Juliana Filová (1936) 

žila s rodičmi do svojich šiestich rokov v Prešove. Prvý ročník základnej školy však bola nútená absolvovať v Pracovnom tábore pre Židov vo Vyhniach. Po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) sa s rodičmi ukrývali v lesoch. Mali šťastie. Prežili.

Moja mama Edita (1905-1986) a otec Ernest (1897-1974) sa narodili v Prešove. Otecko bol za mladi veľmi známy futbalista a miestna brankárska hviezda. Podľa maminých slov bol aj patrične namyslený. Keď bola mama ako sedemnásťročná na svojom prvom plese, prišiel ju vyzvať do tanca. Už po prvých tanečných krokoch bola z neho unesená. Po tomto plese jej začal dvoriť a dvoril jej plných osem rokov, až sa napokon zosobášili.

Mamin otec Koloman Trostler (1875-1940) pochádzal z obce Bytčica pri Žiline a jej mama Alžbeta rodená Friedmanová (1879-1958) z obce Sečovské Polianky. Rodina mojej starej mamy sa prisťahovala do Prešova pravdepodobne okolo roku 1902 a v roku 1903 sa starí rodičia zosobášili. Starý otec, ktorý slúžil ako vojak v prvej svetovej vojne, bol už predtým ženatý, ale po šiestych mesiacoch manželstva ovdovel. V Prešove si zriadil obchod s potravinami a po svadbe sa oň obaja starí rodičia spoločne starali.

Narodili sa im štyri deti, najstaršia Ružena (1904), moja mama Edita, Alexander (1908) a Karol (1917). Ružena tiež pomáhala v obchode, až do vydaja. Potom odišla do Rimavskej Soboty. Brat Alexander bol hluchonemý. Vyučil sa za stolára a viedol vlastnú dielňu. Najmladší Karol išiel ako jediný študovať do Prahy na vysokú školu ekonomickú. Moja mama po skončení ľudovej školy chodila ešte rok do meštianky, ale potom išla pomáhať rodičom do obchodu. Súkromne však chodila na klavír, angličtinu a ručné práce.

Stará mama ovládala nemčinu, maďarčinu a hovorila tiež zemplínskym nárečím. Síce nebola študovaná, ale celý život rada a veľa čítala. Rodina sa rozprávala po maďarsky, ale starý otec vedel výborne po nemecky, a aj po slovensky, nakoľko pochádzal od Žiliny. Rodina dodržiavala židovské sviatky, ale nestravovali sa kóšer. Hlásili sa k neologickej obci. Na sviatky chodili do synagógy a chlapci sa učili náboženstvo. Moja mama nebola pobožná, a ak sa aj pred vojnou modlievala, tak po vojne rozhodne nie. Zastávala názor, že hrôzy druhej svetovej vojny, svedčia o absencii Boha.

Všetci traja jej súrodenci boli aj s rodinami zavraždení v koncentračných táboroch, bratia v Majdanku a sestra v koncentračnom tábore Auschwitz.

Stará mama Alžbeta, ktorá po vojne bývala s nami, chodievala na sviatky do synagógy a v piatok večer zapaľovala sviečky. Otec bol aj po vojne, na rozdiel od mamy, veriaci a chodieval do synagógy. Nikdy sa však nepokúšal vychovávať ma v náboženskom duchu. Keďže sa moja rodina dala počas vojny pokrstiť v evanjelickom kostole, chodila som aj po vojne na náboženstvo, dokonca som mala aj konfirmáciu.

Starí rodičia bývali v tom istom dome, kde mali obchod. Bol to dom, ktorý patril gréckokatolíckemu biskupstvu na dnešnej Gojdičovej ulici. Obchod starý otec spravoval až do svojej smrti v roku 1940 a o rok neskôr ho arizoval pán Gajdoš. Mama pracovala v obchode až kým sa nevydala. Potom začala pracovať v kníhkupectve, ktoré viedol otec.

Môj starý otec z otcovej strany Filip Ungar (1860-1951) sa narodil v Solivare pri Prešove a mal obchod s drevom a uhlím. Stará mama Berta rodená Bettelheim (1857-1913) pochádzala z maďarského mesta Sátoraljaújhely. Doma sa rozprávali výlučne maďarsky. Narodili sa im tri deti, Izabela (ca.1885), Elena (1891) a môj otec. Z rozprávania viem, že táto vetva rodiny bola viac pobožná, hlásili sa k ortodoxnej obci. Keď mal môj otec šestnásť rokov stará mama zomrela.

Ovdovelý starý otec sa opätovne oženil s Idou rodenou Braun, tiež z mesta Sátoraljaújhely. Narodili sa im dvaja synovia Štefan (1914) a Juraj (1918). Traja súrodenci len ťažko prijímali novú macochu. Môj otec odišiel na protest bojovať do rakúsko–uhorskej armády počas prvej svetovej vojny. Sestra Izabela sa vydala do Maďarska a Elena si postupne vytvorila k Ide vrúcny vzťah. Mne bola pani Ida neskôr starou mamou, ktorú som mala veľmi rada.

