Ivan Mark (1927)

rodený Markovits, musel kvôli protižidovským zákonom slovenského štátu prerušiť štúdium na strednej škole. Keďže sa po vojne do školských lavíc už nevrátil, s iróniou o sebe hovorí, že ostal „nekultúrny“. Jeho život však svedčí o tom, že bol veľmi bystrý a šikovný. Po vojne sa odsťahoval do Kanady, kde naplno rozvinul svoje schopnosti a našiel rodinné šťastie.

 

Narodil som sa v Banskej Bystrici 13. februára 1927. V byte na druhom poschodí na Lazovnej ulici číslo 11, neďaleko Okresného výboru, som prežil svoje detstvo. Okrem mojich rodičov, mladšieho brata Ďurka (12.5.1931) a starej mamy Irmy z otcovej strany s nami bývala aj kuchárka a slúžka Mariška. Obaja moji rodičia, Barnabáš (7.3.1896, nazývaný Barna) a Margit (10.1.1900, rodená Löwy) pochádzali z Lučenca. Mamin otec, Mikuláš Löwy, bol riaditeľom menšieho podniku na pasterizovanie mlieka, výrobu syrov a tvarohu. Naposledy sme ho navštívili v auguste 1939. Kontakt s ním sme stratili v lete 1944, kedy začali transporty z Maďarska..

 

Otec pracoval ako poisťovací agent a neskôr ako obchodný zástupca firmy s alkoholom Steiner & Löwy. Mama pracovala v domácnosti. Doma sme hovorili po maďarsky. Dokonca aj naše staré rádio bolo nastavené na stanicu Rádió Budapest. Avšak už ako malý chlapec som začal „pochytávať“ aj slovenčinu od našej slúžky Marišky. Až v škôlke som sa naučil hovoriť po slovensky plynulo.

 

Od jesene 1933 do júna 1938 som navštevoval židovskú ľudovú školu neďaleko nášho domu. Škola mala päť tried a jej učebný plán bol rovnaký ako na iných školách. Dokonca už roky pred vojnou tam prebiehala výučba nemeckého jazyka, kde sme sa popri čítaní učili aj písať „pichľavými gotickými“ písmenami (švabach, pozn. redakcie). Doučovali nás nemecky hovoriace slečny. Zároveň sme sa v škole učili čítať a písať aj po hebrejsky. Najprv sme písali ceruzkami, neskôr sme „škrabali“ malými oceľovými perečkami, pričom sme preliali mnoho atramentu z kalamárov. Spomínam si, že počas dopoludňajších prestávok nám školník spolu s manželkou rozdávali mlieko. V tomto čase ma rodičia posielali na súkromné hodiny angličtiny. Keď som sa tomu bránil, bolo mi povedané, že aj moji kamaráti Karol, Teddy a Egon sa učia anglicky a tak sa mám učiť aj ja. V septembri 1938 som nastúpil do prímy (prvej triedy) na osemročnom bystrickom gymnáziu, ktoré bolo blízko mestského parku. Tam už mal život úplne inú príchuť. Hneď v októbri po Mníchovskej dohode a so silnejúcim politickým vplyvom ľudákov a hlinkovcov sa atmosféra v škole zhoršila. Hlavne dedinskí chlapci, ktorí bývali v blízkom katolíckom dome Vincentínum, nám Židom nedali pokoj.

 

Po deklarácii Slovenského štátu v marci 1939 českí profesori boli nútení z gymnázia odísť a protižidovské útoky zo strany spolužiakov sa stupňovali. Nové zákony Tisovej vlády z roku 1940 znemožnili mne a mojim židovským spolužiakom postup do vyššieho ročníka. Vlastne som sa aj tešil, že sa už nebudem musieť pravidelne vídať s tou nepriateľskou čvargou. V tom istom roku som mal aj bar micva [Bar micva: „syn prikázania“, židovský chlapec, ktorý dosiahol trinásť rokov. Od ukončenia obradu musí chlapec plniť všetky prikázania predpísané Tórou.]. Avšak postupne som si uvedomil, že náboženstvo nepotrebujem. Stal sa zo mňa ateista.

