Iby Knill (1923) 

Židia, ktorí prežili holokaust, majú okrem bolestivých spomienok aj jednu, ktorú nedokážu odstrániť do konca života. Majú ju priamo pred svojimi očami, na tele.

 

Počas druhej svetovej vojny ich nacisti považovali za menej ako dobytok. Miesto mena každý dostal v tábore Auschwitz svoje číselné označenie. Okrem mála z nich. Iby Knill, je verejnosti známa aj pod príznačným prívlastkom "Žena bez čísla". Prečo až po šesťdesiatich rokoch splnila svoj sľub a rozpovedala príbeh nielen blízkej rodine, ale celému svetu, sa dozviete ak si ho prečítate. Napísal ho sám život.

 

Monika Himpánová, ako bývalá redaktorka SME, ho pôvodne napísala pre noviny, no dnes sa nachádza aj na stránkach organizácie EDAH, ktorého je členkou. Medzi životnými príbehmi preživších... 

 

Sľub z Osvienčimu splnila po šesťdesiatich rokoch

Narodila sa v Československu. Tak ako tisíce iných Židov sa ako dvadsaťročná dostala do Osvienčimu. Jej životný príbeh poznáme vďaka prísľubu, ktorý dala dvojičkám posledný večer, ktorý v koncentračnom tábore strávila. Sľúbila im, že ak prežije, rozpovie svetu všetko, čo sa za bránami tábora udialo. O vyše šesťdesiat rokov svoj sľub splnila a dnes ju svet pozná ako "Ženu bez čísla", Iby Knill.

 

Na seminári sedelo asi dvadsať študentov. Iby bola najstaršia. V roku 2000, keď začala študovať teológiu na Univerzite v Leedse, mala sedemdesiat rokov a pochybnosti o viere.

 

„Jednou z tém bol rozdiel medzi hriechom a zlom. Vymysleli sme graf, na ktorom sme sa pokúšali určiť hranicu medzi hriechom a zlom. Počas prednášky sa jeden zo študentov spýtal: Kam by ste na grafe umiestnili holokaust? Učiteľ mu odpovedal: Iba človek, ktorý ho prežil, môže odpovedať na túto otázku. Bola som v ťažkej situácii – mám sa priznať, mám všetko poprieť, alebo mám mlčať?“ rozmýšľala.

 

Vtedy si uvedomila, že musí odpovedať: „Bola som tam.“

 

Nastalo ohromné ticho. Opýtali sa jej, či môže o tom hovoriť, ale Iby v tom momente nemohla. „Neskôr mi môj vyučujúci povedal, že svoj príbeh musím vyrozprávať. S jeho pomocou a pomocou ďalších dvoch priateľov som v priebehu nasledujúcich troch rokov napísala knihu. Nezverejnila som ju, až kým som v októbri 2010 nevystúpila v dokumente BBC Môj príbeh,“ odpovie Iby na otázku, prečo prelomila svoje mlčanie práve po šesťdesiatich rokoch.

 

Prinútená rýchlo dospieť

 

Iby Kaufmannová sa narodila v novembri 1923 v židovskej rodine Ireny a Bena. Napriek tomu, že detstvo sa jej spája s Bratislavou, svoje prvé roky prežila v Košiciach. Jej mama pracovala ako úradníčka na súde, neskôr sa angažovala v rodinnom podniku. Otec, ktorý sa narodil v Maďarsku, najskôr pracoval ako poisťovací agent, no keď sa svokrovi zhoršil zdravotný stav, prevzal riadenie bratislavskej pobočky poisťovacej spoločnosti.

 

Iby bola zvedavé dieťa. Nepretržité otázky boli na každodennom poriadku a neuspokojila sa, kým na ne nedostala vyčerpávajúce odpovede. Svoju mladosť však prežila v období, čo jej zvedavosti neprialo. V dôsledku prijatých protižidovských zákonov musela vystriedať niekoľko škôl. Táto skúsenosť ju však jazykovo vybavila, vďaka čomu sa neskôr v živote nestratila.

 

Situácia sa však stále zhoršovala. Slovenská vláda nariadila zoštátnenie všetkých židovských obchodov, zakázali im používať mestskú hromadnú dopravu a museli nosiť žlté Dávidove hviezdy, dokonca aj na pyžamách. Ak by v noci vypukol požiar, Židov mali zachraňovať ako posledných. Aj v obchode ich obslúžili ako posledných.

 

Na jar 1942 padlo v rodine Kaufmannovcov závažné rozhodnutie – Iby musí utiecť k otcovej rodine do Maďarska. Báli sa o ňu, pretože nemeckí vojaci začali využívať mladé židovské dievčatá ako prostitútky na ruskom fronte. Čo však netušili, že v Maďarsku ju čakal ťažký život.