Otec bol rozhľadený a vzdelaný človek. Keď po návrate z frontu zistil, že nemá potrebné vzdelanie na kvalifikovanú prácu, odišiel študovať do Lipska. Nakoľko predtým vypomáhal v kníhkupectve, rozhodol sa pre štúdium kníhviazačstva a kníhkupectva. Po návrate si v Prešove otvoril vlastný obchod na Hlavnej ulici.

V domácnosti sme mali vždy pomocníčku. Ja si spomínam hlavne na veľmi milú slečnu Veronku, ktorá sa o mňa starala a naučila ma aj po slovensky. Rodičia sa totiž doma rozprávali maďarsky. Otec zásoboval knihami aj maďarskú inteligenciu žijúcu v Prešove a okolí.

Spred obdobia vzniku slovenského štátu si nespomínam na žiadne prejavy rasovej neznášanlivosti voči mojej rodine, či našim židovským priateľom. Spomínam si však ako ani nie šesťročná, teda približne v roku 1941, som musela nosiť žltú pásku na kabáte. Až neskôr som sa dozvedela, že prešovská župa bola v tomto ojedinelý prípad. Inde v Slovenskom štáte museli žltú hviezdu nosiť Židia starší ako šesť rokov. Prvé protižidovské zákony nás zároveň prinútili opustiť náš prenajatý byt na Hlavnej ulici 56. Odišli sme teda do podnájmu do vily vo vedľajšej Kúpeľnej ulici. Rodina, ktorej vila patrila, bola veľmi slušná a keďže mali dve deti približne v mojom veku, často sme sa hrávali na záhrade.

V roku 1941 arizoval otcovo kníhkupectvo Pavol Kotan, ktorý obchodu vôbec nerozumel a ponechal si otca na výpomoc. Moja mama vtedy žiadala svoju sestru, aby ma prichýlili u seba v Maďarsku, kde vtedy mohli Židia žiť voľnejšie. Teta jej ale odpísala, že si nemôže vziať na zodpovednosť aj môj život. Mama jej to vtedy veľmi zazlievala. Nakoniec ma svojím rozhodnutím teta zachránila. Ona ani jej rodina neprežili koncentračný tábor. Mama si po vojne nevedela odpustiť svoj hnev voči nej.

Začiatkom leta 1942 sme sa dali pokrstiť v nádeji, že nás to zachráni. V evanjelickom kostole nás bola veľká skupina a pán farár Hajdu, hoci tušil, že z nás nikdy nebudú poriadni kresťania, nám chcel predsa len pomôcť. V tom čase už totiž prebiehali prvé deportácie chlapcov a dievčat. Na tie si ja osobne nespomínam, až na tie, kedy brali rodiny. Ukryli sme sa vtedy u jednej pani na Sládkovičovej ulici, ktorá nám prenajala izbu. V podnájme sme zotrvali len tri týždne pri maximálnej ostražitosti. Vtedy som si začala uvedomovať napätie a strach. Mama celé noci nespávala lebo sa bála, že otec začne chrápať a prezradí nás.

Po troch týždňoch dostal otec od arizátora správu, že musí neodkladne prísť do obchodu. Šiel teda. Čakali sme v napätí. Dlho sa nevracal. Potom nám niekto prišiel povedať, že arizátor otca udal a zatkli ho. Moja mama nevedela, čo si počať. Bola dosť nesamostatná a vo všetkom sa spoliehala na otca. Obaja jej bratia Karol, Alexander a aj jeho tehotná manželka Gizela už boli predtým deportovaní. Nemala sa teda na koho obrátiť. V danej situácii ju nenapadlo iné, ako ísť hľadať otca. Na tento moment si veľmi dobre pamätám. Bolo to v horúci augustový deň, kedy sme behali po Prešove a vypytovali sa na otca. Niekto nám povedal, že na stanici je pripravený vlak a že otec a aj stará mama Alžbeta sú tam.

Išli sme za nimi. Na stanici stál osobný vlak a vedľa neho ozbrojený muž v uniforme. Mama ťahajúc ma za sebou k nemu podišla. Užasnutý sa jej opýtal: „Pani kam idete?“ Ukázala na vlak: „Idem tam, lebo tam mám muža.“ On sa na ňu pozrel a hovorí: „Pani majte rozum, berte to decko a choďte preč.“ Mama sa ale pustila do plaču a nasilu chcela nastúpiť. Šli sme popri vlaku a hľadali otca, až kým sme ho nenašli. Nastúpili sme a vlak nás odviezol do Žiliny. Do zberného tábora. Dodatočne som zistila, že to bolo dňa 17. augusta 1942.

Uložili nás na slamníky do veľkej haly plnej ľudí. Spomínam si, že strava sa vydávala vonku na dvore, kde sme s ešusmi v rukách čakali v dlhých radách na náš prídel. Vonku sme sa aj umývali pri akomsi kamennom múriku, z ktorého tiekla voda. Nemali sme pri sebe nič, okrem malého kufríka, ktorý so sebou mama vzala pri odchode.

