Eva Grinston, rodená Silbersteinová

(1929)

Bratislava: Oslava Chanuky v čase neslobody   

 

Chcela by som sa podeliť so svojimi spomienkami. Sviatok Chanuka bol a stále je aj pre moju rodinu čosi mimoriadne. Tento sviatok je spomienkou, keď vojská kráľa Antiocha IV. zbúrali jeruzalemský chrám.  Keď ho vyčistili a zapálili večné svetlo, zistili, že majú olej len na jeden deň, pričom najkratší čas na vyrobenie nového oleja bol osem dní. Tradícia hovorí, že sa stal zázrak a malé množstvo oleja vydržalo celých osem dní. Na pamiatku znovuzasvätenia chrámu sa v židovských rodinách zapaľuje počas ôsmich dní osem sviec, každý deň jedna. Je to symbol nezrútenia sa viery a nájdenia možnosti ju naďalej oslavovať.

Písal sa rok 1943. Bolo to v bratislavskom židovskom gete. Moja matka, moja dvanásťročná sestra Vera a ja (štrnásťročná) sme sa ocitli v našom novom neútulnom byte. V tom čase sa do geta dostala väčšina židovských obyvateľov hlavného mesta. Geto sa nachádzalo v priestore pod hradom a v blízkosti centra mesta. Mimo určeného krátkeho času sme sa však z geta nesmeli vzdialiť, teda ani navštíviť naše  obľúbené miesta.

Môj otec bol váženým, sociálne založeným právnikom a sionistom. Podarilo sa mu v poslednej chvíli doslova utiecť z krajiny, a to už pred hroziacim zatknutím. Zaujímavé, že na blížiace zatknutie ho  upozornil jeho vtedajší nemecký priateľ.

 

Otec si stačil zabaliť malý kufrík, aby hneď nasledujúci deň unikol pred pazúrmi gardistov. Trvalo mu celé týždne, kým sa dostal do jemu vysnenej Palestíny. Moja úbohá mamička musela uvoľniť náš krásny byt na okraji štvrte Palisády a spolu s Verou a mnou nás deložovali do tmavého, malého bytu v gete.

 

So sebou sme si mohli zobrať len niekoľko najpotrebnejších vecí. Žiadne cennosti, svietniky, obrazy, či náboženské predmety. Naša drahá mamička bola napriek tomu schopná pre nás vytvoriť ako taký domov. Bolo to na začiatku zimy, už v čase prichádzajúceho obdobia Chanuky, sviatku, ktorý sme mali tak radi.

 

Vera a ja a tiež iné deti z geta sme mohli každý deň opustiť geto a ísť do židovskej školy nadácie Hermana Todesca. V škole všetky triedy zlúčili do jednej väčšej miestnosti. V škole bolo vyučovanie od 8:00 do 15:30. Potom sme museli utekať domov, aby sme došli do nášho obmedzeného priestoru ešte pred časom zákazu vychádzania.

 

V škole sme sa medzi žiakmi veľa rozprávali o nadchádzajúcich sviatočných dňoch Chanuky. Nemali sme menory. Nemali sme ani sviečky; nemali sme ani len tušenie, ako by bolo možné osláviť tento obľúbený sviatok bez týchto vecí.

 

Teraz trochu odbočím. Našu pôvodnú mosadznú menoru dostal môj starý otec, keď padol do zajatia počas prvej svetovej vojny od jedného ruského zajatca, s ktorým sa veľmi zblížil a pripomenuli si Chanuku v ťažkých frontových podmienkach, ako memento ich spoločného pobytu v zajateckom tábore. Veľmi rada som čistila túto menoru. Vždy som si pri tom spomenula na môjho starého otca, ktorého som, žiaľ, už nepoznala, ale ktorého som si v mysli vedela  vždy živo predstaviť a milovať ho.

 

V našom „domove“ v gete sme bývali spolu s viacerými rodinami, ľuďmi, s ktorými sme sa predtým ani nepoznali. Vytvorili sme spolu istý druh súdržnej komunity so spoločnými záujmami. Bola to zmes vekovo, vzdelanostne i povolaním odlišných ľudí. V dome nás bolo spolu sedem detí. Všetci sme sa snažili uvedomovať si naše obmedzené postavenie. Dovolili nám napríklad nakupovať len v čase od 7:00 do 9:00. Určený na to bol veľmi malý obchodík. Stávali sme v rade a často nedostali ani najnutnejšie potraviny, či iné veci.

 

Tri dni pred Chanukou snežilo, prvýkrát v tom roku. Zem pokryl tenký koberec snehu. My, deti, sme však boli z toho tak vzrušené. Zišli sme sa na malom, štvorcovom dvore s popraskaným, už nerovným betónom. Na našom detskom zhromaždisku v  v strede domu, v ktorom sme bývali. Čoskoro sa reč obrátila na Chanuku.

 

Moja malá sestrička Vera bola medzi deťmi najmladšia. Bolo to také milé dievčatko, schopné si predstaviť hravé vyriešenie každého problému. Zrazu poznamenala: “Veď môžeme Chanuku osláviť, po zotmení na dvore. Môžeme prísť všetci sem a vytvoriť ŽIVÚ MENORU“.

 

Spočiatku sme si mysleli, že nejde o rozumný návrh. Avšak ihneď na to sme sa vzrušene vrátili k sestričkinej myšlienke.

