Ján Hanák (1935)
príjemný pán športového ducha s láskavým humorom. Nezmyselné protižidovské zákony pretrhli jeho chlapčenské sny. Od detstva inklinoval k rímsko-katolíckym obradom a miništroval vo viacerých kostoloch ani len netušiac o svojom židovskom pôvode. Ako dieťa nechápal, prečo bol deportovaný do koncentračného tábora a do konca vojny to považoval za omyl. Napriek mnohým peripetiám, ktoré prežil počas vojnového obdobia a rovnako aj po návrate do rodného mesta, vyžaruje z neho pokoj. Ako sám tvrdí, jeho najväčším životným šťastím sú manželka a dve dcéry.
Otcova rodina pochádzala z obce Horná Mariková v okrese Považská Bystrica. Starý otec z otcovej strany sa volal Gabriel Herz a narodil sa v roku 1864. Vlastnil mäsiarstvo. Nemyslím si však, že by predával kóšer mäso. Starého otca som vôbec nepoznal. Zomrel pred mojím narodením v roku 1930. Stará mama sa volala Berta Herzová, rodená Spitzová. Narodila sa v roku 1866 v obci Klieština v okrese Považská Bystrica. Veľmi si na ňu nespomínam. Viem len toľko, že v roku 1944, keď začala byť „horúca pôda“, prišla k nám do Žiliny. Zotrvala však len dva týždne. Potom odišla k svojej dcére Márii Goldbergerovej do Trenčína. Nemci ich pochytali a deportovali. Stará mama Berta bola zavraždená v koncentračnom tábore Auschwitz v roku 1944. Podľa mojich informácií, otcova rodina nebola vôbec pobožná. Náboženstvu a rituálom sa pozornosť nikdy nevenovala.
Otecko sa narodil v obci Horná Mariková v roku 1900 ako Ármin Herz. Po vojne si celá naša rodina zmenila priezvisko na Hanák. Otec mal troch súrodencov, brata a dve sestry. Jeho starší brat sa volal Dezider Herz. Dezider zomrel na týfus, ktorý chytil ako vojak v prvej svetovej vojne. Jedna z jeho sestier sa volala Regina Valdapfelová, rodená Herzová. Počas holokaustu bola transportovaná a zavraždená. Posledná otcova sestra sa volala Mária Goldbergerová, rodená Herzová. Spolu s manželom boli zavraždení v koncentračnom tábore.
Mamičkina rodina pochádzala z východnej oblasti prvej Československej republiky. Starý otec Emil Lányi sa narodil v obci Porostov, ktorá sa v súčasnosti nachádza v okrese Sobrance, v roku 1877. Pôsobil ako učiteľ v Košiciach. Zomrel veľmi mladý, v roku 1923.
Stará mama sa volala Etel Lányi, rodená Šalamonová. Narodila sa v roku 1879 v Košiciach. Matkini rodičia mali svadbu 11. augusta 1908 a po svadbe sa im narodili tri dcéry, a to všetky v Košiciach. Najstaršia sa volala Erzsébet Kelemen, rodená Lipkovics. Vyštudovala právo a vydala sa do Budapešti za právnika menom Dr. Aladár Kelemen. Erzsébet zomrela v roku 1947 v Budapešti. V byte sa otrávila plynom. Doposiaľ nevieme, či to bola samovražda alebo nešťastie.
Druhá mamičkina sestra sa volala Elvíra Littna, rodená Lányi. Elvíra sa s manželom spoznala v Prahe, kde študovala právo. Littna bol diplomat v službách Veľkej Británie. Počas druhej svetovej vojny boli v Londýne, kde Elvíra vstúpila do britskej armády. Po vojne pôsobila istý čas v Nemecku a Prahe. Bola styčným dôstojníkom pre UNRRU [UNRRA: United Nations Relief and Rehabilitation Administration]. Zomrela približne v roku 1995 v Brightone vo Veľkej Británii.