V tábore panovala všadeprítomná zožierajúca nervozita. Selekcie boli na dennom poriadku a transporty do Poľska pravidelne odchádzali. Stretli sme sa tam s otcovým bratomi Jurajom a Štefanom, ktorý tam bol aj s manželkou Gabrielou. Štefan bol toho času čerstvým absolventom pražskej medicíny. Štúdium ukončil tesne pred vyhostením slovenských židovských študentov z Čiech. Chýbala mu však promócia. Jeho profesor mu diplom odovzdal na dosť netradičnom mieste, na pánskych záchodoch.

Prítomnosť Štefana nám veľmi pomohla. Bol zadobre s veliteľom tábora, ktorému pomohol pri zdravotných ťažkostiach. Spomínam si, že keď sme raz stáli v rade počas selekcie, strýko Štefan stál bokom za veliteľom. Keď ten pristúpil k našej rodine, strýko k nemu podišiel a čosi mu pošepkal. Následne nás veliteľ poslal na tú dobrú stranu a nie do transportu. V žilinskom tábore sme ostali približne dva mesiace a koncom októbra sme boli my traja, stará mama a strýko Juraj preradení do Vyhní.

Starú mamu Alžbetu uvádzal otec všade ako svoju vlastnú mamu, čím ju mohol lepšie chrániť. Štefan dostal ako lekár výnimku a až do povstania žili s manželkou v Liptovskom Mikuláši, kde pracoval v nemocnici. Zároveň vybavil falošné papiere pre ich otca Filipa a mamu Idu a odviezol ich z Prešova do Liptovského Mikuláša. Strýko tak vlastne zachránil celú rodinu.

Po príchode do Vyhní, sme sa dozvedeli, že pred pár dňami odišiel transport do Poľska, ktorý mal byť posledným. A naozaj bol. Kuriozitou je, že ako som sa neskôr dozvedela, pracovný tábor vo Vyhniach bol situovaný v bývalom komplexe kúpeľov a tie kedysi patrili môjmu prastrýkovi z otcovej strany. Starý otec Filip pochádzal asi z jedenástich súrodencov. Jeden z jeho bratov sa oženil s dievčinou z Banskej Štiavnice a v období po 1.svetovej vojne kúpele kúpil. Po jeho smrti približne v roku 1932/1933 spravovala kúpele jeho manželka so synom. V roku 1941 im kúpele poštátnili a oboch deportovali do koncentračného tábora, kde boli zavraždení.

Niekdajšie výborne vybavené kúpele rozložené po dvoch stranách hradskej boli uspôsobené pre potreby pracovného tábora. Na jednej strane hradskej bola pôvodná veľká kúpeľná budova, kde bola situovaná administratíva, veliteľstvo gardy a Židovská rada. Tú tvorili prevažne ľudia, ktorí prišli do tábora hneď po jeho založení v roku 1940. Volali sme ich sosnowiecká skupina, boli to poľskí a českí židia. V parku bola vila, kde býval veliteľ tábora a tam boli aj ordinácie lekárov. Na druhej strane cesty bol samotný tábor, ktorý nebol ohradený. Z hradskej viedlo niekoľko schodov na vyvýšenú plošinu, ktorá slúžila ako appelplatz. Tam každé ráno nastupovali muži a čakali na zaradenie do pracovných skupín. Ženy tam nechodili, tie dochádzali priamo do dielní, v ktorých pracovali.

Pri vstupe z hradskej, neďaleko appelplatzu bola umiestnená tabuľa s nápisom Árijcom priechod cez tábor zakázaný.  V ďalších dvoch neďaleko stojacich kúpeľných budovách sme boli ubytovaní my „zaradenci“, ako nás volali. Bolo nás približne tristo. Nepamätám si presne. Ostatné priestory vypĺňali dielne. Za nimi bol takzvaný Horný park, v ktorom bola jedáleň s priľahlou kuchyňou.

Naša rodina dostala jednu izbu a strýko Juraj býval spoločne s inými slobodnými mužmi. V izbe sme mali každý jedno lôžko, bol tam stôl so stoličkami a skriňa. Mali sme tam aj stojan na umývadlo. Spoločné toalety boli na chodbe. Rodičia a stará mama boli zaradení do práce v dielňach. Otec pracoval najprv v stolárskej a neskôr v hračkárskej dielni. Nakoľko bol manuálne veľmi zručný a ešte zamladi sa vyučil za zámočníka, v týchto dielňach sa vedel veľmi dobre uplatniť.

