Eli Vago (1930)

Príbeh Eliho Vaga je dôkazom toho, aké vnímavé a nebojácne sú niektoré deti aj vo vypätých životných situáciách.

Narodil som sa 14. mája 1930 v Bytčici pri Žiline a dostal som meno Pavel Elijahu Vágo. Moji rodičia boli Ladislav Moše Vágo, rodený Wachsberger a Aranka Frandl Vágo, rodená Schnűrer. Mal som aj staršiu sestru Ester, volali sme ju Esti. Narodila sa 14. marca 1928. Otec pochádzal z Vrútok a mama z Čadce. Najprv sme bývali v Čadci a v roku 1936 sme sa presťahovali do Vrútok.

Vo Vrútkach sme bývali v domácnosti s mamičkiným otcom Leopoldom Schnűrerom na Štefánikovej ulici, neďaleko centra mesta. Otecko bol drevár, mamička sa starala o domácnosť. Naša rodina bola sekulárna, do synagógy sme často nechodili.

Z detstva si tiež pamätám na úžasnú prírodu a dlhé túry, ktoré mal môj otecko tak rád. Preto som poznal celú Malú Fatru ako vlastnú dlaň. Počas vojny mi veľmi pomohlo, že som sa vedel v horách orientovať. Oteckova záľuba mi pomohla zachrániť si život.

Začiatkom vojny, sa vzťahy Židov a nežidov v meste zhoršili. Mňa ako dieťa často naháňali starší nežidovskí chlapci. Chceli ma zbiť. Niekedy sa im to aj podarilo. Keď nebili, tak pokrikovali: „Tu je Žid!“. Mám na to hnusné spomienky, ešte aj dnes mi behá mráz po chrbte. Hrôzu mi naháňal aj manžel našej učiteľky pani Kotálovej. Chodil oblečený v gardistickej uniforme.

Tiež si pamätám, ako jednej rodine hodili cez okno do izby počas sviatku Pesach kondóm naplnený vodou. V rokoch 1940 a 1941 prichádzali ponižujúce nariadenia. Hádam nebolo dňa, kedy nevyšlo nové. Vyhnali nás zo škôl. Nútili nás nosiť žltú hviezdu. My deti sme si po vzore otca krčili kabát, tak aby sa v záhyboch žltá hviezda strácala. Nesmeli sme chodiť do kina. Mali sme zakázané vychádzať večer z domu.

Ale čo bolo najhoršie, otecko prišiel o prácu. Keby nebolo strýka Artura, matkinho brata, asi by sme nevedeli čo robiť. On bol hlavou rodiny. Dohováral nám: „Nedajte sa, neverte gardistickému režimu. Nesmiete sa dať sa chytiť. Urobte pre to všetko!”

Skutočné hrôzy nastali, keď sme sa jednej noci ako rodina rozdelili. Bolo to na jar roku 1942, kedy začali odchádzať prvé transporty. Ako deti sme nesmeli vedieť, kde sú naši rodičia, aby sme to nevyzradili. Povedali nám, aby sme išli smerom na Martin a skrývali sa. Aby sme nešli hlavnými cestami. Vtedy sa mi tie túry zúročili. Túlali sme sa dvaja so sestrou. Ona spočiatku plakala, ja nie. Vždy som bol optimista. Ukrývali sme sa v lese a prespávali v opustených domoch. Príležitostne sme prosili dedinčanov o polievku. Inak sme sa živili lesnými plodmi. Vedeli sme tiež, že kapusta má chutný koreň, ktorý ostáva v zemi po odrezaní kapustnej hlavy. Tak sme vždy počkali kým sedliaci odídu z poľa a vyhrabávali sme si potravu. Z času na čas sme sa stretli aj s rodičmi, ale oni potom opäť zmizli. Väčšinou sme sa túlali len my dvaja. Možné je, že rodičia nás sledovali z diaľky. Z domov, v ktorých sme sa ukrývali sme niekedy zazreli transporty z východnej časti Slovenska.

Ukrývali sme sa do začiatku jesene 1942, kedy sme zišli do Martina, aby sme našli jedlo. Tam nás chytil žandár. Povedal, že nás vezme do žalára, kde nám dá najesť a sľuboval, že sa nám nič nestane. Pamätám si, ako sme tam sedeli na starej prični a priniesli nám teplé jedlo. Potom prišiel veliteľ a opýtal sa, prečo sme tam? Či sme vari niečo ukradli, alebo niekomu ublížili. Žandár povedal, že sme židovské deti a ukrývame sa. Ale veliteľ o tom nechcel nič počuť. Nechcel mať deti v žalári. Dal nám doklady a peniaze a poslal nás preč.