Starú mamu Etel Lányi som pred vojnou asi ani nestretol. Keď dovŕšila dôchodcovský vek, presťahovala sa za svojou mladšou sestrou do Budapešti. Vojnu prežili ukryté v Budapešti. Našťastie ich nedeportovali. Zomrela v roku 2002 ako stojeden-ročná. Pochovaná je na židovskom cintoríne. Stará mama bola asi najpobožnejšia z našej rodiny. Každý deň sa modlila. Čo sa ostatných členov rodiny týka, myslím na generáciu mojich rodičov, tí ani dobre nevedeli, čo je vlastne náboženstvo. Ani zo strany matky, ani zo strany otca. Do kostola sa nechodilo a zvyky sa nedodržiavali. Všetci brali náboženstvo úplne „športovo“.
Moja mamička sa narodila ako Edita Lányi. Vyštudovala gymnázium v Košiciach. Otec vyštudoval obchodnú akadémiu. Po jej absolvovaní nastúpil do elektrárne v Žiline. Práve v tom období sa zriaďovala pobočka elektrárne v Žiline. Vtedy nebola elektrina takou samozrejmosťou, ako je tomu dnes. Boli len dve vodné elektrárne. Jedna v Bratislave a druhá v Žiline. Ďalšia sa zriaďovala v Košiciach. Môj otec bol vtedy okrem iného poverený aj zriaďovaním košickej elektrárne. Býval na priváte u mamičky svojej budúcej manželky. Tak sa zoznámili. S otcom sa zosobášili 5. septembra 1932 v Košiciach. Po skončení svojho pracovného poslania sa v roku 1933 rodičia presťahovali do Žiliny. Otec pracoval v elektrárni ako úradník. V tom období boli elektrifikované len veľké mestá a postupne sa zavádzala elektrina aj na vidieku. Bolo treba dodať aj materiál, ako elektrické stožiare, drôty, izolátory, transformátory, no jednoducho všetko. Práve otec mal na starosti zásobovací odbor. Neskôr ho premiestnili zo Žiliny do Bratislavy. Chodieval tam na týždňovky.
V roku 1934 sa v Žiline narodil môj starší brat Milan Herz, neskôr Hanák. O rok na to [
1935] som sa narodil ja [
Ján Hanák, rodený Herz]. Bývali sme na Moyzesovej ulici v Žiline. Rozprávanie o huncútstvach, ktoré sme ako deti vyvádzali, nejdem ani začínať, inak by sme tu boli týždeň. Vedľa našej ulice bola nezastavaná časť, taká veľká lúka. Na Moyzeske vyrastalo približne pätnásť chlapcov v podobnom veku ako ja s bratom. Každé poobedie, keďže vtedy bolo vyučovanie len doobeda, sa všetci chlapci z Moyzesky zišli na tej lúke. Podľa ročného obdobia sme si na lúke našli zábavu. V zime sme si robili klzisko. V lete sa konali bežecké preteky. Boli sme zapálení športovci a vo mne to zostalo až dodnes. Takto sme žili do leta v roku 1944.
Chcem povedať len toľko, že môj otec bol veľmi múdry človek. Keď začalo vo svete viditeľné prenasledovanie Židov, v roku 1938, nechal pokrstiť celú našu rodinu. Mal som vtedy tri roky. Prekrstili nás na rímokatolíkov. Otec žiadne náboženstvo nikdy neštudoval. Bolo mu jedno, či je to judaizmus, alebo rímskokatolícke náboženstvo. Dôležité bolo, aby nás ochránil pred nebezpečenstvom. Venoval sa len svojej práci v elektrárni, zápaseniu a pôsobil ako športový funkcionár. Naivne sa domnieval, že prekrstením zrazu urobí z „černocha belocha“. Vývin vtedajšej politickej situácie bol jediným dôvodom k prekrsteniu.