Mama pracovala spočiatku spolu so starou mamou v krajčírstve a neskôr v sieťkárni. Starú mamu potom preradili do kožiarskej dielne, kde sa z odrezkov koží robili nákupné tašky. O nás deti bolo počas dňa postarané. Tie v predškolskom veku, kam som spočiatku patrila aj ja, chodili do škôlky zvanej opatrovňa. Boli sme tam celý deň, keďže rodičia v dielňach končili asi okolo šiestej. Staršie deti chodili do školy. Obe zariadenia viedli odborníci na výchovu z radov zaradencov. V prvej triede ma napríklad učila gymnaziálna profesorka. Škola pozostávala z dvoch tried. V jednej boli žiaci prvého až tretieho ročníka a v tej druhej štvrtáci a piataci. Vyššie ročníky si nepamätám, ale možno tam boli aj tie. Od pätnásť rokov vyššie už boli deti zamestnané v dielňach.

Stravovali sme sa všetci spoločne vo veľkej jedálni. V kuchyni pracovali tiež našinci. Spomínam si, že raz do týždňa, vždy v sobotu, sme my deti dostávali mlieko. V nedeľu sa v tábore nepracovalo. Otec pri tej príležitosti občas vybavil na veliteľstve tábora priepustku. Brával nás na výlety do blízkeho okolia  a na huby do lesa. Jeden deň v týždni sme tiež mali nárok na teplý kúpeľ v menšom bazéne s termálnou vodou, kde muži a ženy chodili oddelene.

Náboženský život organizovaný nebol. V tábore sa  narodilo niekoľko detí a konalo viacero svadieb. Spomínala som aj ambulanciu, kde pracovali dvaja medici a jeden lekár zo sosnowieckej skupiny a jeden zubár. Vážnejšie prípady sa vozili do banskoštiavnickej nemocnice a aj pôrody sa odbavovali tam.

V tábore fungoval spevokol pre dospelých  a spolok Hašomer Hacair pre školákov. Náplňou tohto spolku bola organizácia výletov, výučba hebrejčiny, židovských piesní a tancov. V rámci školských aktivít pripravovali deti s učiteľmi kultúrny program na rôzne slávnosti, ktoré sa konali v jedálni. Spomínam si napríklad na sviatok Nový rok stromov (Tu bi-švat), kde som hrala včielku v predstavení o prebúdzaní sa prírody. Tieto detské aktivity, ako aj zábery zo života v tábore sú zachytené na fotografiách, ktoré pravdepodobne v roku 1943 urobil strýko Juraj. Pracoval v chemickom laboratóriu tábora a tam fotografie aj vyvolal. Boli súčasťou albumu, ktorý mi venoval otec k môjmu sviatku ešte v tábore. Album mal drevený obal, ktorého vrchnú dosku zdobil motívom šuhaja v kroji. Vyrobil ho pre mňa otec v hračkárskej dielni.

Na vyhnianskom tábore bolo zaujímavé aj to, že nebol oplotený. Nachádzal sa v lesnom prostredí, kam sme chodievali často na výlety, ale nikdy nikoho nenapadlo utiecť. Bez peňazí, dokladov  a úkrytu, sme mali menšie šance na prežitie mimo tábora ako v ňom.  Z tábora sme mohli udržiavať kontakt so strýkom Štefanom a aj s maminou sestrou Ruženou. Otcov bratranec, ktorý bol lekárnikom v Nitre nám posielal balíky. Spomínam si, že v jednom bola pre mňa pribalená prekrásna lopta. V lete 1943 bola dokonca možnosť poslať deti na prázdniny k príbuzným žijúcim mimo tábor. Tak som to leto strávila asi päť týždňov v Liptovskom Mikuláši. Bývala som spolu so strýkom a tetou v ich byte v nemocnici.

Na to leto mám len pekné spomienky. Žiadne protižidovské nálady, osočovanie, či útoky som nezažila. Hrávala som sa buď s detskými pacientmi alebo som chodila k rádovým sestričkám, ktoré pracovali v nemocnici. Tie vedeli, že som prišla z tábora a boli ku mne veľmi milé.  Spomínam si, že hlavná sestra ma vždy hostila koláčmi. Od jednej z nich, peknej mladej sestry Milice, som dostala aj darček. Opatrujem ho dodnes. Je to drevený nôž na otváranie listov, na ktorom je nápis Demänovská dolina. Neskôr som sa dozvedela, že sestra Milica krátko po vojne zomrela na tuberkulózu.

Po skončení prázdnin som sa vrátila do Vyhní. Musím povedať, že pre nás deti nebol pobyt v tábore vonkoncom stresujúci. Vlastne sme sa tam mali ako v raji. Vďačili sme za to vlastnej nechápavosti a nevedomosti. Nepoznali sme možné hrozby. Naši rodičia však áno. Prichádzali k nim zvesti o udalostiach v Poľsku. Žili v strachu pred obnovením deportácií.

Veliteľ gardistov menon Gindl sa nevhodne správal hlavne k mladým ženám. O tom viem samozrejme až z rozprávania po vojne. Vzhľadom na toto jeho správanie bola zo strany Židovskej rady tábora vznesená sťažnosť a nakoniec bol prevelený. Jedným z príznakov šikany boli prehliadky ubikácií v soboty poobede. Každý musel mať vzorne upratané a stáť pri svojej posteli. My deti sme si pri tej príležitosti odušu leštili topánky. V prípade, že gardisti našli niečo im nevyhovujúce, vzali otca rodiny alebo vedúceho izby a zbili ich. Po výmene gardistov za žandárov už k podobným násilnostiam nedochádzalo.