 

Školský rok 1940/1941 som spolu s ostatnými doslova premrhal v improvizovanej 3. triede meštianky s chabým študijným plánom, ktorá bola zriadená v jednej z izieb bývalej židovskej základnej školy. Výučba sa skončila v júni 1941 a čoskoro vstúpili do platnosti nové protižidovské zákony a nariadenia. Naši rodičia nám v tom čase organizovali rôzne krátke kurzy, ako napríklad náuku o teórii elektriny, ktorú nás učil miestny rádiotechnik Pavel Kraus. Paľo si neskôr zmenil priezvisko na Karas. Vojnu prežil, hoci neviem ako. Ďalšie kurzy z oblasti kovovýroby sme mali v jednej arizovanej dielni v Radvani, ktorej pôvodným majiteľom bol Viktor Mayer. Naučili sme sa tam pracovať s elektrickou vŕtačkou, používať rôzne meracie prístroje, napríklad mikrometer. V tom čase som obľuboval čítanie rádiotechnických časopisov. Takto to trvalo do jari 1942, kedy začali transporty do Poľska. Bolo to veľmi smutné obdobie.

 

V januári 1942 zomrela moja mama na rakovinu kostí. Starú mamu Irmu, vtedy už 71-ročnú, odviezli najprv do zberného tábora v Žiline a 20. októbra  ju transportovali do Poľska. Dodnes starostlivo zachovávam fotokópiu pohľadnice, ktorú nás poslala zo zberného tábora. V tom čase som ešte niekoľko mesiacov pomáhal dvom židovským elektrikárom inštalovať nové potrubia a elektrické vedenia. Neskôr som pracoval v jednej malej firme, ktorá vyrábala neónové reklamy. Navíjal som tam vysoko voltové transformátory. Firma už v tom čase bola arizovaná jedným inžinierom, ale aj naďalej ju viedol jej pôvodný majiteľ, pán Platzner. Raz v lete však celú jeho rodinu naložili do vlaku, ktorý smeroval do Poľska. Firma začala mať ťažkosti. Koncom leta 1942 ma pán arizátor prepustil.

 

Aj pre nás si onedlho prišli. Bolo to v piatok poobede 13. novembra 1942. Dvaja civilisti a jeden žandár s puškou. Našťastie na nás nevyvíjali nátlak a tak sme mali čas pokojne si zbaliť najpotrebnejšie veci do ruksakov a kufrov, ktoré sme boli schopní uniesť. Otec odovzdal kľúče od bytu strýkovi, matkinmu bratovi Ali Löwymu, ktorý neskôr všetko zariadenia poslal do skladu. Musím povedať, že keď sme sa po vojne vrátili, našli sme skoro všetko v zachovalom stave, hlavne naše fotoalbumy a dôležité rodinné dokumenty boli v poriadku. Aj starí známi sa k nám zachovali slušne, hoci vrúcneho privítania sme sa nedočkali.

 

Žandár mňa, môjho otca a vtedy jedenásťročného brata sprevádzal až na stanicu, kde sme spoločne nastúpili do vlaku do Serede. Na druhý deň nás odovzdali strážcom z Hlinkovej gardy v pracovnom tábore v Seredi.

 

Vtedy sa hovorilo, že pracovný tábor v Seredi bol zriadený predovšetkým ako stanica pre deportácie do Poľska. Tie sa predbežne zastavili 20. októbra 1942. Mali sme preto s bratom Ďurkom a otcom šťastie, že sme sa do tábora dostali až v sobotu 14. novembra 1942. Žil som tam až do konca augusta 1944. Boli to roky ukradnutej mladosti, ktorá mala formovať môj ďalší život. V tábore bolo päť ubytovacích barakov - solídne, dlhé budovy s malými, vysoko posadenými oknami. Vstupné dvere, ktoré boli na obidvoch koncoch baraku, ústili do dlhej chodby. Z nej sa po oboch stranách vstupovalo do malých izieb so stoličkami a s úzkymi pričňami, ktoré slúžili na spanie. Každá izba mala dvanásť až dvadsať obyvateľov. Na konci chodby bola jedna veľká izba plná dvojposchodových postelí. Bývalo tam osemdesiat ľudí, muži, ženy a deti, všetci spolu.

