Prehľad filmovej tvorby
Naše filmy
Pridajte sa k nám
Ústredný zväz židovských náboženských obcí
Jozef Weiser (1916 - 2013)
Pán Jozef Weiser bol vzdelaný a nadčasový človek s obdivuhodným pohľadom na svet. Jeho postoj k životu ako takému je unikátny a nenapodobiteľný.
Starý otec z otcovej strany sa volal Natan Weiser a narodil sa v obci Jaslo v Poľsku. Jeho manželka, moja stará mama sa volala Rebeka, rodená Weilová. Starí rodičia sa neskôr presťahovali do obce Chmeľov, ktorá sa nachádza na východ od Prešova.
Starý otec bol ortodoxný Žid. Mal bradu, ale na rozdiel od niektorých, ktorí sa veľmi nestarajú o tú bradu, on si ju pestoval. Vyzeral veľmi dôstojne. Kvôli tomu, že chcel svoju rodinu uživiť, tak išiel za prácou do Ameriky a žil istý čas v Chicagu. Mal takú nošu a tam na tej noši mal gombíky, šnúrky do gatí a tak ďalej a to predával. V Amerike ušetril nejaké peniaze a vrátil sa do Chmeľova, kde si kúpil malý domček. Tiež kúpil dve kravičky a kúsok zeme.
Starý otec mal s mojou starou mamou okrem môjho otca ešte syna a dcéru. Môj otec sa volal po hebrejsky Jošua. Na matrike má však zapísané meno Osiáš. a jeho brat sa volal Pinchas.
Otcova sestra sa volala Ester. Z rozprávania sa tradovalo, že bola veľmi pekná. Ester pred 1. svetovou vojnou utiekla z domu do Ameriky. Tam sa vydala za advokáta, doktora Solomona. Neskôr sme sa so synom pokúšali zistiť o nej viac, ale keďže Solomonových je v Amerike veľmi veľa, nepodarilo sa mi nadviazať kontakt s touto rodinou.
Ortodoxní Židia boli tak zahĺbení do Talmudu, že sa venovali hlavne jeho štúdiu. To isté sa týkalo aj môjho starého otca. Ako roľník pracoval na poli. Tam sial, oral, kosil. Staral sa o kravičky, kydal hnoj a tak ďalej. Celý život bol zdravý a dožil sa pekného veku, sto rokov. Starí rodičia mali spolu s otcovým bratom a jeho manželkou obchodík. Bol to malý obchod so zmiešaným tovarom, ktorý viedla babička s nevestou. Popri tom obchodíku viedli aj krčmu. No medzi nimi a ostatnými dedinčanmi nebol žiadny rozpor. Povedal by som to tak, síce starého otca popoťahovali za pajesy, ale bolo to zo srandy. Napriek tomu, že si ľudia uvedomovali tú „inakosť“ medzi sebou a Židmi, necharakterizoval by som to v tom dedinskom prostredí ako antisemitizmus. Tú inakosť si jednoducho nemohli neuvedomovať. Starého otca si všetci vážili a mali ho vyslovene radi.
Starí rodičia sa medzi sebou rozprávali jidiš. Ovládali však aj miestne nárečie, hlavne babka. Aj manželka otcovho brata Pinchasa rozprávala spišským nárečím, keďže pochádzala zo Spiša. Starý otec toho veľa nenahovoril. Viem však, že bol veľmi prísny. Raz, mal som asi šesť, sedem rokov, som si po ceste k nemu zapálil. On ucítil, že som fajčil a potom ma poriadne vyťal remeňom.
Stará mama bola za mlada vychýrená krásavica. Napokon jej dcéra Ester to zdedila po nej. Starká nosila parochňu a keď ju nemala, uviazala si šatku. Viedla prísne kóšer domácnosť. Starí rodičia sa každý deň modlili a žili podľa židovských predpisov.
Starí rodičia bývali v malom dome. Vchádzalo sa cez predizbu. Vľavo bola izba, obchod so zmiešaným tovarom, vpravo velikánska izba, to bol šenk, kde babka nalievala pálenku, ale len s mierou. Nikdy opitému nedala ani poldeci. A potom bola ešte jedna malá izbička, ktorá zároveň slúžila aj ako spálňa. Ako malý chlapec som tu spával s dedkom. Dedko mal v tejto izbe aj veľa náboženských kníh, dokonca aj svätostánok s Tórou. Niekedy sa sem prišli modliť Židia z dediny a blízkeho okolia. K domu starých rodičov patril aj typický sedliacky dvor.
Starí rodičia žili v jednej domácnosti so svojím synom Pinchasom a s jeho rodinou. Pokiaľ tá nevesta vládala, tak pomáhala v domácnosti ona. V sobotu chodieval vypomáhať takzvaný šábes gój. Gój znamená nežid. Bola to susedka, ktorá pomáhala s drobnými prácami a za to dostala odmenu.
Rodina starého otca bola veľmi nábožensky založená. Môj starý otec chodil dokonca obrezávať šíre okolie [mohel: vykonáva rituálnu obriezku – brit mila]. Tu si tiež spomínam na jednu bitku, ktorú som od neho dostal. Náradie na obrezávanie muselo byť sterilné. Neviem, z akého kovu to bolo, ale bolo to krásne, lesklé a uložené v tube. Tá tuba bola vsunutá do ďalšieho obalu a starostlivo zahrabaná v sene na povale. Ako chlapec som túto skrýšu vypátral. Smola bola v tom, že starý otec ma prichytil a poriadne mi vyťal.
V susedstve starých rodičov žili nežidia, s ktorými veľmi dobre vychádzali. Boli to Slováci, ktorí sa vrátili z Ameriky, teda Amerikáni [na prelome 19. a 20. storočia odchádzalo veľa ľudí, hlavne z chudobných oblastí dnešného Slovenska za zárobkom do USA. Tých, ktorí sa vrátili nazývali Amerikáni]. Stará mama akurát nemala pochopenie pre neobyčajnú záľubu svojej susedky. Tá mala doma toľko mačiek ako v ZOO, no a keď mačka zdochla, tak ona ju v záhrade pochovala. Dokonca ku každej mačke dala tabuľku s označením jej mena. Celý ten dvor vyzeral ako cintorín. Stará mama to považovala za čudáctvo. Napokon aj ona mala doma mačky, ale na chytanie myší.