Počas štúdií sme automaticky navštevovali hodiny rímskokatolíckeho náboženstva. V tom období sa predávali pohľadnice s náboženskou tematikou. Na zadnú stranu týchto pohľadníc sa lepili známky, rovnako s náboženskými motívmi. Pohľadnice boli zlosovateľné a posielali sa do Trnavy, do Spolku sv. Vojtecha. Dalo sa za ne všeličo vyhrať. V každej triede poverili nejakého žiaka, ktorý mal tieto záležitosti na starosti. Väčšinou to bol ten najdôveryhodnejší, najspoľahlivejší. Iróniou bolo, že v našej triede som to tieto misie, ako sme to volali, mal na starosti práve ja. S antisemitizmom, ani ničím podobným sme nemali najmenší problém. V roku 1942 začali sústreďovať Židov z celého Slovenska v Žiline. Vznikol tu zberný tábor. Videl som vtedy ľudí so žltými hviezdami. Pýtal som sa doma, prečo ich nosia? Odpovedali mi: „Lebo sú Židia.“ Vôbec mi nenapadlo, že mám s nimi niečo spoločné. V tom období sa ma to vôbec netýkalo. Nevedel som o tom absolútne nič. Myslím, že ma ospravedlňoval vek. V tom čas sa mi moje rímskokatolícke náboženstvo páčilo. S celou školou sme chodili do kostola. V nedeľu sme mali okolo deviatej zraz pred školou a išlo sa do kostola. Učitelia spolu so žiakmi. Dokonca som spolu s ostatnými absolvoval aj prvé sväté prijímanie. Na náboženstve nás vtedy učili, že Židia nám ukrižovali Ježiša. Ja som mal Ježiška veľmi rád, veď na Vianoce nám nosil darčeky! Bol som absolútne pobúrený tým, že Židia ukrižovali nášho Ježiška! Vtedy som mal osem rokov.
Takto to bolo do leta v roku 1944. Nemali sme žiadne problémy. S bratom sme nemali poňatia o nejakom židovstve. V júli roku 1944 nám mama povedala, že musíme opustiť mesto a ideme do neďalekej dediny menom Peklina. Vtedy to bolo samozrejmosťou. Mestá sa bombardovali a ľudia sa schovávali na dedinách. Otec v tom čase pracoval v Bratislave. Chodil na týždňovky a cez víkend bol doma. V Pekline sme boli ubytovaní u sedliaka, ktorý sa volal Hudec. U nich za domom som si raz v auguste vypočul rozhovor manželky lesníka s nejakou sedliačkou. Tá povedala: „Idú sem Nemci a u Hudeca sú tí Židia. Nepríjemnosti z toho nebude mať len on, ale celá naša dedina.“ Hneď som povedal matke, že som takýto rozhovor počul. Bolo to okolo obeda. Neskoro poobede sme sa odtiaľ už aj brali. S bratom sme sa matky nič nevypytovali. Vrátili sme sa do Žiliny, ale náš byt bol zapečatený. Tak sme cestovali ďalej do Bratislavy. Matka mala v úmysle vyhľadať otca. V Bratislave sme sa ubytovali v hoteli neďaleko hlavnej stanice.
Ráno matka odišla hľadať otca. Keď sa vrátila, plakala. Povedala, že tu nemôžeme ostať a z hotela musíme odísť, že pôjdeme do otcovho podnájomu na Patrónke k rodine Vrabcových. Tiež nám povedala, že otca poslali na služobnú cestu a nie je v meste.
V skutočnosti sa stalo niečo iné. S bratom sme sa to dozvedeli až po vojne. Matka išla za otcom na pracovisko. Otec tam momentálne nebol, tak ho čakala. Vrátil sa okolo obeda a mamu pozval na obed. Išli po ulici a zastavila ich hliadka Hlinkovej gardy a SS. Legitimovali ich. Kým otec hľadal nejaký preukaz, matka pokračovala ďalej v ceste. Nevenovali jej pozornosť. O pár desiatok metrov ďalej sa otočila a videla, že otca odvádvzajú. Rýchlo sa vrátila do hotela, kde sme na ňu čakali. Od otca sme sa neskôr dozvedeli, že ich zhromaždili v Bratislave a neskôr sa dostal do koncentračného tábora Mauthausen. Okrem toho spomínal, že bol aj v tábore Gusen v Rakúsku. V Gusene vraj pracoval v nejakej zbrojovke. Tam mu jeden Rus vyrobil z hliníka tabatierku na cigarety. Tabatierku som našiel v jeho pozostalosti a opatrujem ju dodnes. Z Gusenu šiel do Mauthausenu. Otec bol veľký športovec, zápasník. Keď ho brali mal asi 115 kíl. Vrátil sa vo veľmi zlom zdravotnom stave a vážil len 49 kilogramov.
