Jakub Frey

je potomkom svetoznámeho bratislavského rabína Chatama Sofera. Svoju mladosť prežil medzi študentmi ješivy [škola vyššieho židovského náboženského vzdelania] v Šuranoch, ktorú viedol jeho otec. Udalosti 2. svetovej vojny nadobro zničili svet jeho detstva a jemu sa len ťažko hľadá cesta späť k radostným spomienkam. Dostať sa až k nim znamená opätovne prežiť nespravodlivosť, strach, bezmocnosť a stratu najbližších. Vážime si preto jeho úsilie a sme vďační za rozprávanie o svete kedysi reálnom, pre nás už navždy stratenom.

 

Ješivu v Šuranoch, ktorú viedol môj otec Mayer Frey (1878-1944) založil ešte v 18. storočí rabín Feivel Flaut. Rabín Flaut bol rodákom z českého Kolína a štúdium absolvoval u Chatama Sofera (Moše Schreiber, 1762-1839) v Bratislave, pričom patril medzi jeho najlepších študentov. Za môjho detstva to bola svetoznáma škola, ktorú navštevovali študenti z rôznych kútov strednej Európy. Pred mojím otcom, viedol ješivu môj starý otec z maminej strany, Alexander, zvaný Šaje Ehrenfeld. Pochádzal z Bratislavy, ale oženil sa do Brezovice pri Lipanoch, kde istý čas pôsobil ako rabín a kde sa narodila aj moja mama Mirl (1874-1940).

 

Mama bola pravnučkou Chatama Sofera, keďže jej starý otec, bratislavský rodák, David Cvi si zobral za manželku Hindl, dcéru Chatama Sofera. Nuž a vlastne aj môj otecko bol po praslici z rodu Soferovcov. Jeho otec Herman si zobral za manželku Rojze, dcéru hlavného bratislavského rabína Ktav Sofera (Avraham Šmuel Binjomin Sofer, 1815-1871), najstaršieho syna Chatama Sofera. Moja stará mama Rojze bola najmilovanejšou dcérou Ktav Sofera. Keď už na starobu nevládal sám čítať, bola to práve ona, ktorá mu predčítala. Výborne ovládala aj nemčinu a krásne písala, takže okrem náboženského vzdelania, ktorá jej poskytol otec doma, mala aj svetské vzdelanie.

 

Rodina môjho otca žila v Dunajskej Strede a venovala sa obchodu, ale otec sa tak veľmi zaľúbil do mojej mamičky, že upustil od kariéry obchodníka s vínom a stal sa rabínom. Študoval na bratislavskej ješive, ktorú viedol jeho strýko Shevet Sofer (Simcha Bunin Sofer) a neskôr jeho syn Daas Sofer (Akiva Sofer). Približne dvadsaťročný, začal učiť v šuranskej ješive u svojho svokra. Napriek tomu, že bol mladší ako poniektorí bócheri [študenti], vďaka svojej múdrosti a znalosti Tóry si veľmi rýchlo získal ich rešpekt. Mamička mala približne sedemnásť rokov, keď sa vydávala narodilo sa jej sedem synov. Ja som bol najmladší, moji starší bratia sa volali Alexander, Mojše, Samuel, David a Herman. Môj siedmy brat zomrel ako dieťa na zápal pľúc. 

 

Dvaja najstarší bratia neskôr pomáhali otcovi v ješive, kde každoročne študovalo od 250 do 300 bócherov. Boli takí, ktorí študovali jeden rok, ale aj takí, ktorí ostali aj desať rokov. Záležalo na tom, či chceli získať základné vzdelanie alebo vyššie a stať sa rabínmi. V židovských rodinách bolo vtedy zvykom posielať mládencov na niekoľkoročné štúdium do ješivy, aby sa dobre oboznámili s Tórou, Talmudom [jeden z najdôležitejších náboženských textov judaizmu] a Mišnou [zbierka náboženských ustanovení] a následne študovali ďalej a pôsobili ako lekári, právnici, obchodníci alebo sa vyučil remeslu. Len poniektorí sa stali rabínmi a viedli svoje komunity. Môj najstarší brat Alexander vyštudoval za rabína a pôsobil v Lemešanoch a brat Moše bol rabínom v obci Neded.

