Juraj Alner (1937)

 a jeho životný príbeh o nepriazni dvoch totalitných režimov...

 

Narodil som sa v Kladne, no pravým domovom detstva bolo pre mňa predmestie Ružomberka – Rybárpole. Tam som vyrastal v láskavej opatere rodičov a starých rodičov z otcovej strany. Rodinný dom stál v záhrade textilky na brehu Váhu, z jednej strany strmá hora Čebrať, z druhej dedina Černová. Bol tam okrúhly murovaný bazénik s vodotryskom, okolo plota rástli egreše a ríbezle. Každoročne, keď dozreli, prišli k nám pekne poobliekané deti z celého Rybárpola s košíčkami a oberali sme ovocie. Ten poschodový dom tam stojí dodnes, prestavaný na nepoznanie. Záhrada, v ktorej starý otec s láskou pestoval ruže, dávno zmizla, ešte na sklonku vojny v nej postavili strojovňu. Druhou jeho záľubou bola literatúra, najmä nemecká klasika. Časť knižnice sa podarilo zachovať.

 

Môj starý otec Móric Abeles sa narodil 21. 4. 1876 v obci Vysoká Libyně v západných Čechách. Bola to nemecky hovoriaca oblasť. Mal veľmi zlú slovenčinu a tak sme s ním doma hovorili po nemecky. Starý otec bol jedným z dvanástich detí Ignáca (1849-1913) a Fanny - Františky Kan (1846-1934). Študoval v rokoch 1891-1895  strojárstvo na "vyššej priemyslovke" v Liberci (vtedy Reichenberg). To ho oprávňovalo na základe cisárskeho výnosu z marca 1917 používať titul Inžinier. Do Ružomberka prišiel v roku 1896. V roku 1893 tam podnikateľ Isidor Mautner vybudoval textilnú továreň Ungarische Textilindustrie Aktiengesellschaft. Onedlho to bola najväčšia textilka v Rakúsko-Uhorsku. Starý otec v nej pracoval ako technický riaditeľ. V roku 1935 mu Obchodná a priemyselná komora udelila "diplom uznania a záslužnú striebornú medailu".  

 

Volal som ho dede, čo vzniklo z českého děd. Rodina a priatelia mu hovorili Muco. Spomínam si, ako mi dede, keď som mal štyri roky, vysvetľoval plynutie času. Naučil ma rozlišovať hodiny, minúty a sekundy. Spočítal, koľko sekúnd má deň a na mňa to obrovské číslo vtedy urobilo taký silný dojem, že som ho považoval za nesmierne geniálneho a vševediaceho. Takého som si ho aj uchoval v pamäti.

 

Vďaka tomu, že starý otec bol medzi miestnymi veľmi obľúbený, celá rodina sa tešila priazni okolia. Zamestnanci spomínali, že dede každý deň prešiel celú fabriku s malým notesom a tužkou v ruke, pričom si poznamenal všetko dôležité. Hoci bol veľmi šetrný, príležitostne zvyšoval zamestnancom plat.  Bol to prísny, pedantný, ale predsa obľúbený nadriadený. Vľúdne medziľudské vzťahy v tých časoch nedávali žiadne tušenie neskorších tragických udalostí.

 

V Ružomberku sa starý otec oženil a v roku 1904 sa tam narodil môj otec Ernest. Moja stará mama Etela, rodená Herz, sa narodila v roku 1877  v spišskej  obci Vlachy. Bola jednou z prvých profesionálnych učiteliek materských škôl v Uhorsku, no nemyslím si, že túto prácu robila dlho. Že ju ovládala, presvedčil som sa osobne: náš vzťah bol krásny, najviac mi utkvelo, že mi v záhrade čítavala po nemecky detské knihy. V rodine sa tradovalo, že bola najkrajšou ženou na Liptove, ale takéto legendy si zrejme pestuje mnoho rodín. Hovoril som jej óma.

 

Obaja starí rodičia zahynuli na sklonku vojny. Óma 14. 1. 1945 v Ravensbrücku, po dedem sa stopy strácajú v koncentračnom tábore v Seredi. Pravdepodobne ako ťažký astmatik neprežil ani transport.

 

Môj otec Ernest Abeles nemal súrodencov. Vyštudoval za textilného inžiniera na Nemeckej technickej vysokej škole (Deutsche technische Hochschule) v Prahe. Štátnicu z elektrotechniky zložil v roku 1928 a dostal titul "inžinier". Praxoval ako mladý absolvent v Anglicku a vo Francúzsku. Navštívil vraj aj Ameriku, ale len ako turista. Z jeho dochovanej korešpondencie je zrejmé, že hovoril plynule maďarsky, nemecky, česky, slovensky, francúzsky a pravdepodobne aj anglicky.