U Vrabcových na Patrónke sme pobudli jednu noc. Aj odtiaľ sme museli odísť. V meste naproti Manderle [Manderlák: je považovaný za prvý tzv. mrakodrap v Bratislave i na Slovensku. Bol postavený v roku 1935 podľa návrhu Rudolfa Manderlu, po ktorom sa nazýva. Má 11 poschodí a dlho to bola najvyššia rezidenčná budova v Bratislave] bolo kino. V kotolni toho kina sme sa ukrývali štyri noci. Matka spala na stoličke a my s bratom na zemi. Odtiaľ sme museli tiež odísť, lebo človek ktorý nás ukrýval sa v práci striedal s iným robotníkom a bál sa, že jeho kolega nás udá. Vybavil nám úkryt v inom byte, v ktorom sme sa ukrývali pár dní. Bola to taká štafeta. Mama mala nejaké peniaze a z toho sme si platili bývanie. Raz som počul na ulici krik. Vyzrel som z okna a predo mnou sa odohrala strašná scéna. Gardisti a Nemci niekoho naháňali a potom ho zastrelili na chodníku pod našimi oknami. Ako inak, aj tento úkryt sme museli opustiť. Presťahovali sme sa do Vinohradov pri Bratislave, kde sme sa ukrývali v búde, do ktorej sa ukladali lopaty a ostatné náčinie pre ľudí, ktorí pracujú vo vinohrade.
Na Moyzesovej ulici v Žiline nad nami bývali Vašutoví. Mali dve dcéry, ktoré práve maturovali. Staršia z nich sa volala Oľga. Mala devätnásť rokov. Pricestovala za nami do Bratislavy a s bratom nás odviedla do sirotinca v Trnave. Tam sa o nás starali rehoľné sestry. Matka zostala sama v Bratislave. Ako sme sa neskôr dozvedeli, vybavila si podnájom a hľadala zamestnanie na falošné papiere. Niekto ju však vyzradil a dostala sa do pracovného tábora Spandau blízko Berlína [Spandau: najzápadnejšia časť Berlína. V rokoch 1944-45 tisíce žien z tábora v Spandau vykonávalo nútené práce pre nemeckú firmu AG Deutschen Industriewerke. Tábor bol oslobodený sovietskou armádou 24. apríla 1945]. Odtiaľ ju odviezli do koncentračného tábora Ravensbrück, kde bola až do oslobodenia.
S bratom sme boli v trnavskom sirotinci od druhej polovici septembra 1944 až do Vianoc. Chodili sme do školy a každé ráno nás brávali na bohoslužby. Sirotinec bol totiž súčasťou kostola. Ráno boli omše a poobede sme sa museli modliť ruženec. V izbe nás bolo dvanásť a mali sme poschodové postele. Nadnesene môžem povedať, že to bol tréning na koncentrák. Netušil som, koľko Židov sa tam ukrýva. Počas vianočných sviatkov, na prvý deň vianočný, prišli gardisti. Brat aj mňa spolu s ďalšími dvoma chlapcami si zavolala sestra predstavená. Všetkých štyroch nás odviedli do pracovného tábora v Seredi. Tento tábor bol aj pracovný a zároveň aj zberný. Na tomto mieste sa jednotliví väzni evidovali vrátane uvedenia údajov do kolonky náboženstvo. S bratom sme do kolonky náboženstvo vpísali rímskokatolícke. Niekoľko dní na to nás predvolali na lekárske vyšetrenie. Nechali nás vyzliecť a kontrolovali, či sme obrezaní. Rozprávali sa nemecky. Na brata automaticky povedali: „Jude“. Pri mne chvíľu rozmýšľal. Napokon sa pozrel na moju tvár a povedal: „To je typický Žid“. Vtedy som mal rukolapný dôkaz, že sme Židia. V Seredi sme strávili pár týždňov a koncom februára alebo začiatkom marca 1945 nás naložili na dobytčie vagóny.