Celkové vzťahy medzi ľuďmi v dedine boli priateľské. Vychádza to buď z toho, že evanjelický farár v obci Chmeľov, Marenčin, nezdôrazňoval rozdiely medzi kresťanmi a Židmi, a dedinskí ľudia boli veľkorysí a správali sa priateľsky k Židom, ktorých poznali.
Obaja moji starí rodičia zomreli pred vojnou a sú pochovaní v obci Podlipníky. Ja som išiel po stopách starých rodičov, ale bohužiaľ je to tak zarastené burinou, že som ich náhrobky ani len nenašiel.
Strýko Pinchas aj so svojou manželkou boli v roku 1942 deportovaní. A ich synovia? Jakuba počas vojny ukrýval jeden deväťdesiatročný sedliak. Keď sa blížila Československá armáda, tak on sa už nechcel ďalej schovávať. Podľa rozprávania očitého svedka sa išiel hlásiť neďaleko Mikuláša do Svobodovej armády. Samozrejme tam boli boje a preto slúžili vojakom na dorozumievanie heslá. No a keďže on heslo nevedel a ešte k tomu bol blonďák, tak si mysleli, že je špeh a zastrelili ho.
S Reubenom som sa stretol ako partizán severne od Banskej Bystrice. Slúžil u povstaleckej jednotky slovenských žandárov. To bolo tak, že jedna časť žandárov Slovenského štátu, sa pridala k povstalcom, tak ako mnohí vojaci a druhá slúžila fašistickému Slovenského štátu. Žiaľ, tiež tragicky zahynul, o čom mi porozprával ďalší očitý svedok. Reuben bol vyslaný do partizánskej jednotky, kde veliteľom bol Rus, veľký antisemita, čo sa stalo môjmu bratrancovi osudným. Totiž, keď prišiel s odkazom, ten Rus ho vypočúval. Ako modroký blonďák mu bol podozrivý. Reuben sa však ohradil, že je Žid. Na to dostal povel, nech ukáže, že je obrezaný. A práve to sa mu stalo osudným, pri odchode ho strelili zozadu do chrbta. Takto zahynuli moji dvaja bratranci Reuben a Jakub.
Čo sa týka rodiny mojej mamy [Etela, rodená Kohane], tak o nich už toľko neviem. Moja mama sa narodila v dnešnom Poľsku, neďaleko mesta Tárnow je taká dedina, ktorá sa volá Gruszów Wielki. Ako sa dostala na Slovensko a ako sa zoznámila s mojim otcom, neviem.
Na poľských starých rodičov si spomínam len matne. Starý otec sa volal Juda Kohane. Meno jeho manželky, mojej starej mamy si už nepamätám. O týchto starých rodičoch, už, žiaľ neviem nič viac. Ja som ich bližšie ani nepoznal. Myslím si, že mama nemala žiadnych súrodencov, lebo nikdy nijakých nespomínala.
Môj rodný otec sa volal Osiáš Weil a narodil sa v roku 1887. Na svojho otca si nepamätám, pretože zomrel v tom istom roku, ako som sa ja narodil [1916]. Narodil som sa vo februári a on v októbri tragicky zahynul na ruskom fronte ako vojak Rakúsko – Uhorskej armády. Toto čo vám teraz poviem, je stopercentná pravda. Mojej mame to vyrozprával človek, ktorý bol v jednom útvare s otcom a bol svedkom jeho neuveriteľnej smrti. Otec dopísal list mojej mame a zasunul si ho do vrecka uniformy. Potom si začal čistiť pušku. V tom ho oslovil jeden chlap zo susednej dediny. Dedina sa volal Próč. Keďže bol negramotný, chcel po mojom otcovi, nech napíše jeho mame list. Otec ho poprosil, nech diktuje, čo má list obsahovať. Pokiaľ však diktuje, nech vyčistí pušku. Ako otcovi diktoval, čistil pri tom pušku, omylom zatiahol kohútik. Strelil otca priamo do hlavy a otcova krv zaliala aj kartu, ktorú predtým písal mame. Tento známy, čo prežil, tú kartu doniesol mojej mame. Bola to potom naša rodinná relikvia. Túto kartu a posledný list mojej mamy som schovával počas vojny ako veľmi vzácnu rodinnú pamiatku na rodičov. V 1944, keď som bol v Slovenskom národnom povstaní, pri prechode cez Martinské hole sme sa zastavili vyumývať v potoku. Svoj ruksak som odložil bokom. Keď som sa umyl, pozriem sa, ruksak zmizol. Niekto mi ho ukradol aj s pamiatkou na rodičov.
Moja mama ako vdova dostala trafiku, ale zo samotnej trafiky by asi nebola vyžila. Mala aj malý obchodík so zmiešaným tovarom a aj malý šenk. Rovnako ako aj otcovi rodičia. Keď sa pozrela na človeka a videla na ňom, že už má dosť, tak mu viac nenaliala. A pamätám sa, že kvôli tomu boli aj škandály. Vykričali jej: „Ty Židovko, Boha Ti!“
Ja som už bol osemročný, keď sa druhýkrát vydala. Vydala sa za svojho bratranca. Aj on pochádzal z Gruszova Wielkeho z nejakej veľmi chudobnej rodiny, kde ich bolo veľmi veľa súrodencov. Viem, že obchodoval s dobytkom a ako obchodník s dobytkom sa sem dostal. Narodila sa im dcérka Mária, po hebrejsky Miriam. Veľmi som sa potešil, že mám sestru. Mal som ju veľmi rád a ona zas mala veľmi rada mňa.
Môj nevlastný otec sa volal Viktor Weit. Keď sa narodila moja sestra, ja som nežil doma, ale u starých rodičov na Chmeľove, kde som chodil do riadnej základnej školy, kde bol aj učiteľ náboženstva. Veľký originál to bol! V pivnici u jedného bohatšieho občana - Žida mal učebňu a tam nás, židovské deti od troch rokov počnúc učil biblii a hebrejsky. Zrejme nás učil aj písať latinkou, lebo keď som sa dostal do prvej triedy ľudovej školy, tak ma to tam nebavilo. Ja som sa stále nudil, lebo ja som to už ovládal. To sa veľmi často stáva židovským deťom v normálnych školách.