 

Prvých pár mesiacov sme aj my traja bývali v takejto izbe, neskôr sa nám však podarilo nájsť si miesto v menšej izbe, kde nás bolo len osemnásť. Pri vstupoch do baraku boli umiestnené primitívne umyvárne so studenou vodou a záchody, ktorých však bolo málo pre toľkých ľudí. Prvý pondelok ráno pri nástupe ma pridelili ako pomocníka na stavbu. Pridal som sa ku skupine murárov, tesárov a iných robotníkov. Rozkazoval im istý Nemec zo Slovenska, ktorého sme museli volať Herr Oberpalier (Pán Hlavný hovorca). Bol to nepríjemný človek, ktorý neustále kričal a každý sa ho bál. Povrávalo sa totiž, že v čase predchádzajúcich transportov, to bol práve on, ktorý rozhodoval o tom, kto ostane v Seredi a kto odíde v transporte.

 

Práca bola namáhavá, celé dni som nosil piesok a miešal cement. Ako 15-ročný som bol ešte slabý a nemal som dostatok síl. Nemal som ani teplé oblečenie, preto ma trápila strašná zima. V decembri som ochorel na zápal obličiek. Niekoľko dní som preležal na ošetrovni. Bolo tam aj sídlo administratívnej židovskej rady na čele s pánom Alexandrom Pressburgerom (nar. Galanta, 1894 – zomr. Haifa, Izrael 1976), kancelária a byt veliteľa Hlinkovej gardy, strážnica a malý obchod s miešaným tovarom. Veliteľom tábora bol veľký, trochu tučný muž s ružovou tvárou a silným hlasom, ktorý sa volal Imrich Vašina. Vždy bol oblečený v čiernej uniforme dôstojníka Hlinkovej gardy s čiapkou so zlatou lemovkou. Vedenie malo k dispozícii niekoľko gardistov, ktorí trávili väčšinu času popíjaním v strážnici. O pokoj a disciplínu v tábore sa starali uniformovaní židovskí policajti s čiapkami zdobenými hviezdou Dávida. Boli to mladí muži z tábora.

 

Po vyliečení mi pridelili ľahšiu prácu. Spolu s jedným chlapcom, Jankom Burianom, sme zbierali odpadky a nosili ich na smetisko. Výhodou tejto práce bolo, že sme odpadky zbierali aj okolo židovskej nemocnice, ktorá sa nachádzala pri tábore z vonkajšej strany múra. V nemocničnej kuchyni nám vždy dali niečo zajesť, čo bolo chutnejšie než jedlo v tábore. Stravu v tábore nám prideľovali trikrát denne. Pamätám si, že na raňajky sme mali čiernu sladkú kávu, hutný tmavý chlieb a lekvár z cukrovej repy. V tábore bol aj malý obchodík so zmiešaným tovarom, kde som chodieval kupovať sladkosti ako napríklad krumplicukor (Kartoffelzucker), žiletky a Schmoll pastu na čistenie topánok. Nepamätám sa, odkiaľ sme mali peniaze na tieto nákupy.

 

V tábore sa nachádzali rôzne špecializované dielne, v ktorých pracovali klampiari, tesári, inštalatéri, elektrikári, murári, maliari, krajčírky, rukavičkárky, klobučníci, keramikári, hodinári, klenotníci a iní. Niektorí lekári, advokáti a úradníci sa priúčali novému zamestnaniu. Pýchou tábora a jeho veliteľa bola továreň na nábytok vysokej kvality, kde pracovali kvalifikovaní stolári. Niekoľko mesiacov som tam upratoval a pracoval ako kurič. Krátky čas som vypomáhal aj v dielni na výrobu hračiek a hlinených predmetov. V tábore bola zriadená aj škola a škôlka pre najmenšie deti.

 

Začiatkom roka 1943 k nám dorazili správy o priebehu vojny. Atmosféra v tábore sa zlepšila pri zvestiach o porazení nacistov pri Stalingrade a postupe anglo-amerických spojencov v severnej Afrike. Z mne neznámych dôvodov veliteľ Vašina povolil zriadiť malú dielňu na opravu rozhlasových prijímačov. Vedením tejto dielne bol poverený školený rádiotechnik, pán Mikuláš Glück z Muránskej Dlhej Lúky v Gemeri. Vďaka tomu, že som ovládal základy z teórie elektriny, stal som sa v dielni jeho pomocníkom. Popri upratovaní som sa pod trpezlivým vedením pána Glücka postupne naučil opravovať rádiá. Náradia, prístrojov a náhradných dielov sme mali veľmi málo, len jednu letovačku a merací prístroj. Neskôr dostal majster povolenie cestovať do Bratislavy na nákup potrebného vybavenia. Pravdepodobne, velenie tábora vedelo, že tajne počúvame BBC Volá Londýn a Hlas Ameriky a maďarské vysielanie Halló, itt Amerika Hangja (Haló, tu je Hlas Ameriky).