Išli sme cez Malacky, Kúty, Brno cez Prahu do Terezína [V roku 1945 boli zo zberného tábora Sereď vypravené tri transporty do Terezína: 16. januára, 9. marca a 31. marca]. Na spodku dobytčieho vagóna bola pohodená slama. Mohlo nás tam byť okolo päťdesiat. Muži a ženy spolu. Hore boli malé zamrežované okienka. V rohu bol kýbeľ, kde sa vykonávala potreba. Na staniciach sa vedro vylievalo. Počas cesty niekoľko ľudí zomrelo. Tí sa taktiež vykladali na stanici. Nepamätám si, ako dlho sme šli. Keď sme prechádzali cez Prahu, tak sme si striedavo s bratom vyliezli na plecia a pozerali cez zamrežované okno. Videli sme Hradčany [Hradčany: mestská štvrť Prahy. Značnú časť štvrte zaberá Pražský hrad]. Vtedy som si v duchu povedal, či to ešte v živote uvidím aj inak, ako cez tie mreže. Po rokoch, keď som bol na vojne a zbadal Hradčany, vrátil som sa v myšlienkach k svojmu prianiu z dobytčieho vagóna. Napokon sme dorazili do Terezína.
Z môjho pohľadu boli podmienky v Seredi a v Terezíne rovnako zlé. Po prvé mi chýbali rodičia, chýbala mi škola, chýbali mi hry. Decko potrebuje niečo iné, než byť väznené. Po druhé, vždy mi bola zima, strašná zima. V Seredi nás bolo na izbe niekoľko desiatok a mali sme len jednu malú piecku. Ľudovo sa nazývala Vincko. Bývali sme veľmi hladní. Nemci mali kuchyňu a s bratom sme chodili vyberať ich smetné nádoby. Chodili sme do smetných nádob dozorcov a brali sme zemiakové šupky. Tie sme si potom opekali na Vinckovi a jedli ich.
V Terezíne nás s bratom nepochopiteľne zadelili medzi mužov. Zachránilo nám to život. Ostatné deti ostali s matkami a deportovali ich ďalej do vyhladzovacích táborov. Na izbe sme boli s mužmi. Predtým bolo v Terezíne množstvo detí. Dokonca mali aj vlastné divadelné predstavenia. Jedno z nich sa volalo Brundibár. Postupne však odtiaľ všetky deti deportovali. Ďalšia transportácia znamenala ich odsúdenie na likvidáciu. Väčšina z nich zahynula [Zo 7 590 najmenších väzňov deportovaných z Terezína na východ sa oslobodenia dožilo iba 142. Len tie deti, ktoré ostali po celý čas v Terezíne, mali šancu sa zachrániť. Ku dňu oslobodenia sa v Terezíne nachádzalo okolo 1 600 detí vo veku do 15 rokov (zdroj: www.pamatnik-terezin.cz)].
Pár dní pred oslobodením Terezína prišla komisia červeného kríža [Členovia Českej pomocnej akcie zahájili 4. mája 1945 záchranné akcie v Malé pevnosti a zároveň naviazali kontakt so zástupcami Medzinárodného červeného kríža, ktorý prevzal 2. mája ochranu nad policajnou väznicou i getom. Vo večerných hodinách 8. mája prešli Terezínom v smere na Prahu prvé jednotky Červenej armády (zdroj: www.pamatnik-terezin.cz)]. Vtedy nás s bratom premiestnili do Kinderheimu [z nemčiny detský domov]. Mali sme česky hovoriace učiteľky, ktoré sa o nás starali. Učili nás aj piesne. Jedna z nich mi utkvela v pamäti: „Príde jaro, príde, zase bude máj. Rozkvitnú sa lúky, rozkvitne sa háj.“ Ako dieťa som si to premietol na našu situáciu. Vtedy bol koniec apríla 1945. „Príde jaro, príde, zase bude máj.“ To bolo obdobie, v ktorom sme práve žili. „Rozkvitnú sa lúky, rozkvitne sa háj.“ Predstavoval som si našu ulicu, Moyzesku a detské hry v Žiline. To všetko s tým májom opäť príde.