A Viktor? Viktor bol zaujímavý človek. Nevlastného otca Viktora som si neobyčajne vážil. Síce vedel čítať hebrejsky, ale nerozumel tomu, čo čítal. Ale čím sa vyznačoval? Nielen, že bol vynikajúci gazda, on sa v tom vyslovene vyžíval a vyznal. A čo bolo najvýznamnejšie, a čo ja veľmi ľutujem, že som vtedy nemal diktafón a že som to nenahral. Totiž, keď sa dedinčania u nás schádzali v tej veľkej miestnosti kde bol šenk, a keď sa pilo, rozprávali sa príbehy. Kto čo zažil na fronte. Môj nevlastný otec bol od prírody nadaný humorista. Pamätám sa, že sa Pušovčania za bruchá chytali, keď on rozprával. On tie vtipy nikde nečítal, on ich vymýšľal. Ale boli vynikajúce.
Keď som bol u rodičov, zvykol som zaliezť fajčiť do stodoly. Raz skoro jedna stodola zhorela. Brat Viktora Weita, ktorý bol obuvník, bol u nás na návšteve. Mama zistila, že jej chýbajú nejaké cigarety a zápalky a on prišiel za mnou. Ja som si fajčil v stodole a zahodil som zápalku niekam bokom. Potom si už len pamätám, že ma nedohnal, pretože hasil po mne oheň, čo som ja nechtiac založil v stodole.
Aby som sa vrátil domov. Tak v Pušovciach som mal dobrého kamaráta zo školy, ktorý bol zároveň aj mojím susedom. Volal sa Juraj Migaš. Napríklad, keď mala moja mama prácu, tak poprosila pani Migašovú, aby ma nakŕmila. Ja som bol ešte bábätko, tak ona ma kojila a opačne, keď Migašová chodila na pole, tak vtedy zas Juraja kojila moja mama. My sme boli mliečni bratia [mliečny brat: deti od rôznych matiek, ktoré kojí jedna žena] a neskôr veľkí priatelia.
V Pušovciach sme boli jedinou židovskou rodinou. Chodievali sme sa modliť do Chmeľova. Modlitebňa bola u môjho starého otca v tej izbičke, kde bola aj spálňa. Tých desať ľudí [minjan: modlitebné minimum desiatich mužov vo veku nad trinásť rokov] na modlenie sa schádzalo z obcí Radvanovce, Chmeľov a Pušovce. V Chmeľove žili ešte dve rodiny, Schőnfeldovci a Altmanovci. Z celého šíreho okolia sme prežili holokaust iba ja a jedna dcéra Schőnfeldovcov.
Slávenie šabatu sa mi veľmi páčilo. Ale to nenájdete človeka, ktorý by na to nespomínal. To patrí k poézii židovského náboženstva. Všade absolútna čistota a prestretý stôl. Na stole víno, barches a slepačia polievka. V sobotu sme mali na obed šólet. Mama ho robila v piatok. Mali sme pec, v ktorej sa kúrilo a pamätám sa, že keď šólet dala do pece, tak ho vytiahla až potom v sobotu. Voňalo to nádherne!
Ako som už povedal, od troch rokov som chodil k učiteľovi náboženstva do Chmeľova, kde sme sa učili Tóru. Potom som chodil do základnej školy, myslím, že štyri alebo päť rokov. Neviem, či to bola štátna škola, alebo cirkevná evanjelická. Viem, že riaditeľ sa volal Jármay, mal maďarské meno, ale hovoril samozrejme po slovensky a aj učil po slovensky. Potom sa moja mama rozhodla, že sa musím okrem slovenčiny naučiť aj nemecky. To bol vtedy taký trend, lebo to bol medzinárodný jazyk strednej Európy. Nielen Židia, ale aj mnohí, čo sa chceli uplatniť v tomto geografickom priestore, potrebovali vedieť nemecky.
Tak som začal chodiť do školy do Gelnice. V Gelnici žil učiteľ židovského náboženstva, myslím, že sa volal Reichner. Bol nejaký príbuzný mojej tety, manželky Pinchasa z Čirča, asi bratranec. Mama sa s ním dohodla, že ma bude nielen učiť, ale že budem uňho aj bývať. Súčasne ma poslala a zapísala do nemeckej základnej školy, do vyšších ročníkov. Neviem, ale asi to bolo od môjho desiateho roku. V nemeckej škole sa všetky predmety vyučovali po nemecky a bola samozrejme povinná aj slovenčina. Po absolvovaní základnej školy som pokračoval na nemeckej meštianke [6]. Reichner učil len nižší stupeň výuky náboženstva. Moja mama mala takú predstavu, hoci nebola žiadna fanatička, že by som mohol byť prinajmenšom lepšie vzdelaný v Talmude. Ona hádam chcela aby som bol rabínom - určite by nebola mala nič proti tomu.
V Gelnici bola ješíva. Hoci nebola taká slávna ako napríklad ješíva v Huncovciach. Huncovce boli vtedy veľmi slávne. Skoro ako ješíva v Bratislave. Tak ja som chodil paralelne. Dodnes si to neviem predstaviť, ako to bolo. Chodil som do meštianky, skončil som v meštianke a pokračoval som u pána rabína. Potom som už nebýval u pána Reichnera, ale v internáte. Rabín, ktorý viedol ješívu, mal internát pre chlapcov v mojom veku. Pamätám sa, že to bol taký dvojdom. Na jednej strane býval pán rabín so svojou rodinou a tam bola aj učebňa, ješíva a na druhej strane bol internát.
Ješíva bola väčšia miestnosť. Mali sme otvorené knihy, Talmud. Pán rabín prednášal a vykladal. Ten výklad! Talmud je samá záhada. Čo vlastne ten dotyčný spred dvoch tisíc rokov mal na mysli? Dá sa to vysvetliť tak aj tak! Je to ohromné bohatstvo možností výkladu. Dá sa povedať hádania, ale aj tríbenia rozumu. My mládež sme sa neodvážili s rabínom polemizovať, ale jeho asistenti, ktorí nás potom brali do menších skupiniek, tak oni polemizovali. Boli sme svedkami toho, ako nesúhlasili s výkladom pána rabína a povedali: „Nemáte pravdu pán rabín. Ono je to vlastne takto...“ Strašne sa nám to páčilo a my sme si povedali: „Počkajte. Keď my raz...!“ Keď sa skončil výklad rabína, pokračovalo štúdium v malých skupinkách. Tie skupinky neboli veľké. Obyčajne to bolo tak, že asi takých trinásť - štrnásťročných nás bolo päť - šesť a ten starší, ten rabínov asistent jeden. V jidiš sa volal chaser bocher. Chaser znamená v jidiš opakovať a bócher je mládenec, študent. To znamená študent, ktorý opakuje so žiakmi. No a teraz, keď on povedal svoj výklad, my sme sa samozrejme ozvali, diskutovali a polemizovali. Okná boli otvorené a bol strašný krik. Preto sa hovorí: „Krik ako v židovskej škole.“ Ten krik je vždy veľmi významný. Na jednej strane občania a kresťanskí chlapci sa vysmievali, že tam máme krik. Ono to malo ten význam, že to úžasne tríbilo mozgy. Pre nás bolo smiešne to vyučovanie na svetskej meštianke, že tam nebolo nič treba vykladať, všetko bolo napísané a bolo to treba vedieť iba tak, ako to tam bolo napísané.