 

Dohodli sme sa, že všetky deti sa chytíme  rukami za ramená, postupne zdvihneme ruky čo najvyššie, sťaby palmy vztýčené k nebesiam. Každý večer požiadame jedného z rodičov, aby akože zasvietili jednu sviečku. Tichúčko zaspievame, ticho ako to bude len možné, pieseň Mao-Tzur.

 

Budeme živou menorou. Bude to taký zvláštny spôsob slávenia sviatku. Zahrnieme do toho aj naše matky. Požiadame ich, aby upiekli skromné koláčiky, z malého množstva múky a cukru, vo forme malých kúskov, akoby cukríkov. Napečené koláčiky budú pre všetkých. Každé z nás detí požiada rodičov, aby nám tento plán umožnili uskutočniť a aby sa na ňom aj oni podieľali.

 

Radili sme sa až do tmy. Rozišli sme sa so sľubom stretnúť sa v nasledujúci deň, aby sme si vypočuli reakciu našich rodičov na náš plán. Na druhý deň sme sa nevedeli dočkať konca školy. V to popoludnie bolo na dvore chladno a vlhko, ale boli tam šťastné tváre. Výsledok bol veľmi pozitívny. Od našich rodičov sme dostali povolenie.

 

Jedna matka našla hárok papiera, na ktorý mala namaľovať Davidovu hviezdu modrým atramentom. To by bola naša zástava, aby sme tým vytvorili slávnostnejšiu atmosféru. Jeden z otcov mal zasa malú fľašu vodky, ktorú nám daroval, aby sme ju dali starému vojakovi Wehrmachtu, ktorý strážil náš dom. Vodku sme mu mali dať v prípade, že by predsa počul určitý hluk, lebo správať sa hlučnejšie bolo zakázané. Moja sestrička mala vyrobiť modrú trojuholníkovú šatku pre každé dieťa, ako „člena menory“, a to z krepového papiera, ktorý našla v dome.

 

Boli sme vzrušené v očakávaní dňa slávenia. Na postavenú metlu sme zaviazali zástavu a umiestnili sme ju ako ozdobnú rastlinku do kvetináča. Mali sme oblečené šatky. Stáli sme v rade a očakávali prítmie. Rodičia zišli z úzkych schodov so zasvietenými zápalkami, ktorých svetlo im ukazovalo cestu. V tej chvíli sme už nemysleli na zimu. Jeden z chlapcov dal znamenie na začiatok slávenia jemným písknutím.

 

Naši rodičia už boli s nami. Bola tma, ale zrazu sa na nebi objavilo niekoľko hviezd, akoby nás sprevádzali pri uskutočňovaní nášho plánu. My deti sme sa pochytali za ramená, vystreli ruky. Stáli sme sťa palmy vztýčené k nebu. A keď jeden z otcov vo funkcii „sluhu“ zasvietil symbolicky prvú sviečku, my sme takmer videli, v skutočnosti nejestvujúce, trblietanie nebeského svetla.

 

Čo najtichšie sme zaspievali našu tradičnú pieseň Mao-Tzur. Jeden z otcov nám povedal, že tento večer sme oslávili sviatok iným spôsobom, akým sme boli zvyknutí. V ten večer však budeme vnímať svetlo, určitý druh svetla, ktoré nám bude svietiť na našu cestu k viere, k judaizmu.

 

Takto sme zvládli prezentovať, napriek všetkým nedostatkom a obmedzeniam, záväzok našej viere a boli sme takí šťastní. Každý z nás dostal koláčik a potom sme objali našich rodičov a išli pomaly, v tichosti z dvora, ku schodišťu.

 

V tom však šok, horor. Inak stále ospalý vojak, tento raz však čulý, šiel dolu schodmi do dvora. Svietil na nás baterkou a kričal: „Čo si do čerta, vy Židia myslíte!“. Boli sme ohromení. Naši rodičia vedeli, že sme sa ocitli v nebezpečenstve.

 

Zrazu moja milovaná sestrička vystúpila dopredu a čo najsilnejším hlasom mu odpovedala: “My sme nacvičovali malú slávnosť, aby sme Vám pane poďakovali. Plánujeme totiž osláviť vaše narodeniny a keďže nevieme kedy to bude, máme zato, že to bude zajtra. Nemáme kvety, takže sme si namaľovali papiere ako súčasť osláv. Máme pre Vás tiež darček!“ Majiteľ fľašky, otec jedného z chlapcov, pristúpil k vojakovi a podal mu vodku.

 

Bola som v úžase. Moja sestrička nás zachránila pred prísnym trestom. Ten starý vojak, berúc si fľašku, niečo zahundral a dodal: „V poriadku, ale teraz zmiznite. Choďte dnu!“. Urobili sme, ako rozkázal. Vojak si ihneď otvoril fľašku. Upil z nej a odišiel na svoje určené stanovište pri prednej bráne domu. Musím podotknúť, že na druhý deň na svojom mieste chýbal. Boli by sme radi, keby sme mohli sláviť s našou menorou počas ďalších siedmych dní. Žiaľ, nebolo to možné. Boli sme však takí šťastní za jeden deň a zároveň za to, že sme unikli tvrdému trestu.

 

Z celej skupiny, ktorá slávila Chanuku na dvore bratislavského geta v roku 1943 som prežila len ja jediná. Všetci ostatní sa stali obeťami holokaustu.

 

Fotografie:

(1) Alžbeta Silbersteinová, rodená Lichtnerová (Bratislava, 17. august 1906 - Auschwitz-Birkenau, september/október 1944)

(2) Vera Silbersteinová (Bratislava, 5. máj 1931 - Auschwitz-Birkenau, október 1944)