Gardistov vystriedali na postoch vedenia tábora menej násilnícki žandári. Veliteľom tábora sa stal komisár Leitner, ktorý sa aj s rodinou nasťahoval do vily v parku.  Ja som tam chodievala hrávať sa  s ich malým, asi dvojročným, dieťaťom. Jeho manželka bola ku mne vždy veľmi milá a nikdy ma nezabudla ponúknuť koláčom.

Keď som sa vrátila z Liptovského Mikuláša nastúpila som do prvého ročníka. Spomínam si, že v lete 1944 sa aj situácia v tábore pod vplyvom postupujúcich bojov zmenila. Chodili sme sa napríklad ukrývať do lesa pretože nad nami lietali americké bombardéry. Po vypuknutí SNP koncom augusta utiekli z tábora všetci žandári. Mladí chlapci spolu so strýkom Jurajom odišli k partizánom. Rodiny s deťmi tam ešte ostali až do konca septembra, keďže nevedeli kam ísť. Koncom septembra nám prišiel niekto oznámiť, že sa od Žarnovice blížia nemecké tanky. Vybrali sme sa opačným smerom, do Banskej Štiavnice. Dorazili sme tam večer. Naša rodina prenocovala u prešovského známeho zamestnaného v nemocnici, ktorý nás druhý deň poslal vojenskou sanitkou do Zvolena. Odtiaľ sme sa dostali do Kokavy na Rimavicou, kde nám našli ubytovanie. Strávili sme tam relatívne pokojné dva týždne. Pred blížiacimi sa nemeckými vojskami sme sa pobrali ďalej smerom na Čierny Balog a Utekáč, čo bolo pomenovanie veľmi príznačné pre našu situáciu. Dokonca som si ešte nejaký čas po vojne myslela, že Utekáč bolo účelové pomenovanie a nie reálne pomenovanie obce.

Dostali sme sa až k Breznu, do dediny Predajná, kde sa zo všetkých strán zhromažďovalo veľa Židov. Boli to jednak Židia z rozpustených táborov, ale aj tí, ktorí dovtedy žili vďaka výnimkám v mestách. S príchodom nemeckých vojsk však prestali všetky výnimky platiť. Z Predajnej sme sa spolu s dvoma ďalšími rodinami z Vyhní pobrali do dediny Jasenie. Odtiaľ už viedla len cesta smerom hore do dolín na južnej strane Nízkych Tatier. V Jasení bol sklad dreva. Tam sme dlho sedeli a  dospelí sa radili, či ísť do Lomnistej doliny alebo do Jasenskej.

Môj otec sa vtedy rozhodol ísť doprava, do Lomnistej doliny, a spolu s nami ešte dve rodiny. Väčšina išla opačným smerom na Jasenskú dolinu. Bolo to jedno z tých osudových rozhodnutí. Po vojne sme sa totiž dozvedeli, že tých druhých onedlho chytili Nemci a postrieľali. Bolo to už v októbri a bolo veľmi chladno a daždivo. Lomnistou dolinou dlhou asi osemnásť kilometrov sme špinaví, mokrí a hladní putovali tri dni. Na jej vrchole pod Chabencom sme objavili opustený salaš s dvomi kolibami. V jednej z nich boli slovenskí partizáni a v tej druhej boli ukrytí Židia. Po nás prišli ešte ďalšie skupiny a nakoniec nás tam bolo okolo osemdesiat.

Pozdĺž stien koliby boli prične, na ktorých spávali starí a deti. Dospelí muži a ženy cez noc na striedačku sedeli pri ohni a spali. Vtedy začalo pre mňa najkrutejšie obdobie. Moja rodina totiž nemala skoro žiadne peniaze. Zároveň sme so sebou nemali skoro žiadne teplé šatstvo. Po jesenných dažďoch prišla veľmi tuhá zima s množstvom snehu. Tí, ktorí mali prostriedky si mohli od dedinčanov kúpiť jedlo. Buď oni schádzali do dedín alebo dedinčania vychádzali k nám hore. Keďže spolupatričnosť tých solventnejších s nami chudobnejšími nebola doslova žiadna, prevažne sme hladovali. Postupne sme predali zvyšok drobných cenností ako napríklad hodinky. Mama chcela predať aj obrúčky, otec bol zásadne proti. Nakoniec ich naozaj nepredali, maminu opatrujem ja a otcovu mal brat. Občas sme sa dostali k fazuli, šošovici, či múke. Potraviny ako chlieb, mlieko, soľ a cukor pre nás neexistovali.

