Evžen Ječný (1931 - 2011)

Životný príbeh pána Evžena Ječného je plný zvratov. Otecko pochádzal z nemeckej kresťanskej rodiny, ktorá sa hlásila k československej národnosti a mamička z ortodoxnej židovskej rodiny z juhozápadného Slovenska. Vojnové roky sa dotkli aj ich rodiny. Otecka, ako etnického Nemca, ktorý mal za manželku Židovku, odviedli na otrocké práce, kde s ním kruto zaobchádzali. Deportáciám sa nevyhla ani mamička. Pánovi Ječnému a jeho sestre sa podarilo ukryť. Celá rodina prežila. Rodičia jeho mamičky však rovnaké šťastie nemali. Pán Ječný ku koncu 20. storočia na statku, ktorý patril jeho starým rodičom, postavil penzión a symbolicky ho nazval po mamičke „Charlotte“ (Šarlota).

Otcov otec sa volal Josef Ječný. Narodil sa v meste Zittau v roku 1846, v Nemecku. Tam sa narodili i môj otec. Zomrel v roku 1946. Mamička môjho otca sa volala Mária Šimonová. Ako si dedka už ja pamätám, viedol malú trafiku v Kosmanosých. Ako veteránovi z prvej svetovej vojny mu ju pridelili, pretože počas vojny utrpel ťažký úraz. Otcovi predkovia žili v hraničnej oblasti medzi Československom a Nemeckou republikou. Neskôr sa presťahovali do Kosmanosů u Mladé Boleslavy. Deduško aj otecko sa hlásili k československému občianstvu, no otec nevedel česky. Hovoril len nemecky.

Otecko sa volal Evžen Ječný a narodil sa v roku 1907. Mal dvoch bratov. Jeho rodičia žili veľmi skromne. Neboli Židia. Starému otcovi však nevadilo, že otecko si berie Židovku. Mali radosť, že sa narodil syn a rodina Ječných bude zachovaná.

Mamička pochádzala z rodiny Ester Lustigovej, rodenej Fleischmanovej a Abraháma Lustiga. Babička Lustigová zomrela 16.6.1944 ako sedemdesiattri ročná. Starý otec Abrahám zomrel na jeseň, v roku 1910. Pochovaní sú v Mliečne pri Šamoríne.

Starí rodičia Lustigovci boli pobožní. Ovládali hebrejčinu, modlili sa pravidelne, starý otec chodil do synagógy v Mliečne. Starý otec Abrahám bol veľmi pracovitý človek. Mali kováčsku dielňu a poľnohospodárstvo. Babička sa starala o krčmu, domácnosť a šesť detí. Mamička mala totiž piatich súrodencov. Brata Morica a štyri sestry, Reginu, Ester, Jolanu a Hermínu. Všetci z mamičkinej strany rodiny, až na moje tri sesternice, boli zavraždení počas holokaustu. Regina zomrela v Terezíne. Mamička ju tlačila vo fúriku z márnice a sama pochovala.

Mamička sa volala Šarlota Lustigová. Všetci ju však volali Karla. Narodila sa v Kyselici v roku 1905. Ako dcéra statkára sa chodila učiť cudzie jazyky do okolitých štátov. Vedela slovensky, maďarsky, poľsky, francúzsky, nemecky a samozrejme hebrejsky. Starí rodičia takto posielali deti do zahraničia k židovským rodinám, aby sa naučili rôzne jazyky, zvyky a tradície. Mamička skončila obchodnú akadémiu v Budapešti. S oteckom sa zoznámili, keď bol na vojne v Trnave. So svojou mamou mala veľmi zlý vzťah. Vadilo jej, že otecko nebol Žid, a že bol Nemec. Mamička k nim preto nechcela veľmi chodievať. Spomínam si, že kvôli tomu neraz plakala.

Po svadbe bývali rodičia u deduška Ječného v Kosmanosých. Po mojom narodení v roku 1931 sme sa presťahovali do Prahy. Tu som prežil detstvo. Sestra sa narodila v roku 1934. Bývali sme na Žižkove vo štvrti chudobných. Otec bol katolík, ale mamička si presadila židovskú kultúru, židovské stolovanie. Oslavovali sme židovské sviatky, ale aj Vianoce. Aj keď už bol otec na nútených prácach v Nemecku, maminka sa nám snažila vštepovať židovskú vieru. To sme dodržovali až do doby, kedy prišiel Hitler. Otec mal možnosť rozviesť sa a zachrániť sa. Nemusel ísť do lágru. No povedal: „Nie, ja tu mám dve deti.“ I keď bol sám Nemec, nesúhlasil s Hitlerom. Rodičia neboli nikdy proti žiadnej národnosti a žiadnemu náboženstvu. Priatelili sa so židovskými i nežidovskými rodinami. Keď však mama videla, kam to všetko smeruje, dala nás prepísať, že sme bez vyznania. „Keď budete mať vlastný rozum, potom sa dajte tam, kde to uznáte za vhodné!“ Považujem to od mamičky za prezieravé.