Terezín zrazu ostal bez vedenia. Začali tam prichádzať transporty z rôznych koncentračných táborov, z ktorých vykladali ľudské trosky pred vagóny. Bolo slnečné májové počasie. Hore – dole sa premávali sestričky s pásom od červeného kríža na rukáve. Ľudia, ktorí prežili koncentrák, nevládne ležali na nosítkach. Boli kosť a koža. Ostatní sa ich snažili nakŕmiť. Okolo chodil zdravotník a reval na ľudí: „Nedávajte im jesť! Nedávajte im piť! Len pomaličky, po lyžičke! Inak ich zabijete!“ Takéto otrasné scény sme zažívali aj po vojne.
Z Terezína začali chodiť nákladné autá, na ktorých bol transparent s menom určitého mesta. Napríklad Pardubice, Ústí nad Labem a tak ďalej. Nápis Žilina sa samozrejme neobjavil. S bratom sme nevedeli, čo bude. Nemal sa o nás kto postarať. Zrazu sme zbadali nákladné auto s nápisom Brno. Povedali sme si, že ak sme šli do Terezína cez Brno, poďme do toho nákladného auta. Zaujímavé bolo, že v niektorých českých mestách a dedinách boli popri ceste pripravené stoly a na nich nakrájaný chlieb. Ľudia asi vedeli, že sa tadiaľ budú vracať väzni a tak im pripravili jedlo. Dorazili sme do Brna. Vôbec sme nevedeli, čo ďalej. Nemali sme ani korunu, nič. Tak sme sa vypravili na stanicu a čakali na prvý vlak, ktorý pôjde na Slovensko. Vlakom sme sa dostali na hraničný prechod Kúty. Ďalej sme šli pešo. Na Slovensku sme nastúpili na nejaký nákladný vagón. Takýmto spôsobom sme sa dostali do Leopoldova. Odtiaľ sme pokračovali opäť pešo do Žiliny. Sem-tam nás zviezli nejakí vojaci. Jedli sme, čo sme našli cestou. Napríklad pri Trnave sme videli repu, tak sme si ju nabrali. Dokonca sme ukradli aj sliepku, ale nevedeli sme, čo s ňou. Okrem toho sme jedli jablká, ktoré rástli na stromoch pri ceste. Napokon sme sa dostali až do Žiliny.
S bratom sme sa vybrali do nášho bytu na Moyzesovej ulici. V byte už bývali iní, keď nás uvideli, pribuchli dvere. Ostali sme na ulici. Čo teraz? Pamätali sme si, že keď sme prestupovali z judaizmu na kresťanstvo, tak sme museli mať krstných rodičov. Naším krstným otcom bol pán inžinier Šimora. Môj otec bol vedúcim zásobovania pre elektrárne a inžinier Šimora mal veľkoobchod s elektrosúčiastkami. Bol veľmi rád, že otec od neho odoberal pre elektráreň mnohé súčiastky. Tak sa postupne stali priateľmi. Iróniou je, že aj jeho manželka bola Židovka, ktorá konvertovala. Pán Šimor s manželkou boli našimi krstnými rodičmi. Prišli sme teda za nimi a oni nám oznámili, že naši rodičia sa ešte nevrátili a ani nevedia, čo s nimi je. Zobrali nás do sirotára v Žiline. Tam sme boli do jesene 1945, kým sa nevrátila matka. Cez Šimorovcov sa dozvedela, že sme v sirotári a prišla si pre nás. Zistila, že aj otec prežil. Ležal v Trenčíne na kožnom oddelení. Z podvýživy dostal vredy na celom tele. Všetkým štyrom sa nám podarilo prežiť, ale nemali sme kde bývať. Náš pôvodný byt obsadila rímskokatolícka rodina. Volali sa Galbaví.