Ženy sa pri pahrebe v strede koliby striedali a v drobných hrnčekoch varili pokrm pre svoje rodiny. My sme mávali najčastejšie fazuľu varenú vo vode, prípadne nemastené a nesolené halušky. Na večeru, okolo piatej, som dostávala prevarenú vodu. Hneď po príchode do hôr som dostala dyzentériu. Nakoniec som sa vyliečila, práve vďaka nútenej hladovke. Potom som bola veľmi zoslabnutá. Jeden partizán mi občas priniesol zeleninovú polievku s veľkými haluškami, aby som zosilnela. Raz v novembri sme mali pár dní čo jesť. Z Chabenca vtedy schádzala skupina partizánov, medzi ktorými boli aj Ján Šverma a Rudolf Slánský. Hnali pred sebou stádo oviec, ktoré bolo ich obživou. Niekoľko oviec odstrelili a nechali na našom salaši. Vtedy sme pár dní jedli mäso. Inokedy sme zase dojedali zvyšky po partizánoch. Tí zjedli koňa, ale spodné časti nôh s kopytami odhodili do snehu. Srsť z kopýt rodičia opálili nad ohňom a vyjedli sme aspoň tú trošku mäsa okolo kopýt.

V jedálničku ukrývajúcich sa boli priepastné rozdiely. Rodina jedného klenotníka napríklad vôbec netrpela nedostatkom. Ich rozmaznaný syn, o málo starší odo mňa, sa nehanbil jesť chlieb s džemom a cukríky pred zvyškom vyhladovaných detí. Ľudia vedia byť veru veľmi necitliví. Čo sa týka našich susedov slovenských partizánov, po čase ich vystriedali ruskí partizáni.  Rusi sa chovali slušne, kým sa neopili. Cenili sme si však, že vedeli bojovať. Mali sme teda pocit väčšieho bezpečia. Ich veliteľom bol major Carihradský, ktorý bol tiež Žid, ale zakázal nám to prezradiť jeho druhom.

Dával na nás veľký pozor, hlavne na mladé ženy. Partizáni si totiž zvykli po bojoch riadne vypiť a major ich vtedy s pištoľou v ruke odháňal od našej koliby. Za triezva boli veľmi priateľskí a nás deti učili ruské piesne.

Bolo nás tam viacero, ja som bola najmladšia. Spomínam si hlavne na staršieho chlapca a dievča, s ktorými som sa poznala ešte z Vyhní. Spolu sme sa hrávali, behali sme po snehu a stavali snehuliakov. Veľmi často sme sa hrali na školu, čo bolo pre mňa veľmi užitočné, lebo som sa od nich mnohému priučila zo zemepisu a matematiky. Dospelí sa o nás veľmi nestarali. Muži sa starali o drevo na kúrenie a ženy pripravovali skromné pokrmy, ak bolo z čoho.

Otec spolu s inými chlapmi pomáhal partizánom z neďalekého tábora klásť signalizačné vatry pre lietadlá, ktoré zhadzovali zbrane a proviant. V noci to potom vynášali vyššie do partizánskeho tábora, ktorému velil generál Asmolov. Občas od nich dostal aj nejaké jedlo a tým sme si nakrátko pomohli.

V kolibe sme boli od polovice októbra 1944 až do februára 1945. V januári sme už počuli z diaľky delostreľbu približujúceho sa frontu. Začiatkom februára sa k nám dostala informácia, že ak prejdeme hrebeňom hôr do opačnej doliny, dostaneme sa do Rusmi oslobodenej dediny. Zorganizovala sa skupina, ktorú viedol jeden dedinčan. Borili sme sa hore brehom vysokým snehom smerom na hrebeň. Nakoľko moja stará mama mala dlhodobo problém s nohami, nevládala a tak sme čoraz viac  a viac zaostávali. Vtedy sa strhla silná fujavica. Otec sa snažil nestratiť kontakt so skupinou, vracal sa k nám a prešľapával nám cestu. Ale nakoniec sme zaostali tak, že sme hlavnú skupinu úplne stratili.

Po zotmení sme sa dostali na návršie, ale nedalo sa ísť ďalej. Príšerná fujavica pokračovala a nebolo sa kde skryť. Odvtedy mám hrozný strach pred víchrom v lese. Otec vtedy rozhodol, že sa musíme začať spúšťať smerom nadol, dúfajúc, že nájdeme prístrešie. Po hodnej chvíli sme akoby zázrakom natrafili na opustenú horáreň. Tam sme prespali a ráno, keď sme sa porozhliadli, našli sme aj nejaké potraviny a vonku v snehu zakopané mäso.

Rodičia rozhodli, že nakoľko nemáme poňatie, kde sa nachádzame bude lepšie ak ostane v horárni. Žili sme tam asi desať dní. V jedno dopoludnie sme začuli vŕzgať sneh pod nohami neznámych prichádzajúcich. Strnuli sme. Nato sa objavili dvaja mladí chlapci, ktorých sme poznali z Vyhní. Boli súčasťou väčšej skupiny, ktorá sa ukrývala v neďalekej doline. Sondovali schodnosť terénu,  nakoľko sa aj oni chceli dostať do oslobodenej dediny. Dohodli sa s otcom, že privedú aj zvyšok skupiny a vyrazíme spoločne. Na druhý deň prišli  a vydali sme sa cez hrebeň na druhú stranu.