Horšie bolo to, že ja som zrejme nemal predispozície byť pobožný. Jednoducho bol som taký trucovitý. No a stalo sa raz, že sme sa v sobotu na internáte pobili. Pán rabín počul krik a prišiel. „Čo to tu robíte? Veď dnes je sobota! Nemožno sa predsa biť! Narušenie sviatosti sobotnej!“ A my sme sa vyškierali rabínovi. A pamätám sa, že ma chytil popod golier za košeľu a zatriasol mnou. A ja vravím: „Pán rabín, ten gombík odpadne a to bude Váš hriech. To je tiež robota, keď vy mnou trasiete.“ Vylepil mi facku. Ja hovorím: „To je ešte väčšia robota. To je hriech.“ No zle nedobre. On sa žaloval mojej mame. Neviem či jej napísal, či ako. A keď som prišiel na prázdniny domov, mama už o tom spore vedela. Nevlastný otec práve nebol doma a ona vaľkala cesto. A ja hovorím: „Mama ja myslím, že Boh neexistuje.“ Ona sa rozplakala a pamätám sa, že zaliala slzami to cesto. Strašne ma to mrzelo. Ja som ju potom odprosoval. No to bolo hrozné. Ale fakt je ten, že ja som sa odmietol tam vrátiť. Takže tak sa skončilo moje štúdium na ješíve. Rabínom som sa nestal. No meštianku som dokončil.
Mama mala potom starosti, čo budem robiť, ale nevlastný otec vravel: „Však už je veľmi múdry, nech robí.“ Mame to nedalo pokoj. Keďže som vedel dosť dobre kresliť a zaujímalo ma umenie a fotografia, rozhodol som sa odísť do Prešova. V Prešove bol na vtedajšiu dobu známy fotograf a zároveň aj maliar. Myslím, že sa volal Székes. Robil aj sakrálne maľby. Rozhodol som sa a povedal som mame, že ja pôjdem k tomu maliarovi a budem tam študovať. „Keď ty si sa zbláznil! Z toho nevyžiješ!“ To bola jej reakcia.
Namiesto toho ma zapísala do štvrtej meštianky, tentokrát slovenskej. Aj túto meštianku som skončil a mal som dobré vysvedčenie. Len jedna známka nebola dobrá, z matematiky. Vtedy sme mali vynikajúceho riaditeľa. Bol to Čech a ja som sa ohlásil tomu riaditeľovi: „Pán riaditeľ ja nemôžem s takouto známkou. Ja musím mať všetky známky dobré.“ On sa ma spýtal: „ Prečo?“ „Preto, lebo sa chcem prihlásiť na učiteľský ústav a takto ma nepozvú ani na prijímaciu skúšku, keď nebudem mať lepšiu známku.“ Tak on hovorí: „Dobre, tak sa uč a ja ťa zavolám. Budeš mať opravák.“ Napokon som aj z matematiky dostal myslím jednotku, hoci som v nej nebol až taký dobrý.
Dostal som sa teda na prijímaciu skúšku na učiteľský ústav, kde som bol prijatý. Medzi štyridsiatimi študentmi sme boli asi piati, šiesti Židia. Dvaja chlapci a tri alebo štyri dievčatá. Jedna židovská dievčinka z Bardejova bola geniálna matematička. Pamätám sa, že ju obdivoval aj profesor. Tam som maturoval. Zo slovenčiny mi dali trojku, napriek tomu, že som v nej bol dobrý. Profesor slovenského jazyka bol totiž nacionalista. Povedal, že Žid nemôže vedieť po slovensky. Bolo to v roku 1937. Volal sa Jánošík. Veľký purista slovenčiny a ja sám som do dnešného dňa po ňom puristom. Musím povedať, že ma uši bolia, keď počujem niečo čo nezodpovedá „Jánošíkovej norme“.
Po štúdiu na učiteľskom ústave som sa stal učiteľom. Začal som hľadať prácu. Dozvedel som sa, že košická židovská obec má židovskú ľudovú školu. Tak som si podal žiadosť na túto školu. Mojim konkurentom bol istý Kraus. Keďže vedel lepšie po hebrejsky ako ja, na konkurze som neuspel. Napokon som prešiel na skúškach v Levoči, kde bola jednotriedka. Tam som vyučoval v školskom roku 1937/38.
Pôvodne som sa prikláňal ku komunizmu. Veľmi ma ovplyvnil profesor Lón, na učiteľskom ústave v Prešove. Profesor bol Moravák a komunista. Nikdy neskrýval svoje presvedčenie. Počas prestávok s nami na túto tému rád diskutoval. Postupne som sa začal dostávať ku komunistickej literatúre v českom jazyku a neskôr aj nemeckom. Keď som sa stal sociálnym demokratom, lebo aj minister školstva bol v tom čase socdemák. Napokon som sa však dostal ako učiteľ na židovskú školu do Levoče, kde pôsobil aj jeden z členov sionistickej organizácie Hašomer Hacair, stal som sa šómerom.