 

V priebehu roku 1943 už bolo možné získať preukazy na krátke dovolenky mimo tábora, ale len za podmienky, že niekto z rodiny ostal v tábore ako záruka, že prepustený sa vráti. Zároveň začali prichádzať balíky s potravinami a šatstvom od príbuzných a priateľov, ktorí sa mohli pohybovať na slobode. Začiatkom roka 1944 sa však situácia zmenila. Veliteľ Vašina a všetci gardisti odrazu zmizli. Vystriedali ich žandári, ktorí boli lepšími ľuďmi. V tom čase dokončili remeselníci výstavbu malej betónovej budovy, ktorá slúžila ako verejný kúpeľ. Za pár korún tam bolo možné dostať veľký uterák, dobré mydlo a okúpať sa v hlbokej vani s horúcou vodou.

 

Videli sme tucty, ba až stovky amerických bombardérov a sem tam aj stíhačky, ako tiahnu na sever vysoko nad našimi hlavami. Táto blýskavá vzdušná vojenská prehliadka bola nádherným divadlom, ktoré potešilo a naplnilo nádejou každého v tábore.

 

Koncom augusta sme spolu s bratom dostali priepustku. Išli sme navštíviť príbuzných do Banskej Bystrici. Odišli sme len s malými kufríkmi a náš otec ostal v tábore. Život v meste nám pripadal normálny, až nás tam zrazu zastihlo Slovenské národné povstanie (ďalej len SNP), ktoré vypuklo 29. augusta 1944. Na druhý deň sa k nám pridal aj otec, úplne prepotený a ustatý z cesty v preplnenom vlaku.

 

Ako 17-ročný som sa chcel prihlásiť do povstaleckej armády, ktorá mobilizovala v Radvanskej kasárni. Odmietli ma so slovami, že potrebujú dospelých mužov a nie mladých chlapcov. Neskôr som sa pridal k partizánom a už 16. septembra som sa pripojil k skupinke vo výcviku, ktorý sa konal v malej dedinke pri Podbrezovej. Stal som sa súčasťou takzvanej Jegorovovej brigády (podľa sovietskeho kapitána Alexeja Semjonoviča Jegorova). Tam som sa opäť stretol s kamarátom Jankom Burianom. Spolu s malou čatou sme boli 1. októbra prevezení do Harmanca. Odtiaľ sme sa 6. októbra dostali na pridelenú frontovú pozíciu niekoľko kilometrov od Turčianskeho Sv. Martina. S Jankom sme sa stretli potom už len raz, pri prvej radostnej oslave SNP dňa 29. augusta 1945 v Banskej Bystrici.

 

Spomínam si na sedemnásty, či osemnásty októbrový deň, kedy sme sa spolu s mojím menovcom, Ivanom z Vrútok, prihlásili ako dobrovoľníci na kurz narábania s výbušninami. Všetko naše skromné imanie, ruksaky a prikrývky, sme zanechali v domovskom tábore. Naľahko, len s puškami a menšími batohmi, sme sa vybrali do neďalekej partizánskej osady. Bolo pokojné, slnečné popoludnie a my sme s veselou mysľou rezko kráčali do doliny dúfajúc v pestrejší jedálny lístok. Tábor, do ktorého sme onedlho dorazili, bol na prvý pohľad rozhodne lepší než ten náš. Pozostával zo solídneho baraku a niekoľkých menších stavieb. Ale na naše veľké sklamanie nás tam nečakalo žiadne jedlo. Partizáni, ktorých sme videli boli úplne vyhladovaní, a aby nestratili zvyšky svojich síl, pospávali na improvizovaných pričniach.