 

"Bola som v nesprávnom čase na nesprávnom mieste." 

 

Poznala len neslobodu

 

V Maďarsku ju mala prichýliť otcova sestra Bella, no tá sa priveľmi bála trestu, ktorý hrozil za ukrývanie nelegálneho prisťahovalca. Útočisko jej poskytol bratranec Márton, s ktorým sa veľmi zblížila, a neskôr doktor Marki. Iby sa v Maďarsku zapojila do „aktivít proti štátnemu záujmu“ a dala sa pokrstiť. Vtedy si neuvedomila, že práve falošný krstný list spôsobí pád odboja, ktorého bola súčasťou.

 

Začiatkom júna 1942 osemnásťročnú Iby zatkla tajná polícia a po dlhých hodinách vypočúvania a mučenia ju odviezli do vyšetrovacej väzby ženského väzenia v Újpeste. Odvtedy putovala z jedného zariadenia do druhého a pojem sloboda sa pre ňu stal cudzím. Nakoniec skončila v utečeneckom tábore v Ricse.

 

V tábore bol už režim voľnejší, medzičasom Ibina rodina pricestovala do Budapešti. Počas jej krátkej návštevy Iby spoznala Jánosa Gaspara, za ktorého sa chcela vydať. Mala pocit, že všetko sa pomaly obracia k lepšiemu, až kým Nemecko neobsadilo Maďarsko. Upokojovala sa, že protižidovské zákony sa vzťahovali na maďarských Židov, ku ktorým ona nepatrila. 

 

Detail, ktorý jej zmenil osud

 

Po prepustení z tábora sa Iby nemohla hneď vrátiť k rodine, tak odišla do Székesfehérváru, kde mal jej strýko tlačiareň. Bývala u jeho dcéry a každý týždeň sa musela chodiť hlásiť na políciu. Policajt, ktorý to mal na starosti, o ňu začal prejavovať záujem, dokonca jej navrhol, aby s ním strávila noc. Iby ho však odmietla a tešila sa na spoločnú budúcnosť s Gasparom. Vtedy ešte netušila, že jej život sa o pár dní zmení raz a navždy.

 

Písal sa 5. jún 1944, na dlhý čas posledný deň, keď si Iby líhala bezstarostne do postele. Nadránom už počula nástojčivé búchanie na dvere. Mali desať minút, aby sa zbalili. Polícia ich odviedla do tehelne, odkiaľ existovala už len jedna cesta – smer koncentračný tábor Osvienčim.

 

"Pri vstupe do tehelne nás zaregistrovali. Zobrali nám všetky peniaze, šperky a cennosti. Bol tam aj policajný dôstojník, ktorému som sa chodila každý štvrtok hlásiť. Postavila som sa do radu, ktorý vybavoval on. ... "Mrzí ma to," povedal, "ale už je príliš neskoro. Nemôžem pre vás nič urobiť. Boli ste u Židov, a preto ste s nimi museli ísť. Viete, nemuseli ste tam byť, mohli ste byť niekde inde."... Čo som sa dozvedela až o šesťdesiat rokov neskôr bolo, že moje meno uviedol na zoznam "politických väzňov", nie "Židov". Je možné, že tento fakt zmenil môj osud."

Iby Knill: Žena bez čísla

 

Žena bez čísla

 

Prvé spomienky, ktoré sa jej pri slovách Osvienčim-Brezinka vybavia, sú pruhované oblečenie, oholené hlavy a výsmech, čo väzni každodenne zažívali.

 

Keď sa vlak v koncentračnom tábore zastavil a dvere sa otvorili, uvideli niekoľkých vychudnutých mužov v pásikavom oblečení s vyholenými hlavami.

 

Vo vagónoch mali zostať všetky deti, chorí a starí, vystúpiť mohli iba zdravé ženy a muži, ktorých hneď rozdelili. Výber starostlivo vykonával sám doktor Mengele.

 

Iby sa na doktora známeho ako „anjel smrti“ dobre pamätá. Keď videl, ako prichádza spolu so svojou skupinou a usmievajú sa, tiež sa na nich usmial a ukázal rukou k bráne, nad ktorou sa týčil neslávny nápis Práca oslobodzuje!

 

„Dr. Mengele? Nedokážem ho opísať,“ váha Iby. Z pamäti jej však neschádza jeho uniforma, ktorú mal vždy dôsledne vyžehlenú, šitú na mieru.