Tak sme sa dostali späť do Vrútok. Išli sme hľadať starého otca, ktorý sa celý čas zdržiaval doma. Strýko Artur obdržal výnimku, ktorá chránila aj jeho otca. Ostali sme teda u starkého. Mali sme takú dohodu, že v prípade razie sa ukryjeme v skrini na šaty. Jedného dňa prišiel žandár. Lenže ja som urobil osudovú chybu. Zabudol som pred skriňou papuče a boli sme odhalení. Žandár povedal, že nás musí zobrať. Boli sme židovské deti a nemali sme právo žiť na slobode. Odviedol nás na stanicu, kde si uvedomil, že nemám topánky. Kázal nám čakať a za ten čas mi priniesol pár bagandží. V tých topánkach som potom prežil celú vojnu. Viem, že sa volal Veverička. Choval sa k nám slušne.

Kvôli mojim zabudnutým papučiam sme sa ocitli v pracovnom tábore pre Židov v Seredi. Bola už zima, keď sme tam prišli. Bolo tam veľa detí. Potešili sme sa. Povedali nám, že budeme musieť pracovať, ale toho sme sa nebáli. Najväčším prekvapením bolo, že sme tam stretli nášho otca. Ten bol predtým v zbernom tábore v Žiline. Jeho rodičov, Leopolda Wachsbergera a Žofiu Wachsberger, rodenú Hoffman, odtiaľ deportovali do koncentračného tábora Auschwitz v Poľsku, kde boli pravdepodobne zavraždení. Mamička už nežila. V priebehu roku 1942 zomrela hroznou smrťou, o ktorej nechcem hovoriť.

V Seredi sme bývali s otcom a ďalšími desiatkami ľudí v jednej miestnosti baraku, takzvanej slobodárni. V strede miestnosti bol veľký stôl a celý priestor osvetľovala len jedna žiarovka. Otec dal na našu pričňu noviny plné naftalínu, lebo tam boli veľké blchy. Prvý deň sme boli takí unavení, že sme sa len prikryli a zaspali.

Bolo už po deportáciách. Život plynul pokojnejšie. Spomínam si, ako som spieval s Ernőm a Bumim Lazarovcami na purimovej slávnosti. V piatok nám pripravovali detský kultúrny kútik s pesničkami a ručnými prácami. Ako deti sme tam stvárali šibalstvá. Napríklad sme zo žartu kričali po Egonovi Schlüslerovi: „Gono, nefajči!“ Chudáčisko, on práve vtedy nefajčil, ale jeho otec mu takú vyťal za ucho... Nás to vtedy pobavilo. Pre deti bolo v tábore jednoduchšie ako pre dospelých. Nás nebili. Maximálne sme dostali facku.

Čo sa týka práce, tak mňa poslali česať angorských králikov. V tej králikárni to strašne smrdelo. Kričal som, že to pre mňa nie je robota a ušiel som odtiaľ. Rozbehol som sa k dvojposchodovej budove, v ktorej bol sklad dreva a stolárska dielňa. Tam pracoval aj môj otec. Pamätám si, ako som vošiel do dielne a uvidel elektrické stroje. Začal som vyzvedať u jedného robotníka, čo sa ako robí. Odohnal ma so slovami, že na mňa nemá čas a poslal ma hore schodmi do kancelárie. Tam som našiel za stolom sedieť stavebného inžiniera zabratého do práce. Pamätám si to ako dnes. Pauzovací papier, pravítko, ceruzka a on kreslil a rysoval. Vtedy som to ešte nevedel, ale bol to architekt Platzner.

Predstavte si, veľakrát sa mi snívalo, že som v Seredi, idem hore po schodoch a nájdem tam tú krásnu kresbu. Vtedy som k tomu inžinierovi podišiel o opýtal sa, či pre neho nemôžem pracovať. Dali sme sa do reči a ukázalo sa, že pozná moju rodinu z Banskej Bystrice, odkiaľ pochádzal aj on. Na moje veľké šťastie si boli blízki a tak som mohol ostať u neho. Okrem iného som sa tam naučil kresliť, maľovať, ale aj základom perspektívy. Sestra pracovala v krajčírskej dielni.

Jesť nám dávali toľko, aby sme neboli hladní. Okrem zákazu vychádzať po siedmej hodine večer si nepamätám na žiadne prísnejšie nariadenia. Keď vo vedení tábora vystriedali gardistov žandári aj režim bol voľnejší, boli to korektnejší ľudia. Poznali sme správy z frontu. Po páde Stalingradu sme sa začali obávať, že prídu Nemci.