 

Inštruktáž začala nasledovné ráno na lačný žalúdok na neďalekej stráni, v bezpečnej vzdialenosti od tábora. A hoci som už veľa pozabúdal, stále si ešte spomínam na niektoré body zo školenia, ktoré nám dával jeden Rus prostredníctvom tlmočníka. Naučil nás stanoviť množstvo výbušniny potrebné na zničenie objektov rôzneho typu, veľkosti a materiálu. Mali sme k dispozícii výbušniny, ktoré vyzerali ako veľké kusy mydla na pranie, s dierou v strede na upevnenie rozbušky. Ukázal nám, ako s ňou narábať a stanoviť potrebnú dĺžku zápalnej šnúry. Poobede sme po návrate do nášho tábora dostali dusené baranie mäso a na otázku veliteľa: „Tak što, vy naučili sa?“ sme odpovedali: „Da, tavariš!“ Novonadobudnuté znalosti som však nikdy nemal príležitosť uplatniť v praxi.

 

Po potlačení SNP v októbri 1944 utiekli môj vtedy 48-ročný otec a 13-ročný brat do lesov severne od Bystrice. Mnohých Židov, ktorí sa ukrývali, chytila Hlinkova garda, Nemci a Ukrajinci, ktorí spolupracovali s Wehrmachtom. Niektorých zabili na mieste, iných v Kremničke, či Nemeckej. Tí, ktorí mali „šťastie“ boli transportovaní cez Sereď do Nemecka. Tak aj môj otec a mladší brat skončili v koncentračných táboroch. Ja som sa naďalej skrýval u známych v rodnom meste.

 

Banskú Bystricu oslobodili 25. marca 1945 oddiely sovietskej a rumunskej armády. Bol som sám, otrhaný a špinavý, s niekoľkými drobnosťami v ruksaku. O otcovi a bratovi som nevedel nič. Prihlásil som sa na radnici a pridelili mi bývanie u jednej rodiny v severnej časti mesta. Postupne sa začali objavovať známe tváre: Erži a Karči  Lőwyoví s ich dcérkami. Prišla aj moja teta, Herta Lőwyová. Čírou náhodou som 1. apríla stretol starého známeho pána Engela zo seredského tábora. Jeho švagor bol môj bývalý majster z rádio dielne. Keď zistil, že som v meste sám, nič nerobím, nemám dosť jedla a moje ubytovanie je iba dočasné, navrhol mi, aby som išiel s ním domov do Muráňa a ostal u môjho majstra. Nadšene som súhlasil. Začali sme preto vybavovať potrebné dokumenty, povolenia k odchodu a pridelenie vojenského transportu. So slovenskými dokladmi, ruskými potvrdeniami sme sa nakoniec dostavili do centrály rumunských oddielov, ktoré sídlili v peknej budove na Národnej ulici. Pri vchode nás privítal úlisný úradník, ktorý nám po nemecky vysvetlil, že pozitívne a promptné vybavenie našej žiadosti závisí od drobného podarúnku pre jeho nadriadeného. S Engelom sme nevedeli nič o taktikách podplácania a predstava zháňania kytice kvetov v danom ročnom období a v meste spustošenom vojnou nám pripadala absurdná. Po nejakom čase sme však získali miesta v rumunskom nákladnom aute aj bez úplatkov. A tak som v apríli roku 1945 odišiel z rodnej Bystrice a dva roky som pracoval ako rádiotechnik v Revúcej u svojho bývalého majstra Mikuláša Glücka. Otec sa vrátil v júni 1945 zo Sachsenhausen-Oranienburg v takom zúboženom stave, že som ho ani nespoznal. Môj vtedy 14-ročný brat sa z Bergen-Belsen nevrátil vôbec. Rovnako tak mnohí naši príbuzní, priatelia, spolužiaci a spolužiačky vojnu neprežili. Môj život bežal ďalej. Od septembra 1947 až do októbra 1948 som bol v Brne zamestnaný v jednej fabrike na výrobu rádií, kde som sa trochu priučil češtinu. V tomto čase som veľa čítal, počúval rádio a tak som si postupne vylepšoval aj angličtinu.

 

V novembri 1948 som sa vrátil do Revúcej k predchádzajúcemu zamestnaniu. Život v Česko-Slovensku pod komunistickou nadvládou sa mi však nepáčil. Všetko bolo na prídel, jedla bolo nedostatok, no a ľudí nútili stať sa členmi komunistickej strany. Mal som toho dosť! Koncom apríla 1949 som si zbalil najnutnejšie veci a s pomocou ďalších odporcov režimu som ilegálne prekročil hranice do Rakúska. Môj otec už v tom čase žil v Paríži. Odišiel tam v roku 1948 spolu s jeho novou manželkou, vdovou, ktorá sa spolu s dcérou vrátila z Terezína. Zosobášili sa ešte v roku 1946. V júni 1949 som sa s nimi stretol v Paríži a zotrval som tam desať mesiacov. Hoci som nezarábal veľa, mal som aspoň možnosť naučiť sa trochu po francúzsky.