V 1938-om, keď mamička videla, že prichádzajú zlé časy, vyhlásila: „Deti, musíte byť niekde samy, aby vás neodviedli.“ Tak sme sa so sestrou od roku 1938 alebo 1939 ukrývali. Odišli sme z Prahy do Libošovíc. Mamičku odviedli niekedy v roku 1941.

Moja sestra Gréta bola schovaná v Libošovicích u sedliaka Ječného. Bol veľkostatkár, a tak mu nerobili tak prísne kontroly. Ja som bol schovaný v stodole rodiny Požoutových. Pán, u ktorého som bol schovaný mi povedal: „Chlapče, my ťa živiť nemôžeme. Schováme ťa a riskujeme, ale budeš sa musieť postarať, aby si s nejakou korunkou prispel.“ Tak ma zamestnal pán Novotný z továrne na nábytok. Vyrezávali sme pre nemecké rodiny také kačičky a robili sme i skladacie stoly a postele pre Wehrmacht. Nenávidel som tú fabriku. Bol som tam jediný Žid a niektorí robotníci ma prenasledovali, hoci boli tiež proti Nemcom.

Potom, ako otecka zobrali mamička chodila na poľnohospodárske práce mlátiť a zbierať rôzne plodiny. Nemohla sa nikde angažovať, aby nevzbudila pozornosť. Napriek tomu po ňu niekedy v roku 1941 prišli a zobrali do lágru.

Otca odvliekli na nútené práce do Nemecka začiatkom vojny. Mlátili ho tam, všetky zuby mal vybité. Nemci Nemca. Chovali sa k nemu ako k ľuďom v koncentráku. V 1945-om, pár dní pred koncom vojny, využil príležitosti pri bombardovaní na útek. Vrátil sa domov pešo úplne zbedačený. Mamička sa z ghetta vrátila v roku 1945. Domov prišli až koncom júna, pretože sa v Terezíne starala o pacientov so škvrnitým týfusom. Strašne tam trpela. Odmietala hovoriť o koncentráku. Viem, že tam vykonávala ťažkú prácu. Pociťoval som strašnú zlosť voči ľuďom, ktorí nám strpčovali život a udávali nás. Chcel som s nimi zatočiť. Mamička mi vtedy povedala jednu múdru vec: „Čo nemáš rád ty, nerob ani druhému. Ukáž, že si lepší ako oni!“

Spomínam si, že po vojne vysťahovali Maďarov na nútené práce do Čiech [Po skončení vojny československé úrady nútene presídlili asi 45 tisíc maďarských občanov z južného Slovenska do českého pohraničia], tak mamička ako Maďarka sa im snažila všemožne pomáhať. Nosili sme im jedlo a oblečenie. Mamička bola strašne dobrosrdečná.

Mamička prežila ako jediná Lustigová. Po vojne sa jej podarilo získať dedičstvo po starých rodičoch. V tom istom roku sa rodičia aj so sestrou presťahovali do Šamorína. Ja som zostal v Čechách.

Mamička sa aj po vojne snažila držať kóšer kuchyňu. Otec nechcel, tak mu musela zvlášť variť. Bývali v rodinnom domčeku, ktorý im potom zobrali. Koniec života strávili v družstevnom byte. No a keď otec zomrel, tak sa mamička presťahovala k mojej sestre do Bratislavy. Otec zomrel mladý, mal len šesťdesiatpäť rokov. Zomrel v Šamoríne a mamička u sestry Gréty v Bratislave. Gréta zomrela asi dva roky po nej na rakovinu.

Ja som zostal žiť v Čechách. Pracoval som v sklárskom odvetví u súkromníka. Bol Poliak. Neskôr ho vyhnali a z jeho firmy sa stali Borské sklárne. Mal som sklársku umeleckú školu, tak som sa ľahko uplatnil.

V roku 1952 ma povolali na vojnu. V Turnove bol nástup a odtiaľ sme šli do Kováčovej, zaradili nás k pohraničnej stráži. Na hraniciach bol ťažký život. Stačilo aby ste mal s niekým zlý vzťah, šiel ste v noci na kontrolu a nemusel ste sa vrátiť. Vtedy sa nikto s nikým nehral. Padlo tam pár funkcionárov. To bolo také obdobie. Zažil som aj pár nepríjemných chvíľ, keď búrlivo prebiehala menová reforma v roku 1953. Ľudia nám nadávali do zelených gestapákov. Mňa ako vojaka až tak nenapádali, ale tí čo mali brigadírky boli na tom horšie. Ľudia brali menovú reformu veľmi zle. Povrávalo sa, že v Nemecku bola pripravená skupina ľudí, ktorá chystala prevrat a chcela sa zbaviť komunistického režimu, podobne ako v Maďarsku. Aj armáda sympatizovala so západom. Najsilnejšie to bo v Plzni a v okolí, kde to bolo prozápadne orientované. Zrejme preto, lebo Plzeň a okolie oslobodila v 1945-om americká armáda.