Vedenie Severoslovenských elektrární, pre ktoré otec pracoval, sa k nám zachovalo veľmi seriózne. V budove elektrární na najvyššom poschodí vyprázdnili kanceláriu a zriadili nám tam byt. Poskytli nám len to nanevyhnutnejšie vybavenie, dôležité však bolo, že sme mali kde bývať, že sme mali strechu nad hlavou. Riaditeľom bol vtedy pán inžinier Reich. Nebol Žid. Jeho syn František Reich závodil za Československo vo veslovaní na olympiáde v Londýne roku 1948.
Neskôr začala elektráreň s výstavbou troch obytných domov na Štefánikovej ulici v Žiline. V jednom z nich nám potom pridelili byt. Otec dostal hneď naspäť svoje miesto. Matka bola zo začiatku v domácnosti. Vyštudovala maďarské gymnázium v Košiciach. Po vojne sa zamestnala na odbore školstva. Robila drobné administratívne veci. Popri práci absolvovala externe obchodnú akadémiu, vďaka čomu neskôr dostala na Krajskej odborovej rade v Žiline lepšiu funkciu.
Ešte by som sa vrátil k predvojnovému obdobiu a môjmu neskoršiemu pobytu v Terezíne a praktizovaniu náboženstva. Viete, ja som v tom veku nechápal náboženstvo ako uctievanie Boha. Mne sa páčili rímskokatolícke obrady. Ešte pred vojnou som bol miništrant. Priviedol ma k tomu kamarát Alino Trgo z Moyzesovej ulice. Alino bol z veľmi pobožnej rodiny a tiež miništroval. Raz sa ma opýtal, či to nechcem skúsiť. Súhlasil som a naučil sa to. Doposiaľ ovládam takmer celú omšu v latinskom jazyku. Viem všetky modlitby. Tu si nemôžem odpustiť jednu poznámku. V škole som dosť vyvádzal. V tom čase sa tolerovali telesné tresty. Učitelia nás prehli cez lavicu a dali nám po zadku trstenicou, alebo sme dostali po rukách. Keďže som veľa vyvádzal, často ma trestali. Vtedy som si však vravieval: „Počkajte príde nedeľa a vy ma odprosíte!“ V nedeľu sme chodievali zo školy hromadne do kostola spolu s učiteľmi. Keď sa počas rímskokatolíckého obradu vykonáva obetovanie a premena vína na krv Kristovu, miništrant zazvoní a všetci veriaci v kostole si kľaknú. Pred týmto úkonom som si obzrel všetkých učiteľov, hlavne tých, ktorí ma cez týždeň potrestali, a v duchu si povedal: „Teraz ma odprosíš.“ Zazvonil som a s rozkošou sa díval, ako si kľakajú. Predstavoval som si, že oni si nekľakajú kvôli nejakému obetovaniu, ale odprosujú mňa za to, čo mi spôsobili.
Dokonca som miništroval aj v Terezíne. Omše sa tam konali v izbe. Neslúžil ich kňaz, ale nejaký veľmi pobožný človek. Tak ako môže umierajúcemu poskytnúť v krajnej situácii posledné pomazanie aj laik, rovnako môže viesť v krajnej núdzi aj pobožnosť. Využívali ma aj pri židovských obradoch. Robil som im akéhosi šamesa [Šámes: v preklade „zriadenec“, označenie pre plateného obecného pracovníka, zvlášť takého, ktorý má na starosti celkovú údržbu synagógy]. Môjho brata to nezaujímalo. K náboženstvu neinklinoval. Mňa fascinovali aj náboženské piesne, ktoré sa spievali na sviatky. Keď zaznel organ a spev, cítil som, ako mi behajú zimomriavky po chrbte. Organ znel tak mohutne a slová piesní boli tak krásne, že ma to fascinovalo. Viete, to bolo úžasné. Ja som pre to žil. Páčil sa mi obrad, páčila sa mi hudba. Takže som v tom chcel pokračovať aj po vojne. Keď som sa po vojne vrátil v Žiline do kostola, kostolník, pán Požák, sa ma opýtal: „Kde v pekle si bol celý rok?!“ Odpovedal som: „V pekle, uhádli ste.“ Miništroval som aj na pohreboch a svadbách. Ešte aj dnes stretávam na ulici ľudí, ktorým som miništroval na svadbe.