 

Moja nevlastná matka mala v Montreale príbuzných, a preto sme loďou odcestovali do Kanady. Onedlho po príchode do Montrealu (15.7.1950) som si našiel prácu v menšej firme, ktorá realizovala inštalácie, opravy a údržbu rádií, komunikačných a radarových prístrojov a zariadení pre kanadské letectvo RCAF (Royal Canadian Air Force). Bol som zamestnaný ako rádio/radarový technik a v zime 1951 som dokonca pracoval tri mesiace na severe, v kanadskej Arktíde. Koncom roka 1951 som v Montreale stretol svoju budúcu manželku, pôvodom Nemku, katolíčku z mesta Gdańsk. Zosobášili sme sa v roku 1952 a dodnes žijeme sami, deti nemáme.

 

Časom ma v práci povýšili. Odložil som nástroje a niekoľko ďalších rokov som pracoval v inžinierskej kancelárii na opravu prístrojov pre spomínaný RCAF. Tri roky som vykonával funkciu vedúceho oddelenia s päťdesiatimi až deväťdesiatimi podriadenými. Po desiatich rokoch som z tejto firmy odišiel a zamestnal som sa v kanadskej filiálke americkej spoločnosti. Tam som vyše sedemnásť rokov pracoval na rôznych marketingových pozíciách v oblasti telekomunikačných systémov. Vďaka práci som veľa cestoval, nielen po Kanade, ale aj do USA, Francúzska a Nemecka. Do bývalého Česko-Slovenska som však už nikdy navrátil. Nebolo za kým. Všetci moji blízki buď zomreli alebo emigrovali. V roku 1977 ma spolu s viacerými zamestnancami prepustili. Spolu s manželkou sme sa presťahovali do menšieho mesta v Ontariu, východne od Toronta, kde som sa zamestnal v marketingovom oddelení telekomunikačnej spoločnosti. Po desiatich rokoch som ešte ďalšie dva roky pracoval na čiastočný úväzok. Dohromady som v Kanade odpracoval skoro štyridsať rokov.

 

S odstupom času spomínam na Banskú Bystricu medzi dvomi svetovými vojnami ako na mesto s bohatým spoločenským a kultúrnym životom. Boli tam kaviarne, cukrárne, lekárne, dva hotely a tiež dve kiná (Pod Urpínom a Bio Legie), dokonca aj divadelná sála. Pamätám si, že v sobotu popoludní sme s mladším bratom často chodievali do kina. Našimi obľúbenými filmami boli filmy o kovbojoch a tiež komédia ako Pat & Patachon, či Laurel & Hardy. Často sme si pospevovali, pískali, alebo len tak hmkali melódie z filmov, či piesne z rádia, ktoré sme počúvali doma.

 

V meste sa zároveň darilo obchodu aj priemyslu. Bezproblémová prevádzka elektriny uľahčovala život a mesto bolo široko ďaleko známe svojou kvalitnou pitnou vodou. Okrem veľkého mestského parku boli v Bystrici aj menšie parky s fontánami. Starej vojenskej plavárni (smerom na Hornú Mičinú) konkurovala nová (pri malej železničnej stanici).

 

S kamarátmi sme chodievali na výlety do okolia pešo, či autobusom. Spomínam si na miesta ako Urpín, Žltý Piesok, Suchý Vrch a Kostiviarsku dolinu. V zime sme sa sánkovali na Jesenskom vŕšku, zatiaľ čo v mestskom parku sme hrávali hokej a korčuľovali sa. Môj otec s priateľmi, obchodníkom Pavlom Roháčom a akademickým maliarom Júliusom Flachem, zasa rád chodieval poľovať na čvíkoty.