Ešte sa však musím vrátiť k mojej sestre. Mala rada rodičov, ale aj na mňa bola veľmi upnutá. Mám taký dojem, že ona okrem základnej školy už ďalej neštudovala. Keďže sme mali gazdovstvo, tak na ňom pracovala ako každé roľnícke dievča. Kamarátila sa s miestnymi dievčatmi. Krátko po mojej svadbe, v marci 
roku 1942, ju odviedli gardisti. Keď pre ňu prišli, otec nebol doma. Keď sa dozvedel, čo sa stalo, chcel spáchať samovraždu. Mama mu v tom zabránila. Ešte ich predtým varoval slovenský žandár, Činčala sa volal. Upozorňoval mojich rodičov, nech sa Máňa [Máriina prezývka] schová, lebo prídu gardisti. Neviem, či rodičia tomu neverili, či sa nebáli. Samovraždu Viktor nakoniec nespáchal, ale potom prišiel rad na nich. Oni si mysleli, že idú na robotu. Tak odovzdali nábytok, čo mali taký lepší, priateľovi Anderkovi a mama mu odovzdala hodinky môjho otca, ktoré on zdedil po starom otcovi a ten po svojom starom otcovi. Tento statočný človek, Juraj Anderko, má istú zásluhu na mojej záchrane. Moju sestru, ktorá mala v tom čase osemnásť rokov, odviedli do Popradu.
Moja sestra šla prvým transportom, ktorý bol zo Slovenského štátu vypravený. Jedna moja známa z Levoče mi rozprávala, že ju videla v roku 1943 ako pracuje v takzvanej kanade [kanada bol názov skladu v koncentračnom tábore Auschwitz, v ktorom triedili batožinu príchodzích väzňov]. Moja sestra si vraj od nej požičala hrebeň. Toto je všetko, čo viem o jej osude.
Teraz by som sa v rozprávaní rád vrátil do Levoče, kde som pôsobil ako učiteľ. Odtiaľ som sa dostal do Bratislavy ako funkcionár hnutia Hašomer hacair. V Bratislave na Ventúrskej ulici číslo tri v tom čase sídlilo niekoľko židovských organizácií. Medzi nimi aj sionistická. Hašomer mal v tom čase nominovať svojho člena na miesto vedúceho Úradu pre vysťahovanie židovskej mládeže do vtedajšej Palestíny, Alijah mládeže. Keďže som bol pedagóg a mal vzťah k mládeži, nominovali ma na túto funkciu aj napriek môjmu mladému veku. Okrem mňa tam bol ešte jeden šómer, ktorý vyzeral ako Etiópčan a tak sme ho volali Neguš. Okrem nás tam bol Dr. Schlessinger, ktorý mal na starosti kontakt s úradmi Slovenského štátu. Na slovenských úradoch pôsobili veľmi korupční ľudia a on vedel ako treba s nimi zaobchádzať. V tom čase sa ešte mohli Židia vysťahovať. Takmer každý Žid chcel, aby mu bolo umožnené vysťahovanie. Visel nad nami hitlerovský Damoklov meč. V tejto pozícii sme sa snažili spravodlivo posudzovať všetky žiadosti. Osobne som nikdy nevzal žiadny úplatok, ani korunu. Tak sa stalo, že v rokoch 1939/40 sa mi podarilo dostať do Palestíny asi dvesto mladých ľudí z celého Slovenska. S mnohými z nich som sa potom ešte stretol.
Počas môjho pôsobenia v tomto úrade k nám raz prišiel chudý, schátralý, biedne oblečený človek. Bol to chudobný krajčír z poľského Tešína. Na územie Slovenska sa dostal vďaka slovenským pohraničníkom, ktorí nesympatizovali s fašistickým štátom. Určite mali aj informácie o situácii v Poľsku, kde už Nemci strieľali ľudí vo veľkom. Ten pán vošiel a hovorí: „Vy si tu sedíte, úradujete, posielate deti do Palestíny a tam zabíjajú našich ľudí. V lesoch sú vyhnaní, zabíjaní. Jeden Poliak, katolík sa ujal malej skupiny detí a chráni tie deti v zemľanke neďaleko poľského Tešína. Deti treba zachrániť.“ Bolo ich tuším štrnásť. Najmladšie malo päť rokov a najstaršie, veľmi pekné dievča, Broňa, malo šesťnásť. Ja som povedal vedeniu Hašomer hacair, že pôjdem pre tie deti do Poľska. Tak sa stalo, že vďaka slovenským pohraničníkom som sa dostal s tým krajčírom na druhú stranu, do poľského Tešína. V decembri sme kráčali šesť hodín cez hory a doliny. Napokon sme sa dostali do krčmy, kde bol veľký obraz Führera. Boli sme úplne vyčerpaní. Krajčír ma spojil s istým advokátom. S ním som mal ísť do Berlína na centrálu Alijah mládeže, kde ma už poznali z korešpondencie. Našťastie sa mi podarilo dostať bez akýchkoľvek papierov do Berlína a získať od centrály potrebné peniaze. Poliak mi napokon deti vydal na heslo, ktoré som sa už predtým dozvedel od krajčíra. S deťmi sme sa vydali k slovenským hraniciam. Najmenšie som niesol striedavo ja a ten Poliak, ktorý ich ukrýval. O Poliakoch sa hovorí, že sú priam geneticky zaťažení antisemitizmom, ale ako vidíte, všade sa nájdu dobrí ľudia. On bol dobrý človek. Napokon sme sa dostali s tými deťmi na Slovensko. Tu sme ich rozdelili do chudobných židovských rodín. Čo bolo s nimi ďalej? Do dnešného dňa ich hľadám, najmä toho najmenšieho. Ak žije, má asi 70 rokov.
V tom úrade som už dlho nepobudol. Slovenský štát veľmi skoro zarazil oficiálne povolené vysťahovanie. Z Hašomeru ma poslali na hachšara. Hachšara, znamená fyzickú prácu a prípravu na alijah. Neďaleko Veľkých Levár sme mali hachšaru. Pomáhali sme pri regulácii rieky Moravy, aby sa nevylievala. Časom som sa dozvedel, že v Trenčíne potrebujú židovského učiteľa. Tuším traja sme sa hlásili na tento post a ja som to miesto získal. V rokoch 1941 až 1942 som pracoval v Židovskej ľudovej škole v Trenčíne.
V Trenčíne som sa v marci 1942 oženil s Ankou. Anička Rosenfeldová bola tiež šómerka. Zhodou okolností bola na hachšare v Trenčíne, kde sme sa spoznali. Jej otec, český Žid, lekár, pôsobil v Rozhanovciach. Odtiaľ bol vyhnaný do Čiech, jednak ako Žid, jednak ako Čech a jednak ako dôstojník Československej armády. Tak Anička zostala sama. Jej mama zomrela pred vojnou.