Celý čas, čo sme boli väznení som si myslel, že je to jeden veľký omyl. Ja tam nemám čo hľadať. Mňa sa to netýka. Raz sa na to príde a oni sa nám ospravedlnia a pustia nás. Zase budeme celá rodina spolu a žiť ako predtým. Žil som v nádeji, v ilúzii, že všetko je omyl. Videl som umierať ľudí na týfus, od hladu. Každú chvíľu sa vynášala mŕtvola. S bratom sme boli medzi dospelými mužmi v akýchsi kasárňach, neboli sme zaradení medzi ženy a deti odsúdené na smrť. To všetko ma utvrdzovalo v tom, že nemám pre budúcnosť zlú prognózu...
Koncom vojny sa naša rodina rozhodla zmeniť si meno. Nemecké mená „bili“ každému do očí. Keď sa nad tým človek zamyslí dnes, desiatky rokov po vojne, je to možno naivné. Ale vtedy tá psychóza, ten antisemitizmus, strach eliminovať všetko, čo by nás mohlo nejakým spôsobom ohrozovať - aj takéto veci, ako bola zmena mena, sa mohli javiť dôležitými. Bolo to niekedy na prelome rokov 1945 – 1946, práve sme obedovali a rozmýšľali nad vhodným priezviskom. Matka navrhla meno Horák či iné priezviská, ktoré mali naši známi. Potom sme s bratom podotkli, že keď sme sa počas vojny ukrývali v trnavskom sirotári, na izbe sme boli asi pätnásti. Traja z nás boli strašní grázli. Skončili v polepšovni. Volali sa Ďuriš, Filo a Hanák. Spomenul som tieto mená a brat povedal, že naše priezvisko by malo byť Hanák. A tak sme prišli k svojmu menu.
V roku 1959 ma prijali na Lekárku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Po absolvovaní medicíny som nastúpil na chirurgickú ambulanciu v Žiline, kde som pracoval dvadsaťjeden rokov. Potom som prešiel na posudkové lekárstvo, odkiaľ som odišiel do dôchodku.
Po škole som sa oženil so svojou spolužiačkou a narodili sa nám dve dcéry.
Popri práci som chcel realizovať svoj dávny sen, byť veľkým esom v športe. Žiaľ, nedarilo sa mi to. Šport som miloval. V niekoľkých športoch som bol dokonca členom žilinského mančaftu. Hral som hokej, hádzanú, atletiku, futbal a tenis. Najväčšie úspechy som dosiahol práve v tenise. Stal som sa krajským majstrom. V atletike som behával dlhé trate. Do dnešných dní nepoznám krajšiu vôňu ako prepotenú hokejovú kabínu. Tiež som členom žilinského hokejového aj futblového klubu Old boys. S chlapcami máme raz za rok nejaké posedenie, kde spomíname na staré časy.
Nemôžem povedať, že by ma po vojne niekto nejakým spôsobom postihol za môj židovský pôvod. Veľa ľudí o mojom pôvode nevedelo a doposiaľ ani nevie. Stretával som sa však so nemiestnymi poznámkami na adresu Židov. Napríklad, raz sme v nemocnici prijali pacientku, povedzme pani Grünovú. Nemocničný personál to komentoval: „Prijali sme tú židulu.“ Bola to: „...tá židula na šestke.“ [Židovka na izbe číslo šesť – pozn. red.], alebo: “Židák na jedenástke.” Človeka to vtedy zabolelo. Osobne som sa však s konkrétnou diskrimináciou nikdy nestretol. Keď som mal v živote nejaký problém, vždy to bolo pre moje vlastné chyby a nie pre pôvod.
