmi pobožný nebol, na rozdiel od jeho celej rodiny. V tých rokoch však človek na pobožnosť veľmi nepozeral. Napokon, ani nebolo času byť pobožným. V roku 1942 začali transporty a ťažké prenasledovanie Židov. Myslieť na niečo ostatné nebol čas. V podstate na urýchlenie nášho sobáša mali vplyv aj dobové udalosti.

 

Otecko pochádzal z Poľska, takže nemal slovenskú štátnu príslušnosť. Navrhol mame, že bude pre deti bezpečnejšie, ak sa rozvedú. Ľudí, ktorí nemali slovenskú štátnu príslušnosť totiž skôr odsúvali. Rozvod u mamy neprichádzal do úvahy. Otca s bratom Maxom deportovali prvými transportmi v marci roku 1942. Nebáli sa, lebo boli v mienke, že idú do Poľska na prácu. Dostali sa do soľných baní v Majdanku. Či ich transportovali priamo tam, to neviem. Ešte odtiaľ nám otecko napísal kartu. Ľudia nám rozprávali, že už keď nevládali pracovať, tak ich priamo v bani zasypali. Oskar sa transportom vyhol, pretože v tom období sa nachádzal s nami vo Vrbovom a pracoval v Piešťanoch. Jeho zamestnávateľ ho mal natoľko rád, že bol ochotný ukryť ho. Chudáka však gardisti zobrali, aj keď nebol na zozname. Evidenciu mu viedli v Čadci. V ten deň zobrali aj manželových rodičov z Drahoviec. Všetkých potom sústredili v Piešťanoch, v areáli mlyna. Všetko sa to udialo 23. apríla 1942, v deň, keď sa narodil náš syn Valter. Napokon sa dostali do koncentračného tábora Auschwitz. Všetkých zavraždili.

 

S manželom nás zachránila skutočnosť, že som práve v deň sústreďovania Židov z Pezinka a okolia rodila. Celé sa to odohralo takto: Predsedom Židovskej náboženskej obce v Piešťanoch bol pán Urban. U tohto pána pracovala sestra môjho manžela, Aliska Haasová. Tá mu povedala, že rodím. Urban nám vystavil listinu, ktorá sa týkala pôrodu. Manžela medzičasom zaistili a zobrali do zberného tábora vo Vrbovom. Akonáhle gardisti obdržali listinu, manžel bol prepustený. V tom období sa už u nás ukrývala aj moja mamička. Predstavte si, mali sme len jednu posteľ a v nej dva matrace. Medzi nimi som mala schovanú mamičku, ešte aj vtedy, keď som rodila. Už bola u nás pôrodná asistentka, keď prišli gardista a žandár. Ten povedal, že do postele by si mohol ľahnúť každý s tým, že rodí. O chvíľku na to sa narodil Valter, ráno o siedmej. Manžela v priebehu dňa pustili. Keďže som práve porodila, nemohli nás šesť týždňov zobrať.

 

Po šiestich týždňoch nás deportovali do zberného tábora v Žiline. Koncom júla 1942 tam náš syn dostal ovčie kiahne. Aby ich nedostali aj druhí, pustili nás k lekárovi. S manželom sme situáciu využili a ušli sme. Najprv sme sa v meste schovávali u jednej mojej árijskej kamarátky a potom sme išli do Pezinka. Keď v roku 1942 transporty ustali, prenajali sme si v Pezinku jednu izbu. Žili sme tam s manželom. Manželovi sa neskôr pre nás podarilo vybaviť falošné papiere. Podľa nich sme sa volali Zajacovi. Falošný papier vybavil aj pre moju mamičku. Bratislava bola od roku 1943  pod hrozbou leteckých útokov spojeneckých vojsk. Preto mnohí obyvatelia mesta odchádzali na „vidiek“. Medzi takýchto patrila podľa falošných papierov aj moja mama. Náš synček bol taktiež s ňou. Vymysleli sme si, že jeho rodičia pomáhajú pri upratovaní trosiek po bombardovaní Bratislavy.

 

S manželom sme žili v prenajatej izbe a mamička s naším synčekom u jednej pani zo Starej Bystrice. Jej manžel bol Nemec a slúžil v armáde. Mama jej v podstate robila slúžku a za to, že tam mohla byť ešte platila mesačne 500 korún [Hodnota jednej slovenskej koruny za Slovenského štátu (1939 – 1945) sa rovnala 31,21 miligramu rýdzeho zlata].

 

Manžel ženy, u ktorej sme si prenajímali izbu bojoval v povstaní. Po potlačení povstania sa vrátil domov. Museli sme odtiaľ odísť. Bál sa, že ho prídu vyšetrovať a objavia aj nás. Presťahovali sme sa k jednej árijke, ktorá mala za manžela Žida. Jej manžel bol v Terezíne. Ona si počas vojny vzala späť svoje dievčenské meno. Volala sa Bínovská. Okrem nás schovávala aj manželovho šéfa s rodinou, ktorí boli rovnako Židia. V jednej miestnosti sme boli ukrytí piati. Predstavte si, keď Nemci ustupovali pred ruskou armádou, ktorá sa blížila z východu, nasťahovali sa do prednej izby jej domu. My sme sa ukrývali vzadu. V noci chodievala za nami s informáciami o tom, čo sa deje. V Pezinku žilo počas prvej Československej republiky veľa nemeckých obyvateľov. Títo Nemci prosili nemeckých vojakov, aby ich vzali so sebou. Báli sa zostať. Manžel pani Bínovskej sa po vojne vrátil z Terezína. Bol však v takom zlom zdravotnom stave, že do roka zomrel. Po jeho smrti chodievali jeho deti k nám. Môjho manžela vnímali ako „otca“.