Toto obdobie bolo veľmi smutné, riaditeľ židovskej ľudovej školy Belo Brunner bol deportovaný. Belovi sa tesne pred deportáciami narodilo dieťatko. S bábätkom a so ženou ich deportovali. Ďalšia moja kolegyňa, Alica Rosenbaumová sa ukryla spolu so svojou mamou. Po vojne som sa dozvedel, že sa schovávali. Po potlačení povstania ich chytili, zavliekli do Nemeckej, kde bola vápenka. Tam ich všetkých postrieľali a vhodili rovno do horúceho vápna. Postupne sa mi začala vyprázdňovať moja trieda. Až sa jedného dňa vyprázdnila celá.
Pred deportáciou z Trenčína vytvorili zberný tábor pri stanici a tam sústredili deti, kým chytali ich rodičov. Dozvedel som sa, že ich tam stráži gardista. Ja som si povedal: „Čo mám robiť ako učiteľ?“ Tak som kúpil dve, tri kilá cukríkov a šiel tým deťom aspoň trochu osladiť život. Ešte sme nevedeli, že to bude vykynožovanie Židov. My sme vedeli, že bude veľmi zle, ale nevedeli sme o vyvražďovaní. Ústredňa Židov v tom čase šírila, či už z útechy, alebo či museli, že ľudia idú na robotu. Ako som prišiel s cukríkmi, gardista mi hneď tykal: „Kam ideš?“ Ja hovorím : „Ja som učiteľ týchto detí. Chcem sa s nimi rozlúčiť a chcem im dať cukríky.“ „Ja ťa nepustím!“ A vtedy sa prejavila moja povaha. Neviem, po kom som to zdedil. Možno je to tým, že som chlapec z dediny a ako taký som bol zvyknutý sa pobiť. Toho gardistu som schmatol za golier a hovorím: „Keď ti jednu tresnem, tak ma pustíš!“ On zostal prekvapený. „Choď, ale ťa nepustím von! Pôjdeš s nimi!“ Ja hovorím: „To uvidíme, či ma nepustíš.“ Tak ja som sa s tými deťmi rozlúčil a aspoň rozdal cukríky. Keď som sa vracal von, pozeral som gardistovi priamo do očí. On tam stál s puškou ako zhypnotizovaný a pustil ma.
V roku 1942 nás s manželkou gardisti nevzali. Len sme sa museli vysťahovať z bytu, nemohli sme si dovoliť ho ďalej platiť. Začiatkom júna 1942 však deportovali mojich rodičov, mamu a nevlastného otca. Pár dní pred ich deportáciou mi poslala poštárka, ktorá sa s rodičmi priatelila, telegram. Informovala ma v ňom, že rodičov vzali gardisti. Poštárka bola príbuzná evanjelického farára z obce Chmeľov, Marenčina. Vedel som, že ich pošlú do zberného tábora v Žiline. Veliteľ tohto tábora, volal sa Marček, bol úplatný, no ja som nemal peniaze. Obrátil som sa teda na židovskú obec v Trenčíne. Predseda obce mi pomohol zorganizovať zbierku medzi ľuďmi, ktorých ešte nedeportovali. Vyzbieralo sa desaťtisíc korún. Do Žiliny som prišiel v deň, keď tam mal doraziť aj vlak z východného Slovenska, v ktorom boli moji rodičia. Ľudí z tých dobytčích vagónov hnali do tábora. Naraz bolo počuť spev. Práve prechádzala katolícka procesia so svätými obrazmi, samozrejme aj s Pannou Máriou a gardisti, ktorí hnali ľudí, ich prestali biť. Len čo procesia prešla pokračovali vo svojej „práci“. Rodičov sa mi žiaľ, nepodarilo vykúpiť, pretože vedúci tábora už žiadal pätnásťtisíc. 6. júna 1942 odtransportovali mojich rodičov do koncentračného tábora Auschwitz.
Do Žiliny som samozrejme cestoval načierno. Vtedy už platili protižidovské zákony a Žid nesmel cestovať. Hviezdu som si zo zásady nedal. Kúpil som si časopis Gardista, a keď gardisti legitimovali, ja som čítal noviny a tak ma vynechali. Keď som sa konečne stretol s rodičmi, Viktor bol úplne zmeravený. Totiž on bol gazda a na poliach pomaly dozrievalo obilie. Nevedel pochopiť, ako ho môžu odtrhnúť od jeho zeme. Pokúsil som sa im cez škáru vozňa prestrčiť chlieb. Nejaký gardista to zbadal a zozadu po mne hodil kameň. Keby som sa nebol uhol, zabije ma. Od tých čias som nemal žiadnu správu o mojich rodičoch.
Po mnohých rokoch som sa dozvedel, že som mal do konca augusta 1942 výnimku. Vôbec som o nej nevedel. Nebola to prezidentská výnimka, ale výnimka ministra školstva. Známe je, že minister školstva, kde mohol, pomohol. On bol jeden z tých umiernených stúpencov slovenského štátu. Potom som sa dovtípil, že o tú výnimku sa postaral školský inšpektor v Trenčíne, ktorý bol mimoriadne slušný človek.
Spolu s manželkou sme sa 14. alebo 24. októbra 1942 dostali do nováckeho pracovného tábora. Tak ako všetci ostatní väzni, aj my sme pracovali. Anička pracovala v krajčírskej dielni a ja som bol murár. Bol tam jeden gardista, volal sa Brežník, vyžíval sa v tom, že nás bil. Časom ma premiestnili do kameňolomu. Tam bol jeden gardista, pôvodne baník z Handlovej, slušný človek. Neskôr povolili zriadiť školu v nováckom pracovnom tábore. So súhlasom veliteľa tábora ma poverili, aby som tú školu zriadil.
Pôsobil som tam až do 31. januára 1944. Totiž ešte v roku 1943, Šaňo Mach [Alexander Mach] vystúpil s nasledovným prejavom: „A príde marec, príde apríl a transporty pôjdu!“ Ale v roku 1943 transporty nešli. Moja manželka Anička mi v januári 1944 hovorí: „Príde marec, príde apríl a v štyridsiatom štvrtom už tie transporty pôjdu. Nečakajme na transport!“ Rozhodli sme sa z tábora utiecť.