 

Nemeckí vojaci nahnali väzňov do miestnosti, kde sa museli vyzliecť donaha. Mohli si nechať iba topánky. Prešli do ďalšej miestnosti, kde si sadli za stolček. Pri každom jednom bol pripravený muž v pásikavom úbore s holiacim strojčekom v ruke strážený ozbrojenými Nemcami, ktorí sa na všetkom zabávali. Keď im oholili vlasy, nasledovalo podpazušie a intímne partie. Zobrali im posledné šperky a nevynechali ani zlaté zuby, ktoré vytŕhali iní muži v pásikavom úbore s kliešťami. V ďalšej miestnosti im pridelili číslo, s ktorým figurovali v záznamoch. Iby do dnešného dňa nevie, prečo boli jedným z mála transportov, ktorým nevytetovali identifikačné číslo na ľavé predlaktie. Až mnoho rokov po vojne zistila, že pre Nemcov predstavovala číslo 25 245.

 

Po studenej sprche každému dali oblečenie silne zapáchajúce po dezinfekčnom prostriedku. Drôtom oplotené priestranstvá s barakmi uprostred sa stali pre Iby na niekoľko týždňov jej vynúteným domovom. 

 

"Neverte tomu, čo vidíte, lebo to nie je pravda"

 

Dni v tábore boli stereotypné, až na jeden. Iby vo svojej knihe spomína na ráno, keď im po sprchovaní dali namiesto zvyčajného odevu blúzky a sukne a z komínov sa nevalil dym ako inokedy. K stene baraku poukladali stoly a každý mal možnosť napísať list domov. Onedlho pochopili.

 

Mengele sprevádzal pápežského nuncia, ktorý mal po návšteve podať správu pápežovi. Keď sa Ibin a nunciov pohľad stretol, povedala mu: Non credite quod videte. Ecce non est veritatem. Neverte tomu, čo vidíte, lebo to nie je pravda.

 

Nuncius im požehnal a hneď po jeho odchode sa všetko vrátilo do starých koľají, akoby sa nič nestalo.

 

Napriek tomu, že sa Nemci k väzňom často správali horšie ako k zvieratám, Iby mala silu, ktorá ju nútila prežiť: „Bola som nahnevaná na všetku tú nespravodlivosť, ale vedela som, že Spojenci napadli Nemecko a že musia vyhrať. Takže my sme museli vydržať a nevzdávať sa, prežívať deň za dňom a neprestávať veriť,“ rozpráva.

 

Iby mala problém s ľavou nohou, ale vedela, že nemocnica je najlepšou cestou do plynovej komory. Preto sa s ostatnými priateľkami rozhodla, že sa prihlásia do pracovného tábora ako zdravotnícky personál a čo najskôr opustia Osvienčim.

 

Poslednú noc v Osvienčime sa rozprávala asi s dvanásťročnými dievčatami. Keďže boli dvojičky, neskončili v komore, ale stali sa terčom pokusov. Vpichovali im do tela rôzne chemické látky. Boli však svedkami toho, ako ich rodičov vohnali do plynovej komory. Nakoniec Iby zaprisahali, že ak prežije, musí svetu všetko porozprávať.

 

Na druhý deň Iby Osvienčim spolu s 529 spoluväzenkami opustila. Vlak sa pohol smerom do Lippstadtu. 

 

"Ty odtiaľto odchádzaš, budeš žiť, ale my nie. Keď prestanú experimentovať s dvojičkami, pošlú nás do plynu. Nezabudni čo si tu videla a povedz o tom svetu, lebo my to urobiť nemôžeme."

Iby Knill: Žena bez čísla

 

Veľkonočná nedeľa

 

Do pracovného tábora v Lippstadte prišiel transport 1. septembra 1944. Väzenky pracovali v dvoch dvanásťhodinových zmenách. Vyrábali zbrane rôzneho druhu, od ručných granátov až po protitankové zbrane. Keďže Iby vedela veľmi dobre po nemecky, mala za úlohu dozerať na nemocničný barak. V tábore oslávila svoje 21. narodeniny.

 

Na konci marca 1945 nemecký veliteľ oznámil, že toto miesto opúšťajú a vydajú sa do Bergen-Belsenu, ďalšieho koncentračného tábora. Zdravé ženy pôjdu pešo, choré vlakom.

 

Ženy kráčali pešo niekoľko dní, až ich nakoniec oslobodili spojenecké vojská. Bola veľkonočná nedeľa.