 

Moji rodičia, ich okruh priateľov a vlastne väčšina Židov v našom meste sa hlásili k neologickému judaizmu. Ortodoxných Židov bolo naozaj málo. Boli to prevažne chudobní ľudia, s ktorými sme neudržiavali žiadne kontakty. Neologická synagóga, pravdepodobne z konca 19. storočia, sa nachádzala v juhozápadnej časti mesta. Neďaleko od nej, oddelený trávnatou plochou, bol dvojpodlažný dom rabína Dr. Schoenfelda. V mužskej časti synagógy bol na východnej stene aron hakodeš (svätostánok) s uloženými zvitkami Tór a pred ním stála bima, z ktorej sa čítalo z Tóry. Ženy a dievčatá sedávali v ženskej galérii, na ktorej bol umiestnený, priamo nad vstupom, organ.

 

V pamäti mi utkveli rôzne obrady a slávnosti, ktorých významu a priebehu som nerozumel. Často som vídaval dospelých mužov, prominentných aj menej vážených členov obce, ako čítajú z Tóry. Šámes im stál po boku a ukazoval na čítaný text strieborným jadom (ukazovadlom v tvare ruky). Následne títo muži prisľúbili podporu niektorej z charitatívnych organizácií obce, za čo si vyslúžili uznanlivé ohlasy zhromaždenia. Zo sviatkov si spomínam napríklad na Roš hašana [židovský nový rok], kedy sme s chlapcami využili každú príležitosť na zbieranie konských gaštanov na dvore pred synagógou. Vyvádzali sme s nimi rôzne huncútstva, no a doplatili na to aj niektoré okná. Pochmúrny celodenný obrad na Jom Kipur [Deň zmierenia: najslávnostnejší deň v židovskom kalendári. Drží sa pôst.] som nemal rád, sprevádzalo ho škvŕkanie prázdnych žalúdkov a kyselkavý zápach šíriaci sa z úst starších mužov. Mojím najobľúbenejším sviatkom bol jesenný sviatok Simchat Tora [Radosť z Tóry: hlavný význam sviatku spočíva v pokračovaní Piatich kních Mojžíšových. Verejné oslavy s týmto spojené vyjadrujú radosť.], kedy sme spievajúc pochodovali synagógou a mávali bielo modrými papierovými vlajočkami.

 

Rád si takto zaspomínam na dobré časy, ale za rodiskom sa mi necnie. V súčasnosti žijeme s manželkou pohodlne vo veľkom byte a hoci som mal v roku 1993 menší srdcový infarkt a manželkino srdiečko už tiež neposlúcha, vyžijeme dobre z dôchodkov, úspor a investícií. So starobou však prichádzajú zdravotné problémy a komplikácie. Napriek tomu dúfam, že nás na tomto svete čaká ešte zopár pekných rokov.

 

Fotografie:

(1) Ivan Mark s bratom Jurajom, Banská Bystrica, 30. roky 20. storočia

(2) Ivan Mark s otcom v Mestskom parku, Banská Bystrica, 30. roky 20. storočia

(3) Ivan Mark v Mestskom parku, Banská Bystrica, 1937

(4) Juraj Markovits (brat Ivana Marka) s mamičkou Margitou Markovitsovou (rodenou Löwy) v okolí Banskej Bystrice, 30. roky 20. storočia

(5) Doklad Barnabáša Markovitsa (otec Ivana Marka) z Okresného úradu v Banskej Bystrici zo dňa 12. mája 1942

(6) Pracovný tábor Sereď: štvrtý sprava Barnabáš Markovits z Banskej Bystrice, 40. roky 20. storočia

(7) Pracovný tábor Sereď: prvý sprava Barnabáš Markovičtsz Banskej Bystrice, prvý zľava Jozef Weiss z Banskej Bystrice, ktorý bol s rodinou zavraždený po potlačení SNP, 40. roky 20. storočia

(8) Ivan Mark, 1945

(9) Ivan Mark a bratia Ivanišoví, Revúca, 1947

(10) Ivan Mark, Resolute Bay (Arktída), 1952

(11) Barnabáš Markovits, na poľovačke v okolí Banskej Bystrice, 30. roky 20. storočia

(12) Ivan Mark s manželkou, Ontario (Kanada), 2010

 

 

Rozhovor realizoval: PhDr. Martin Korčok, PhD.

Spracovala: PhDr. Jana Švantnerová

Jazyková korektúra: JUDr. Zuzana Chmeľová

Dátum spracovania: 19. november 2010 – 5. február 2011

© EDAH o.z.