Smerovali sme do Rozhanoviec, Aničkinho rodiska. Jej otec tam pôsobil pred vojnou ako lekár. Chudobných ľudí zo zásady liečil zadarmo. Anička v noci zaklopala na okno jednému chudobnému Rozhanovčanovi a ten sa pozrel von: „Anička doktorová!“ Tak nás hneď prijal. Anička mala tetu, maminu sestru v Budapešti. Za manžela mala advokáta. Dúfala, že ako príbuznej sa jej teta ujme.
V Budapešti som žil relatívne pokojne od konca januára do konca marca [1944], kým mesto neobsadili Nemci [Maďarsko bolo obsadené Nemcami 19. marca 1944]. V tom čase som sa chcel spolu so svojimi kamarátmi ilegálne preplaviť na lodi dole Dunajom do Palestíny. Problém však spočíval v tom, že loď bola malá a uchádzačov veľa. Keďže ja som bol v poradovníku medzi poslednými, musel som ostať. Im sa to napokon, aj keď ťažko, podarilo.
Po obsadení Budapešti Nemcami som povedal Aničke: „My tu nezostaneme, vrátime sa na Slovensko.“ Napokon sme sa dostali do Košíc a odtiaľ dramaticky na slovenské územie.
Súrne sme potrebovali zohnať falošné slovenské doklady. Akým spôsobom sa nám podarilo dostať do Bratislavy to už dnes neviem. V Bratislave som zažil zaujímavé stretnutie s bývalým spolužiakom z Prešova, Vojtechom Andreanským. Oslovil ma na ulici: „Jožko, kde sa Ty tu berieš? Si sa zbláznil?“ prichýlil nás aj s Aničkou u seba a poradil mi: „Skús ísť na notársky úrad, možno sa ti podarí nejakým spôsobom dostať dáky rodný list.“ Našťastie boli vtedy u notára len dvaja ľudia a matrika bola takto otvorená [respondent znázorňuje otvorenú knihu]. Predo mnou si jeden bral rodný list. Ten človek sa narodil v roku
Vybrali sme sa do Žiliny. Keď Nemci vtrhli kvôli povstaniu do Žiliny, tak z Bôrika sa cez kopec dalo ujsť. Vzbúrila sa aj žilinská kasáreň a pridala sa k povstaniu. Vojaci aj dôstojníci rozdávali zbrane povstalcom. Kto prišiel dostal. Aj my sme dostali pušky. No nevedeli sme s nimi narábať. Nečakali sme ako to skončí v Žiline a cez hole sme sa dostali na druhú stranu. Ráno, keď som sa umýval po noci a po mnohých útrapách v horách mi ukradli, ako som už povedal, batoh v ktorom boli aj listy od mamy a rodinné relikvie.
Manželka bola stále so mnou. Bola tiež partizánka. Prihlásili sme sa v Sklabini. Veliteľ bol Veličko. Naša brigáda sa volala brigáda Milana Rastislava Štefánika a náš partizánsky odriad, teda oddiel sa volal odriad Suvorov. Nasadili nás do bojov, pričom ja som nevedel narábať so zbraňou a dostal som guľomet. Ruský partizán, ktorý nás učil strieľať, nám povedal, že muníciu musíme šetriť na nepriateľa. Zaradili nás do bojov pri Dražkovciach. Boli to krvavé boje, lebo z Martinských holí nás mínami ostreľovali Nemci. Potom sme sa dostali až do Vrútok.
Asi dva týždne pred koncom povstania som sa dostal do Banskej Bystrice. Mal som tu pracovať ako redaktor týždenníka Nové slovo. Gustav Husák, ktorý bol v tom čase povereníkom vnútra na povstaleckom území niekoho do týchto novín potreboval. V Novom Slove som pracoval až do potlačenia povstania.
Do Banskej Bystrice prišli v rámci pomoci povstaniu britskí parašutisti a medzi nimi boli štyria parašutisti z vtedajšej Palestíny. Traja chlapi a jedna žena. Neskôr zahynula v Kremničke, zabili ju. Volala sa Chaviva Reich. Ja som sa s ňou poznal ešte z čias, keď som bol v Hašomer Hacair. Skontaktoval som sa s ňou v Banskej Bystrici tesne pred tým ako sa Nemci blížili k mestu.
Keď už boli Nemci blízko Bystrice, títo parašutisti povedali, že musíme zmiznúť do hôr. Pridal sa k nám aj jeden poručík, alebo podporučík Svobodovej armády. Slovák z Myjavy, ktorého zhodili Rusi na Sliači. Šli sme cez Slovenskú Ľupču. Tam sme dostali od miestnych nejaké zemiaky a potraviny. Dostali sme sa na vrch nad dedinou Pohronský Bukovec. Tam sme si urobili zemľanky [zemľanka: podzemný úkryt, obyčajne vojenský]. Bola tam aj pastierska koliba a bližšie k obci aj opustená hájovňa. My sme sa ukrývali v tých zemľankách. Poručík povedal, že má informácie, že povstalecká armáda bude ustupovať na Chabenec, a že by sme sa mali usilovať dostať k ustupujúcej Československej armáde. Bolo to začiatkom novembra 1944. Samozrejme v tejto veľkej zime sme sa večer ohrievali pri ohníku. Boli sme však vyčerpaní, ospalí a utiahli sme sa do zemľanky. Prvý z kraja ležal Šaňo Wollner, druhý som bol ja a tretí bol poručík. Iba poručík bol ozbrojený, mal revolver a granát. My sme neboli ozbrojení, lebo veď ja som prišiel z redakcie. Moja manželka, Anička, zostala ešte s nejakou skupinou pri tom ohníku. Nadránom nás prepadli Vlasovovci. Naraz sme počuli výbuchy. Zabili stráže. Poručík ma strhol, že rýchle pôjdeš so mnou! Ja som chcel kričať na manželku Aničku, no on mi, zapchal ústa : „Nekrič, lebo ešte zastrelia teba aj ju, keď sa Ti ozve.“ Tak sme si to hasili smerom dolu k hájovni. Tam sme sa zastavili a on povedal: „Ideme smerom na Chabenec.“
Dal mi granát, jemu ostal revolver. Keď sme sa dostali ku kosodrevine, tak sme začuli ruskú reč. Nevedeli sme ale, či sú to ruskí partizáni, alebo Vlasovci. Schovali sme sa za kosodrevinu a pozorovali ich. Zistili sme, že mali nástroje, čo nám pobrali pri tom prepadnutí. Vedeli sme, že si na nich musíme dať pozor a radšej ich obísť. V horách som chytil dyzentériu. Choroba bola sprevádzaná veľkými bolesťami. Poručík bol skutočný kamarát. Hovorí: „Poďme smerom dolu, lebo tu blízko je dedina.“ Tak sme smerovali do tej dediny. V blízkosti dediny, sme oslovili prvého človeka: „Som ťažko chorý. Potrebujem sa dostať do nemocnice.“ Ten človek mi hvorí: „Nebojte sa. Ja som predseda revolučného národného výboru. Odveziem Vás na stanicu a dostanete sa do Brezna do nemocnice.“ Rozlúčil som sa s poručíkom, ktorý mi zachránil život a ktorého som už viac nevidel.