 

"Keď boli vo vagóne všetky choré ženy, vhupol dnu jeden vojak a pritom nechtiac či možno naschvál zašliapol bábätko ťažkou okovanou kanadou... Matka schmatla pomliaždené, krvácajúce dieťatko a vykríkla. Vojak jej povedal: "Prečo reveš? Pravdepodobne som ti zachránil život. Keby bolo to dieťa pri príchode do tábora živé, obaja by ste šli do plynovej komory. Teraz možno máš šancu prežiť"...Žena...naozaj prežila. Prežil aj jej manžel a znova sa zišli (po vojne)."

Iby Knill: Žena bez čísla

 

Nový domov našla v Spojenom kráľovstve

 

Iby mala opäť problémy s nohou, preto musela nejaký čas stráviť v nemocnici v Bielefelde. Po pár dňoch sa síce fyzicky zotavila, no duševne bola na tom čoraz horšie. Čím viac rozmýšľala o svojej budúcnosti, tým menej sa chcela vrátiť domov. Nakoniec sa rozhodla, že uprednostní život cudzinky v cudzej krajine, pred osamelým životom v známom prostredí.

 

Znova jej pomohlo, že ovládala reči, vďaka čomu pracovala pre vojenskú vládu a Spojeneckú kontrolnú komisiu v Nemecku. Tu stretla svojho budúceho manžela, britského vojenského dôstojníka Herberta H. Knilla. Bert, ako ho volala, už mal dvoch chlapcov z prvého manželstva. Jeho manželke však diagnostikovali rakovinu prsníka a svoj boj v roku 1945 prehrala.

 

Iby sa neskôr dozvedela, že jej brat a mama vojnu prežili a žijú v Bratislave. Otec zomrel v Osvienčime tesne predtým, ako Nemci krematórium zničili. Keď ich s bratom rozdelili, otec mu hodil vreckovku, v ktorej skryl retiazku z jeho zlatých hodiniek. Keď sa súrodenci po vojne stretli, Tomy dal retiazku sestre. Spravila si z nej náramok, ktorý od roku 1947 stále nosí. Vždy, keď sa náramku dotkne, spomenie si na otca.

 

V septembri 1946 sa vrátila do Bratislavy ešte ako Iby Kaufmannová, ale v marci 1947 už z nej odchádzala do Anglicka ako Iby Knillová. Začiatkom decembra 1946 mali Iby a Bert v Bratislave svadbu. Myslela si, že kvôli podvýžive a pokusom s röntgenovým žiarením nebude môcť mať deti. Život im nakoniec dožičil dve, dnes už 65-ročného klinického psychológa Christophera a 58-ročnú učiteľku Pauline.

 

Iby sa až po manželovej smrti rozhodla odhaliť svoju minulosť. Kniha, Žena bez čísla, bola najskôr určená len pre jej deti, no neskôr sa ju rozhodla publikovať.

 

Deväťdesiatročná Iby Knill žije v anglickom Leeds a aj napriek bolesti, ktorú jej minulosť spôsobuje, ochotne odpovedá na všetky otázky a delí sa o svoje spomienky a životné skúsenosti najmä s mladými ľuďmi. 

 

"Každá ľudská bytosť má svoju hodnotu, je niekým. Musíme sa naučiť, že na rozdieloch v náboženskom vyznaní a farbe pleti nezáleží."

 

Iby sa SME priznala, že do Bratislavy chodila často. Nielenže sa v nej vydávala, ale neskôr aj navštívila svoju rodinu: "Do Bratislavy som vzala aj svoje deti a vnúčatá, aby sa stretli s našou rodinou. Teraz v mojich deväťdesiatich rokoch je cestovanie omnoho náročnejšie. Navyše nenávidím letisko a pri cestovaní potrebujem pomoc."

 

Jej odkaz pre nasledujúcu generáciu je jasný: "Dávajte si pozor, všímajte si, čo sa deje, nedovoľte IM (autoritám alebo neznalým, ignorantom), aby vám vnútili svoje názory. Buďte statoční. Ak vidíte nespravodlivosť, hovorte o nej a pamätajte: pod povrchom sme všetci rovnakí!"

 

Článok bol uverejnený so súhlasom SME.sk

 

Fotografie:

(1) Štvorročná Iby Knill. FOTO – Iby Knill: Žena bez čísla

(2) Rodina Kaufmannovcov: zľava Ibina mama, Iby, sesternica Edith, stará mama, Tomy a otec. FOTO – Iby Knill: Žena bez čísla

(3) Iby mala silu, ktorá je nedovolila vzdať sa. FOTO – Iby Knill: Žena bez čísla.

(4) Vždy keď sa náramku dotkne, spomenie si na otca. FOTO – VisMedia

(5) Novomanželia Iby a Bert Knill. FOTO – Iby Knill: Žena bez čísla