 

Po oslobodení Pezinka sme sa s manželom vybrali do Senca. Pri Senci na jednom majeri sa ukrývala jedna naša známa z Oravy. Po ceste sme stretli Rusov, ktorí brali nemeckých zajatcov. Rusi prišli k nám a pýtali sa na „časy“. My sme to pochopili tak, že sa pýtajú, či nie sme Česi. Odpovedali sme nie, Jevreji. Len kývli rukou a nechali nás. Oni však chceli „časy“, čo znamená rusky hodinky. Rusi totiž kradli hodinky. Tak sme sa dostali k tomu majeru. Sedeli sme v predsieni s našimi batôžkami. Okolo sa Rusi bláznili na bicykloch. Zrazu prileteli nemecké messerschmidky a Rusov postrieľali.

 

Po vojne sme sa vrátili do manželovej rodnej obce, do Drahoviec. Ich dom obsadil jeho kamarát. Myslím, že bol dokonca gardista. Keď sa dozvedel, že manžel s bratom žijú, zľakol sa a z domu odišiel. Dom ostal prázdny, všetko z neho zobrali. Do jednej izby sme dali na zem slamu a na nej sme spali. Aj to nám bolo dobré. Boli sme šťastní, že žijeme. Manželov brat si po vojne zmenil priezvisko z Haas na Horský. Hneď po ňom sme si zmenili priezvisko aj ja s manželom. Keďže boli len dvaja bratia, chceli mať rovnaké mená. V Drahovciach sa nám 24. novembra 1947 narodil náš druhý synček Ivan.

 

Mamička sa bola po vojne pozrieť na Orave, či neprežil ešte niekto z našej rodiny. Stretla sa tam s Jánom Meislom, kuchárom, ktorý nám počas vojny posielal potraviny. V ich dome vybudovala Tesla fabriku [Tesla: československý podnik vyrábajúci elektrotechnické prístroje a súčiastky]. Ako náhradu mohol na bývalom maďarskom území prebrať obchod. Rozprával mame, že obchod síce má, ale nevie zohnať spoľahlivých zamestnancov a nemá ani dostatok finančných prostriedkov na nákup tovaru. Tak mu mama odporúčila môjho manžela. Manžel bol vyštudovaný ekonóm. Študoval za prvej Českoslovensej republiky na obchodnej škole v Bratislave. Dokonca v nemeckom jazyku. Nakoniec sa stali spoločníkmi a všetci sme sa presťahovali do Komárna. Manželovi tu ponúkli zbombardovaný byt, ktorý sme si mali dať do poriadku a potom sme sa mohli nasťahovať.

 

V roku 1948 nám obchod znárodnili. Pán Meisel v ňom ostal pracovať i naďalej a manžel nastúpil na nové pracovisko v Nitre. Manžel cestoval do Nitry každý deň. Vstával o štvrtej ráno. Bolo to ďaleko. Časom lodenica [dnes Slovenské lodenice Komárno: sú jedinou slovenskou lodenicou, špecializujúcou sa na vývoj a stavbu viacúčelových riečnych a námorných lodí] v Komárne priberala ľudí. Hovorím mu, prečo by si mal toľko cestovať? Veď deti vôbec nevedia, že majú otca. Tak sa dostal do lodenice ako ekonóm. Bol vedúcim finančnej učtárne.

 

Hneď ako sme sa prisťahovali do Komárna, prihlásili sme sa na židovskú obec. Do roku 1948 tu bola početná židovská komunita. Vznikom štátu Izrael sa situácia zmenila. Veľmi veľa ľudí emigrovalo. Zostalo tu len niekoľko rodín, väčšinou maďarských. V súčasnosti už chlapi v meste nedokážu vytvoriť ani minjan [minjan: modlitebné minimum desiatich mužov vo veku nad trinásť rokov]. Generácia mojich vnúčat je takmer výhradne zo zmiešaných manželstiev. Napríklad moje vnúčatá nevedia o židovstve už takmer vôbec nič. Predsedom židovskej obce je teraz pán Paszternák. Tento pán má dvoch synov, ktorí pôsobia v Budapešti. Obaja chlapci sú nábožensky založení a vracajú sa každý piatok do Komárna, aby mohli mať minjan. Na sviatky poprosia kamarátov alebo známych, aby prišli s nimi a mohli sa tak spoločne modliť. Ak by tu nebolo Paszternákových, bohoslužby by sa nemohli konať.

 

Po vojne sme židovské tradície v rodine nedržali až v takom duchu ako pred vojnou. Síce som bola ochotná viesť kóšer kuchyňu, ale manžel o to veľmi nestál. Napokon aj šojchet z Komárna emigroval. Nosiť kóšer potraviny z Bratislavy a Viedne už nebolo také jednoduché. Manžel chodieval na šábes do modlitebne a doma som pripravovala šábes ja. Zvykla som pripraviť takzvanú Poľskú rybu. Recept som dostala od manželovej sestry Alisky. Očistí sa ryba, nemusí to byť len kapor. Nechá sa variť voda, do ktorej sa nasype soľ, trošku cukru, umyté hrozienka a cibuľa a nakvapká sa trošku šťavy z citróna. V náleve sa uvarí naporcovaná ryba. Nechá sa vychladnúť až z nej vznikne huspenina. Huspenina s rybou sa podáva s barchesom alebo bielym pečivom.

 

Ľudia v súčasnosti už začínajú byť „neľudia“. Čím je svet vyspelejší, tým sú k sebe horší. Voľakedy neboli televízory, rádiá, počítače, a ľudia predsa žili. Susedia sa viac stretávali. Rozmýšľala som nad tým, že ak by opäť vypukla vojna, či by sa ešte našlo toľko ľudí, ktorí by nám Židom pomohli. Myslím si, že nie.