Zdalo sa mi, že jediní, ktorí v tábore vedeli, čo robiť, boli mládežníci z hnutia Hašomer Hacair. Tvorili uzavretú skupinku, ktorá nesnívala, ale pripravovali sa na najhoršie. Spomínam si hlavne na Akivu Neufelda (Nira), Abrahama Pressburgera a Gabi Eichlera (Orena). Mali tajné útočisko v zámočníckej dielni, do ktorej sme ako deti nemali prístup. Po rokoch nás s Gabim povolali do zálohy izraelskej armády. Vtedy som sa od neho dozvedel, prečo sme nemohli chodiť do tej dieľne. Oni tam falšovali dokumenty a priepustky. Tiež si pamätám ako nás deti poslali s košíkmi z tábora do mesta Sereď pre jablká. Pri odchode nám povedali, že všetky jablká sú zrátané a ak sa čo i len jedno stratí, zabijú nás. Spätne som sa dozvedel, že v tých košíkoch boli pod jablkami ukryté revolvery. Pre mňa bol Gabi Eichler skutočný hrdina.

Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, koncom augusta 1944, otvorili žandári brány tábora. Otec nám prikázal, aby sme si zbalili najpotrebnejšie veci a vybrali sme sa pešo do Nitry. Tam ešte stále fungovala ješiva (rabínska škola), v ktorej nám dali najesť. Odtiaľ sme sa vydali k tete do Banskej Bystrice. Ani tam sme pred blížiacim sa frontom neboli v bezpečí. Odišli sme smerom na Brezno. Chceli sme sa ukryť vysoko v horách, kam by sa Nemci nedostali.

Boli s nami aj ďalšie tri rodiny. Menovite to boli Árpád Seidner s manželkou Margit a dcérou Stellou. Viktor Mayer s manželkou Hedou, dcérou Luciou a synom Morom. Posledná bola Irma Gesheitová. Seidnerovom deportovali staršiu dcéru jedným z prvých transportov do koncentračného tábora Auschwitz. Otec jej poslal peniaze, ale tie sa mu vrátili s priloženou informáciou, že peniaze nemôžu odovzdať, nakoľko jeho dcéra zomrela na týfus. Predstavte si, ako to mali Nemci všetko zorganizované a prešpekulované, aby nevzbudili podozrenie!

V horách nám bolo čoraz ťažšie. Jedlo sa nám míňalo, hoci sme ním veľmi šetrili. Postupne prišla zima a my sme boli hladní a premrznutí. A tak sme zišli nižšie, aby sme sa dostali k domom. Narazili sme na zopár domčekov a rodinu pána Vaculčiaka. Boli k nám dobrí. Dali nám čaj. Gazda sa bál nechať nás u seba. Napriek tomu nám pomohol.

Zaviedol nás do prázdnej drevorubačskej chatrče hlboko v horách. Neďaleko od chatrče bol potôčik, takže sme mali zabezpečený prísun vody a vo vnútri boli prične na spanie a piecka na varenie. Pán Vaculčiak sľúbil, že nám občas prinesie nejaké jedlo. A naozaj chodil! Neskôr aj so synom. Raz zastrelili jeleňa a my sme mali veľké hody. Ale nastali horšie časy, keď nám už nemohli pomáhať. Bolo to v čase najväčších bojov, kedy všetko obsadili Nemci. Začali sa zvady v našej chatrči. Nemali sme čo jesť. Boli sme veľmi hladní a nervózni. Ostali nám už len sušienky a denný prídel bola štvrtka sušienky na osobu. Kto bol hladní, išiel piť vodu. Raz zišiel otec dole a pozoroval skupinu rumunských vojakov.

Zišli sme opäť k Vaculčiakovmu domu a tam sme našli opitých Rumumov, ktorí nás chceli všetkých postrieľať. Boli sme vydesení, prežili sme už toľko a teraz nás mali zastreliť ožrani z rozmaru. Našťastie v poslednej chvíli prišli Rusi a zastavili tých opilcov. Spolu s nimi sme potom dlho a ťažko vystupovali hore do dediny Sihla. Tam sme v prvom dome požiadali o nocľah. Boli sme veľmi unavení. Dali pod nás slamu a ihneď sme zaspali. Onedlho nám oznámili, že môžeme pokojne zísť z kopcov. Nemci a slovenskí fašisti boli porazení.

S Vaculčiakovými sme po rokoch opätovne nadviazali kontakt. Za ich obetavosť, riskovanie života a veľkú pomoc, ktorú nám počas prenasledovania Židov poskytli, obdržali v roku 2003 izraelské štátne vyznamenanie Spravodliví medzi národmi. V knihe spravodlivých je zapísaná celá rodina, manželský pár Jozef a Mária a ich deti Valéria a Ľudovít. Bez ich pomoci by sme vojnu s najväčšou pravdepodobnosťou neprežili.

Fotografie:

(1) Súrodenci Pavel (Eli) a Esti, Čadca, 1932

(2) Pavel (Eli) Vago, Vrútky, 1941

(3) Eli Vago ako vojak izraelskej armády

(4) Eli Vago s manželkou