Predseda národného výboru sa postaral o to, že som sa dostal vlakom do Brezna. Prišiel som do prijímacej kancelárie nemocnice. Nedaleko nemocnice bola budova obsadená gestapákmi. Primárom nemocnice bol veľmi slušný človek. Vydal pokyn, aby prijímali a liečili každého, bez ohľadu na to kto je, čo je! Sestre som povedal: „Som Žid a partizán. Môžete ma vydať Nemcom.“ „My Vás nevydáme, pán primár povedal, že treba liečiť a my Vás dáme na také oddelenie, kam gestapáci nechodia.“ Dali ma na týfové oddelenie. Tam na tom týfovom oddelení som dostával nesladený čaj, varenú nesladenú a nemastnú ryžu a samozrejme lieky. Zotrval som tam až do vyliečenia.
Keď ma prepustili povedal som si, že ak žije moja žena, bude sa usilovať dostať na východ, odkiaľ pochádza. Dostal som sa do dediny neďaleko Margecian. Dokonca som tam chodil aj do kostola, nech to nie je nápadné. Neviem ako by sa boli zachovali, keby vedeli, že som Žid. Bol som už vyčerpaný neustálym ukrývaním a tak som si v Margecanoch zašiel do krčmy. Dal som si pivo. Vedľa mňa sedel maďarský vojak z Košíc. Slovo dalo slovo a naraz som vycítil, že on asi nie je veľký Maďar a veľký stúpenec fašizmu. Porozprával mi, že na východnom fronte zhadzovali na maďarské a nemecké jednotky letáky, aby sa vzdali, že vojna je prehratá. Keď sa zdôveril on mne, aj ja som mu povedal, kto som. Volal sa Hoffmann a povedal, že sa ma pokúsi zachrániť. Stali sme sa kamarátmi.
Hoffmann hneď zašiel za veliteľom a povedal, že má maďarského kolegu, ktorý chce vstúpiť do armády. Problém je však vtom, že nevie maďarsky, pretože mama bola Maďarka, ale zomrela a vychoval ho otec, Slovák. Keďže už nemali uniformy, tak som dostal len maďarskú čapicu. Na druhý deň bol rozkaz, ktorý znel, ústup! Sovietska armáda postupuje. Tak sme sa z Margecian dostali do dediny Nižný Medzev, kde sme v podstate dezertovali z maďarskej fašistickej armády.
Po krátkom čase som sa prechádzal na Hlavnej ulici v Košiciach a videl nápis redakcia. Bola to redakcia novín Svobodovej armády. Prihlásil som sa a prijali ma. Pracoval som tam len krátky čas. V Košiciach som sa zoznámil so advokátom Rašlom a ten mi povedal, že redaktorov potrebuje aj Pravda. Redakcia Pravdy bola orgánom Komunistickej strany. V Pravde bol šéfredaktorom Julo Šefránek. Povedal som mu, že som krátko pracoval v časopise Československej armády a predtým v Novom Slove. Prijali ma. Pracoval som tam do tých čias, kým nebola oslobodená Bratislava [Bratislava bola oslobodená 4. apríla 1945].
Na úplný záver by som chcel povedať pár slov. My, čo sme prežili holokaust, si často kladieme otázku, prečo a ako? Doteraz nevieme pochopiť, prečo si nacistický režim vybral Židov, ako obeť na jatky. SS-áci boli horší ako predátori. Považovali za česť očistiť svoju rasu tým, že nás vyhubia. Niekedy sa pri rozprávaní o tom, čo sme prežili a ako sme to prežili zastavíme a pýtame sa, či to bolo možné? Je to pravda? Ako to bolo možné? Ak mám sumarizovať, tak to bolo možné len vďaka tomu, že sa našli dobrí ľudia, ktorí nám pomohli. Inokedy to boli ľudia, ktorí boli za čosi vďační našim rodičom, alebo našim starým rodičom. Pomohli nám priatelia, bývalí spolužiaci. Veľmi často nám pomáhal bleskurýchly dôvtip a duchaprítomnosť, ktorá zaskočila tých vrahov. A keď sme sa v danej situácii nebáli riskovať, prežili sme. Najprv sme prežili deň, potom ďalší a napokon celú Tretiu ríšu. Chcem ešte povedať, že totalitné režimy sú režimy, ktoré vraždia. Ten nacistický režim si vybral židovskú rasu. Ja neverím, že existuje židovská rasa. Pretože mnohí Židia sú potomkovia miešancov, rovnako ako aj „árijci“. Nacisti teda vyberali nimi vymyslenú rasu. Stalinisti tiež vraždili milióny. Oni však nevymýšľali rasu ale takzvaných nepriateľov ľudu a aj svojich najbližších ničili a vraždili podľa ľubovôle. V podstate aj dnes je to hrozné. V tomto k demokracii smerujúcom zriadení sa ľudia boja otvorene prejaviť odpor voči neonacizmu a terorizmu. Prichádzam k záveru, že neexistuje celkom spravodlivá spoločnosť. Buď režim ničí ľudí, alebo v slobodnejšej spoločnosti sa ľudia ničia navzájom.
Fotografie:
(1) Dom starých rodičov v obci Chmeľov.
(2) Etela Weitová, rodená Kohane (1888 - 1942). Mamička Jozefa Weisera.
(3) Viktor Weit, nevlastný otec Jozefa Weisera.
(4) Jozef Weiser
(5) Jozef Weiser na fotografii vľavo.
(6) Jozef Weiser
(7) Mária Weitová (1925 - 1943). Sestra Jozefa Weisera.
(8) Jozef Weiser
(9) Jozef Weiser, foto Yuri Dojc
© EDAH o.z.