 

Do šuranskej ješivy prichádzali mládenci vo veku od 16 do 24 rokov. Vyučovaniu sa venoval môj otec a vypomáhali mu jeho dvaja najstarší synovia. Nových študentov vždy zaúčali tí starší a tých starších tí najstarší. Každému nováčikovi pridelili staršieho bóchera, s ktorým sa učil, pričom ten starší mal tiež staršieho partnera na učenie. Napomáhalo to spolupatričnosti a rozvíjaniu priateľstva medzi bóchermi a zároveň schopnosti získané vedomosti posunúť mladším generáciám. Dvakrát do týždňa skúšal z predpísanej látky môj otecko, prípadne ním poverení najstarší bócheri.

 

Čo sa týka spoločenského života študentov a života mimo ješivu, tak ten nebol skoro žiadny. Aj počas soboty sa zúčastňovali rôznych prednášok, diskusií a spoločných modlitieb. Na iné ako vzdelávanie neostával čas. Športové, či kultúrne svetské aktivity neboli vôbec pestované. Jednou z mála príležitostí na zábavu bol pre bócherov sviatok Purim [Sviatok radosti. Ako hovorí kniha Ester, sviatok ustanovil Mordechaj na pamiatku toho, ako Božia prozreteľnosť zachránila Židov v perzskej ríši pred úplným vyhladením], kedy sa v duchu purimovej tradície mohli voľnejšie zabávať, tancovať a oslavovať. Rozprávali si rôzne žarty, zábavné príbehy a dokonca pripravovali divadelné predstavenie purimspiel o príbehu kráľovnej Ester. Bócheri tak fungovali mimo šuranskej židovskej komunity, dokonca aj modlitebňu mali v ješive a nechodievali do miestnej synagógy. Boli to vlastne dva samostatné svety. Ich spojovacím článkom bol môj otec, ktorý jednak viedol ješivu a zároveň bol rabínom šuranskej židovskej obce a menších priľahlých komunít. Tých malých komunít bolo približne tridsať. Otec vždy aspoň raz do roka tie väčšie navštívil. Obce boli inak úplne samostatné, mali šocheta [rituálny mäsiar], kantora, vlastné cintoríny, synagógy aj mikve [rituálny kúpeľ]. Ale patrili pod šuranský rabinát.

 

Ješiva bola platená škola, ale nie všetci by si ju mohli dovoliť. Preto tí z bohatších rodín platili za vzdelanie a tým chudobnejším prispievala dobročinná organizácia Machsike Hadas z milodarov veriacich z celého vtedajšieho Uhorska a neskôr Československa a zo zahraničia, hlavne z USA. Bócheri totiž prichádzali nielen z územia bývalého Rakúsko - Uhorska, ale aj zo Švajčiarska, Nemecka, či Belgicka. Dorozumievacím jazykom bola hlavne jidiš, ale viacerí rozprávali nemecky a maďarsky. My sme doma rozprávali po nemecky. Slovenčinu som sa naučil až v škole. Nuž a znalosť hebrejčiny bola v ješive samozrejmosťou, nakoľko študovali hebrejsky písané texty. Študenti boli ubytovaní na privátoch, niektorí v židovských, ale väčšina v kresťanských rodinách. Niektorí bócheri, ktorí boli na priváte v židovských rodinách síce mohli nadviazať aj bližšie vzťahy s domácimi, ale to bývalo výnimkou. Hoci boli aj takí, ktorí sa oženili s dievčatami zo šuranskej židovskej obce. Jeden veľmi šikovný bócher sa oženil do Šurian a ostal otcovi pomáhať v ješive. Prežil holokaust, odišiel do Ameriky, kde sa vypracoval na  úspešného obchodníka.

 

Bócheri bývali predovšetkým v časti Šurian nazývanej Malý kút, ktorá sa nachádzala neďaleko od ješivy. Stravovali sa spoločne v kóšer menze, ktorá bola súčasťou ješivy. Ješiva tak dala zarobiť miestnym chudobnejším židom, ako aj kresťanom, u ktorých sa bývalo a u ktorých sa nakupovali potraviny a iný tovar. Dokonca aj v menze boli zamestnaní kresťanskí obyvatelia Šurian. Veď pripraviť a navariť dvakrát denne jedlo pre viac ako dve stovky hladných mládencov bola veľká lopota. Varilo sa každý deň okrem soboty.