V 1955-om roku som prišiel z vojny. Predtým som pracoval vo zväze mládeže, tak som tam opäť nastúpil. Z ústredného zväzu ma dali na Slovensko. Najprv som začínal na okrese, potom som postúpil na kraj a skončil som na ústrednom zväze. Býval som v Bratislave a rodičia v Šamoríne. Chodil som za nimi raz za týždeň.

V päťdesiatich rokoch panovala atmosféra strachu a neistoty. Židia často zapierali svoj pôvod. Ja som mal nevýhodu, že o mne vedeli, že som Žid. Aj v kádrovom posudku som to mal uvedené. Nebol som nejaký funkcionár vo vysokej sfére, a nevyvíjal som ani žiadnu činnosť, ktorá súvisela so židovstvom, takže ma neprenasledovali. Obmedzovali ma však tým, že mi neprideľovali prácu podľa schopností.

Prvé vzdelanie, ktoré som si urobili, bola sklárska umelecká škola, ale keď som prišiel na Slovensko, tak som s ňou veľmi nepochodil. Musel som sa rekvalifikovať, stal som sa zámočníkom. Neskôr som ukončila aj strojársku priemyslovku a vedecké systémy riadenia na vysokej škole v Brne.

Nikdy som do [komunistickej] strany nechcel vstúpiť, hoci ma nútili. Vždy som si našiel dôvod, alebo som vyrobil taký malér, že si povedali: „On nemôže byť komunista!“ Rád som sa stretával s ľuďmi, organizoval som školenia a semináre, zrazy turistov a telovýchovné stretnutia. Cvičili sme akrobatickú gymnastiku, vystupovali sme v Juhoslávii a tak. Ja som bol aktívny v tomto smere a nie v politike.

S manželkou [Gabriela Ječná, rodená Braná] som sa zoznámil na medzinárodnom tábore mládeže v rumunskom meste Mamaia. Od tej doby som chodil za ňou na Ostravu, až sme sa v roku 1961 zobrali. Oficiálne je manželkina rodina katolíckeho vierovyznania, ale vôbec nič nedržia. Náboženská otázka u mňa, ani u nej vôbec nehrala rolu. Aj svadbu sme mali len úradnú.

Zažil som moc vecí. Mali sme problémy, možno i preto mám pripravený kufor. V každej židovskej rodine majú pripravený kufor, veď čo keď náhodou budú Židia znova prenasledovaní. Je to národ, ktorý má v sebe niečo zakódované Môže vyniknúť a byť prospešný. Na druhej strane sme pre úspech i nenávidení.

V rámci reštitúcie [zákona o navrátení majetku], v roku 1999, som dostal vyrozumenie, že v Kyselici je pozemok, ktorý by som mohol získať, čo sa mi aj podarilo. V roku 2002 som tu sprevádzkoval penzión a pomenoval Šarlota [Charlotte]. Penzión som začal stavať na počesť mojej mamičky, aby tu naďalej žil ten duch židovský. Ľudia tiež hovorili, že za sa sem Židia nasťahovali... a nebolo to myslené v dobrom. Ale mnohí, čo si pamätajú deduška a babičku, tak hovoria o nich, že to boli dobrí ľudia, že pomáhali chudobným a vážia si ma.

Fotografie:

(1) Evžen Ječný st. počas základnej vojenskej služby v Trnave. Horný rad druhý z ľavej strany. 20. roky 20. storočia.

(2) Evžen Ječný s mamičkou Šarlotou Ječnou, rodenou Lustigovou, 1933.

(3) Rodina Ječná v roku 1938.

(4) Šarlota Ječná, rodená Lustigová počas práce na družstevnom majetku pri Šamoríne. Na fotografii prvá z ľavej strany. Koniec 50. rokov 20. storočia.

(5) Evžen Ječný počas základnej vojenskej služby, ako vojak pohraničnej stráže. Plzeň, 1953.

(6) Svadobná fotografia pána Ječného. Ostrava, 1961.

(7) Penzión Charlotte, Kyselica.

Rozhovor realizovali a spracovali: PhDr. Martin Korčok, PhD. a Katararína Poništová

Dátum spracovania: január 2010 – marec 2012