Dostali sme sa postupne až k prvým rumunským vojenským hliadkam. Mnohí z nich vedeli po maďarsky a tak sme sa poľahky dohovorili. Najväčším zážitkom pre mňa bolo, že nám dali chlieb. Vlastne si z toho ukrývania v horách pamätám hlavne to, čo som po príchode na oslobodené územie jedla a kto mi to dal.

Hliadka sa rozhodla odviesť nás do nižšie položenej dediny. S ich pomocou sme cez zľadovatený les došli až k dedine Mýto pod Ďumbierom. Rumunská armáda tam zorganizovala v miestnej škole provizórnu nocľaháreň a výdaj jedla. Okrem nás tam bolo veľa iných ľudí. Hneď na druhý deň nás odviezli do neďalekej dediny, kde bola vytvorená dezinfekčná stanica. Všetci sme boli úplne zavšivení. Veď tam hore bola jediná možnosť umývania sa vyrúbaný otvor v zamrznutom potoku. Posypali nás teda celých dezinfekčným práškom  a postarali sa o vyčistenie odevov. Následne sme sa dostali do Polomky, kde bola opäť k dispozícii škola so slamníkmi.

Živo si spomínam na miestnu gazdinú v kroji, ktorá doniesla plný hrniec tvarohových rezancov. Iná pani mi pri prechádzke dedinou ponúkla cez plot mlieko. Potom sme sa dozvedeli, že v susednej dedine Závadka je prešovská kresťanská rodina, ktorú rodičia poznali. Išli sme teda pešo s otcom k nim. Oni nás nakontaktovali na ďalšiu rodinu. Tá sa plánovala vrátiť do Prešova a keďže mali veľa vecí, najali si viaceré vozy, kde sa našlo miesto aj pre nás. Tri dni sme putovali, až sme sa dostali do Prešova. Spávali sme na rôznych miestach. Pamätám sa, že raz v noci som sa zobudila pod obrovskou perinou a keď som sa rozhliadla videla som gazdinú ako spí na drevnej lavici. Mne prepustila svoju posteľ.

Cestou späť sme sa stretli s veľmi slušnými ľuďmi, ktorí nám dali najesť a postarali sa o nás. Určite sme neboli jediní, ktorým vtedy pomohli.  Ďalšiu noc sme strávili v kuchyni jednej gazdinej v Spišskej Kapitule. Do Prešova sme sa vracali doslova s prázdnymi rukami. Nemali sme nič. Cestou sme sa dozvedeli, že otcov brat Štefan je už v Prešove a pracuje v nemocnici. Bol tam aj s manželkou Gabrielou. Do konca SNP boli u partizánov a neskôr sa ukrývali aj vo františkánskom kláštore v Prešove. Oni boli naša jediná istota. Spolu s nimi sa vrátili do Prešova aj starí rodičia Filip a Ida. Strýko, ktorému o nás už niekto povedal mal pre nás zabezpečený podnájom.

Prvé dni sme sa chodili stravovať do židovskej vývarovne na Kováčskej ulici, ktorá bola financovaná z darov amerických Židov. Zopár mesiacov sme zotrvali na tomto priváte a potom sme sa presťahovali do služobného bytu v kníhtlačiarni, kde sa otec stal riaditeľom. Stará mama ostala bývať s nami. Dozvedeli sme sa, že maminu sestru Ruženu, spolu s jej dvomi deťmi a manželom deportovali v roku 1944 z Maďarska do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Nikto z maminých súrodencov neprežil.

Rodičia chceli čo najrýchlejšie začať nový život. Začali si hľadať zamestnanie. Otec sa zamestnal v kníhtlačiarni a mama v kníhkupectve. Čo sa týka nášho hnuteľného majetku spred vojny, bol rovnako ako všetok židovský majetok, predaný na verejnej dražbe. Veľa z našich vecí odkúpila pani, u ktorej sme pred deportáciou bývali. Ponúkla nám to späť za rovnakú cenu, za akú ho ona kúpila. Nakoľko to nebola vysoká suma, bolo to pre rodičov prijateľné riešenie. Drobnejšie cenné predmety a obrazy sme u nej mali v úschove a všetky nám vrátila. Predmety, ktoré mala stará mama v opatere u ich kresťanských zákazníkov sa k nej vrátili.

V roku 1946 sa môj otec a jeho dvaja bratia Štefan a Juraj rozhodli zmeniť si priezvisko na slovenské a tak sa z Ungarovcov stali Urbanovci. Môj mladší brat, ktorý sa v tom istom roku v Prešove narodil bol už do matriky zapísaný ako Koloman Urban. Zároveň ho dali pokrstiť v evanjelickom kostole.