 

Ješiva zabezpečovala pre bócherov aj lekársku starostlivosť. Fungovala nepretržite, nakoľko najmä tí najchudobnejší bócheri nemali peniaze na cestu domov počas leta a preto ostávali v Šuranoch. Bócheri sa aj po skončení štúdia zvykli vracať do ješivy v spoločnosti synov, či vnukov, ale zväčša sami, dozvedieť sa čo je nové a podať správu o svojom ďalšom osude. Stávalo sa, že v ješive študovalo aj niekoľko generácií mužov z jednej rodiny. Stalo sa to pre nich tradíciou, na ktorú boli hrdí. A bol tu aj môj otec, s ktorým sa vždy prišiel niekto poradiť.

 

Nemožno sa čudovať, že sa cítili byť spätý s ješivou. Bol to dlho ich domov, ich prechodná rodina. Vytvorili si tam silné väzby, ktoré pretrvali. Spomínam si ale, že aj židovsko-kresťanské vzťahy boli pred vojnou veľmi dobré. Hoci sa občas vyskytli aj protižidovsky naladené indivíduá. Židia natrvalo usadení v Šuranoch tvorili približne desať percent z celkového obyvateľstva mesta. Študenti ješivy však svojou prítomnosťou posilňovali židovský ráz mesta.

 

Otec bol nielen hlavným rabínom, ale aj predsedom rabínskeho súdu Din Tora. V tridsiatych rokoch 20. storočia dal vybudovať novú veľkú mikve, ktorá v stanovenom čase slúžila aj kresťanskému obyvateľstvu na očistu tela a pranie šatstva. Tým značne zvýšil hygienický štandard obyvateľov Šurian, nakoľko v tom čase neboli kúpeľne bežným vybavením domácností. To všetko malo napomôcť slušným medziľudským vzťahom, ale našli sa aj takí, ktorí o to nestáli.

 

Ješiva prosperovala až do obdobia 2. svetovej vojny. Po vzniku Slovenského štátu pripadli Šurany Maďarsku a bócherov začalo ubúdať. Postupne museli odísť všetci tí, ktorí z okupovaných teritórií už nemali možnosť cestovať a neskôr aj tí, ktorí nemali v Maďarsku domovské právo. Zároveň bol problém s financovaním ješivy, či už od jednotlivcom alebo charitatívnej organizácie.

 

V tom čase už mamička nežila, zomrela v roku 1940. Brat Herman odišiel ešte v roku 1936 do vtedajšej Palestíny. Tam sa preslávil ako rabín a znalec Tóry. Bol mu dokonca udelený titul gaon, čo v hebrejčine znamená ctihodný mudrc. Brat Samuel žil aj s rodinou v Bratislave. Jeho manželka prežila vojnu spolu s jednou z dcér v Londýne. Pre druhú dcéru vybavili úkryt u cigánskej rodiny na východnom Slovensku. Nakoľko bol Samuel hľadaný príslušníkmi Hlinkovej gardy, bol nútený utiecť začiatkom roku 1944 do Budapešti, kde boli podmienky pre Židov znesiteľnejšie. Na ulici Domonkos založil detský domov, v ktorom s pomocou švédskeho diplomata Raoula Wallenberga zachránil viac ako 300 židovských detí a ich učiteľov. Popri tom zachránil aj iných ľudí riskujúc svoj vlastný život. Po vojne sa s pomocou významného rabína Dr. Schönfelda usadili všetci zachránení z detského domova v Londýne.  O tejto kapitole jeho života vyšla v roku 2004 aj kniha s názvom Budapest ´44, ktorej autormi sú Moshe Holczler, Miriam Greenwald a Samuelova dcéra Šošana Greenwald.

 

Môj najstarší brat Alexander sa vrátil aj s rodinou do Šurian, zatiaľ čo brata Mojšeho odviezli aj s ťarchavou manželkou a šiestimi deťmi z Nededu priamo do koncentračného tábora na smrť. Ja sám som ušiel v roku 1940, kedy chytali mladých chlapcov na prácu do pracovných táborov. S falošnými papiermi som potom žil striedavo v Bratislave a Budapešti. S veľkým strachom z prezradenia, bez peňazí, bez stálej strechy na hlavou a hladujúc som sa dožil konca vojny. Keď sa niekomu nepozdával môj výzor, či prízvuk, dostal som výprask, ale prežil som.

 

Brat David ostal v Šuranoch. Jeho, otecka, brata Alexandra, jeho sedem detí a toho času tehotnú manželku som už viac nevidel. Z rozprávania viem, že v roku 1944 ostalo v Šuranoch už len dvadsať študentov. Dňa 19. marca 1944 prišli do Maďarska vojská nacistického Nemecka a znamenalo to úplný zánik ješivy a začiatok najkrutejšieho prenasledovania Židov. V priebehu troch mesiacov deportovali a zavraždili približne pol milióna Židov, ktorí na území vtedajšieho Maďarska žili, prípadne sa tam ukrývali. Brat Samuel síce podplatil jedného žandára, ktorý mal nášho otca vytiahnuť z vagóna. Otec o tejto dohode nič nevedel a keď pre neho žandár prišiel, odmietol s ním ísť. Trval na tom, že nemôže opustiť svoju komunitu.  

 

Nerád spomínam na tieto roky, preto za všetky príhody, ktoré sa mi stali rozpoviem len jednu. V čase leteckých útokov spojencov na Budapešť v roku 1944, sa bombardovalo ako v noci, tak cez deň. Prechádzal som vtedy cez most. Bol som akoby paralyzovaný okolitou situáciou, zmätkom, hlukom sirén a prachom. Vtedy ku mne prikročil maďarský policajt a pýta sa ma: „S takýmto ksichtom a ideš tak pomaly?“ Pochopiac jeho narážku, zrýchlil som krok. Tento muž mi pomohol. Mohol ma tam na mieste zastreliť. Boli vtedy ľudia takí aj onakí. Žiť či nežiť bolo vecou šťastia, náhody, či svojvôle mocnejšieho okoloidúceho.

 

Po oslobodení som sa doslova na pár hodín vrátil do Šurian. Navštívil som cintorín a odišiel z Československa. Zaniknutá ješiva v Šuranoch mi však posielala svojich absolventov do cesty neustále. Niet sa čo čudovať, veď podľa mojich výpočtov ju od jej založenia absolvovalo približne 40 000 bócherov. Ich potomkovia sú roztrúsení po celom svete. Náhodné stretnutia s nimi sú pomaly na dennom poriadku.

 

Pred rokmi som cestoval vlakom z Montrealu do Miami v spiacom vozni. Môj spolucestujúci bol mladý, výrečný Američan, ktorý ihneď zistil, že ja nie som rodený Američan a začal sa ma vypytovať odkiaľ som. Povedal som, že z Európy. To mu nestačilo. Vravím teda, že z Československa. Aj to sa mu málilo. Dodal som, že zo Slovenska. Stále chcel vedieť viac. Nuž som povedal z Bratislavy, mysliac si, že Šurany iste nebude poznať. Zaskočila ma jeho otázka, či som priamo z Bratislavy, alebo okolia. Keď som mu nakoniec povedal, že zo Šurian, radostne vykríkol, že Šurany pozná. Jeho starý otec mu častokrát rozprával o svojich štúdiách v tamojšej ješive, ktoré absolvoval ešte za čias môjho starého otca Šaje Ehrenfelda.

 

Ďalšia podobná príhoda sa stala približne pred dvadsiatimi rokmi, kedy sme boli spolu s manželkou v USA. V obchode s elektronikou sme kupovali adaptér a manželka išla vybavovať nejaké potvrdenie o kúpe a musela sa legitimovať. Predavač, podľa výzoru ortodoxný žid, sa pri vzhliadnutí priezviska Frey ihneď opýtal odkiaľ pochádza. Povedala, že rodina manžela pochádza z Bratislavy. On jej na to odvetil, aby netárala, že on presne vie, že približne osemdesiat kilometrov od Bratislavy sa nachádzala slávna ješiva, ktorú navštevoval jeho starý otec a tú viedol rabín Frey. Takto sa stretávam so svojou rodinou, v spomienkach cudzích a predsa blízkych ľudí.

 

Otecka mi pripomína aj jeho kniha Žezlo spravodlivosti, ktorá bola po prvý krát vydaná v roku 1943. Po vojne bola už šesťkrát opätovne vydaná v USA a Izraeli. Poznajú ju teraz aj tí, ktorí už do šuranskej ješivy nemôžu prísť osobne.

 

Fotografie:

© EDAH o.z.