Naša rodina sa v roku 1948 presťahovala do Košíc, kde otca premiestnili. V kníhtlačiarni sa totiž veľmi dobre uchytil a stal sa riaditeľom. V Košiciach sme dostali služobný byt. Musím sa ešte raz vrátiť k vojnovým udalostiam, aby som zdôraznila, aký bol môj otec predvídavý. Po rozpustení tábora vo Vyhniach, zabalil naše osobné veci ako šatstvo, doklady a fotografie do dvoch debien a uložil ich u jedného spriateleného sedliaka v dedine. Keď sa náš život v 1945 opäť dostal do normálu, odcestoval do Vyhní a priniesol odtiaľ tieto debny v neporušenom stave. Okrem toho si na národnom výbore vo Vyhniach vyžiadal potvrdenie o tom, že tam jeho rodina bola väznená. Na základe týchto potvrdení som neskôr mohla žiadať o odškodnenie.

Medzi vecami boli aj „ihlice“ na pletenie, na ktorých mama v táborovej dielni vyrábala sieťované tašky z motúzov. Mama si v Košiciach privyrábala tým, že na tých istých ihliciach vyrábala sieťovky. Predávali jej ich v malom obchodíku s ručnými výrobkami.

V Košiciach sme mali dosť veľký byt na Floriánskej ulici. Mama nepracovala, keďže sa starala o malého brata a chorľavú starú mamu. Otec odišiel z postu riaditeľa približne v roku 1952/53 a naša rodina mala slabé príjmy. Po vzore procesu s Rudolfom Slánským začali aj v menších mestách obviňovať židovských riaditeľov z vecí, ktoré nezavinili za účelom ich zdiskreditovania. Otec šéfoval tlačiarni, ktorá tlačila noviny Pravda. Akákoľvek nešťastná tlačová chyba ho teda mohla stáť hlavu. Raz sme pár nocí nespali, lebo pri sádzaní textu došlo k chybe, neviem, či úmyselnej alebo nie. Vyšiel článok, kde malo stáť „Drahý Stalin“ a namiesto toho sa objavilo “Dravý Stalin“. Vtedy sa otec rozhodol vzdať postu riaditeľa.

Ostal síce pracovať v tlačiarni, ale s oveľa nižším platom. Vzhľadom na zlú finančnú situáciu v rodine, sme jednu izbu v byte prenajímali študentkám medicíny. Ako štrnásť - pätnásťročná som chodievala k nim do izby a sledovala, čo sa učia. Nakoniec som sa aj ja prihlásila na lekársku fakultu. V tom čase bolo verejným tajomstvo, že práve košická medicína nie rada prijímala židovských študentov. Okrem toho bol veľmi dôležitý kádrový posudok a tak som poctivo chodila na brigády a stavala Priehradu mládeže v Púchove, či cestu na Žitnom ostrove. Zároveň som veľmi aktívne pracovala v Zväze mládeže. Uvedomovala som si, že musím mať dobrý posudok, keďže môj pôvod bol nevyhovujúci.

Keď som v roku 1954 maturovala mala som jedno veľké šťastie. Ministerstvo školstva totiž vydalo v tom roku predpis, podľa ktorého nemuseli maturanti s čistými jednotkami na vysvedčení a z maturity, robiť prijímací pohovor na vysokú školu. Vyzbrojená ukážkovým vysvedčením som sa vybrala na prijímacie konanie na lekársku fakultu. Prijali moje materiály, ale zároveň mi oznámili, že poobede mám ísť na kádrový pohovor. To bolo nezvyčajné, keďže nikto iný okrem mňa a ešte jedného čistého jednotkára na podobný pohovor ísť nemusel. Bolo mi jasné, že nesmiem priznať svoj židovský pôvod. Muž, ktorý viedol pohovor sa vypytoval na  rodinu a na obdobie druhej svetovej vojny. Povedala som, že sme bývali v Prešove a potom sme evakuovali na stredné Slovensko. Po viacerých dotieravých otázkach sondujúcich dianie v mojej rodine pred, počas a po vojne, sa po dobrej pol hodine otvorili dvere vedľajšej kancelárie. Muž, ktorý vošiel pokračoval vo výsluchu. Nakoniec ma prijali. Mama sa potom zamestnala v kníhkupectve a ja som úspešne doštudovala. Usadila som sa v Košiciach a pôsobila som na transfúznej stanici.

Vydala som sa narodili sa nám tri dcéry. Môj bývalý manžel pochádzal zo židovskej rodiny. Žili v Stropkove. Jeho rodičia mali ako lekárnici za slovenského štátu výnimku. Tá platila až do vypuknutia SNP. Následne odišli do dediny Olšavica pri Levoči. Miestny gréckokatolícky kňaz tam s pomocou svojich veriacich ukrýval približne sto Židov v dedine, kde zároveň prebývali aj nemecké vojská. Aj oni mali šťastie a natrafili na dobrých ľudí. Mať šťastie na dobrých ľudí je v takýchto chvíľach najdôležitejšie. Hovorí sa, že dobrého veľa škodí, na dobrých ľudí sa to však nevzťahuje. 

Fotografie:

© EDAH o.z.