 

Neskôr bol na praxi v Kladne v malej textilnej firme Salus a Houžvička. Tam sa zoznámil s Hanou, mojou mamou. Mama bola vyškolená zubná asistentka, krátko pracovala u zubného lekára v Kadani. Sobáš mojich rodičov sa konal v Kladne, kde som sa 23. júla 1937 narodil. Môj otec sa síce narodil ako Abeles, ale 12. 7. 1937, teda 11 dní pred mojím narodením, dostal úradné povolenie zmeniť meno na Alner.

 

Ja som bol pokrstený v marci 1940, o tom je záznam v matričnej knihe pokrstených farského chrámu sv. Ondreja v Ružomberku. Na krstnom liste je uvedené, že obaja moji rodičia sú rímski katolíci, predpokladám, že sa dali pokrstiť v tom istom čase ako mňa. Nemám o tom doklad. Otec vedel, čo sa deje v Nemecku. Veril, že zmenou mena a náboženstva nás zachráni. Chodieval som aj miništrovať do fabrického kostola - v skutočnosti to bola bývalá závodná jedáleň - myslím, že vzťah tamojšieho kňaza (zrejme ním bol jezuita Vendelín Rybár Sahulčík) a mojich starých rodičov bol priateľský.  

 

Do spoločenského okruhu mojich starých rodičov a rodičov patrili väčšinou židovské rodiny z Ružomberka, ale myslím, že aj nemecké, kresťanské rodiny. Moji rodičia, ba ani starí rodičia neboli nábožensky založení. Židovstvo sa u nás  vôbec neprezentovalo. Z môjho raného detstva si nespomínam na žiadne židovské sviatky a v našej domácnosti nebolo vôbec nič, čo by pripomínalo judaizmus. Do synagógy sme tiež nechodili. Ako už predo mnou povedali mnohí, až Hitler nám pripomenul, že sme Židia.

 

Odkedy si pamätám, slávili sme doma Vianoce. To tiež pripisujem snahe preukázať ochotu prispôsobiť sa dobe a pomerom, ale aj "neukrátiť dieťa o radosti, aké majú kresťanské deti". K Vianociam patrili stromček aj koledy. Tie nám prišiel zaspievať riaditeľ z mojej školy s dvomi mladíkmi, rovnako ako iným rodinám z Rybárpoľa.

 

Starý otec ako špičkový expert na textilný priemysel dostal za slovenského štátu takzvanú prezidentskú výnimku, ktorá sa vzťahovala aj na rodinných príslušníkov. Dede už samozrejme nemohol pracovať ako riaditeľ, ale pôsobil naďalej ako odborný poradca. Aj môj otec pracoval vo fabrike až do svojej smrti v decembri 1941. Bol dlho chorý, mal problémy so srdcom. Továreň mu vystrojila veľkolepý pohreb, pravdaže katolícky.

 

Krátko po otcovej smrti sa moja mama vydala za jeho najlepšieho priateľa Zoltána Müllera (1910-1991). V roku 1918, keď sa vymieňali osobné doklady z uhorských na československé, nejaký úradník mu preložil Zoltán na Zlatoň. Po vojne si potom nechal poslovenčiť aj priezvisko na Milec. On nám zachránil život. Moja mama by samozrejme nemohla robiť to, čo pre našu rodinu mohol urobiť on ako muž.

 

V roku 1943 som nastúpil do prvej triedy ľudovej školy v Rybárpoli. V lete 1944 vypuklo SNP (Slovenské národne povstanie) a následne prišla nemecká armáda, aby ho potlačila. Mnohí Židia boli na takú situáciu pripravení. Na vidieku mali dohovorené úkryty u sedliakov. Do druhého ročníka už som nenastúpil.

 

Naša cesta viedla cez Veľkú Bytču, kde mal nevlastný otec rodičov (tamojší Židia boli koncentrovaní v kaštieli, kde mali Müllerovci jednu izbu). Pre mňa - nič netušiaceho sedemročného chlapca - to bol romantický zážitok. Behal som po pavlači pomaľovanej rytierskymi freskami, usiloval som sa dostať do veže, predstavoval som si, že moji noví starí rodičia sú šľachtici, lebo bývajú na zámku. A oni sa zatiaľ lúčili s mojimi rodičmi, vedeli, že ich čaká skorá smrť, že sa už nikdy neuvidia.

 

Keďže Zolo bol povolaním drevár, mal veľa známych na pílach. Kdesi nám vybavil falošné doklady. Jeho nemčina bola perfektná. Pred vojnou navštevoval   odbornú drevársku školu v Hanoveri. Všetci traja sme odišli najprv do Súľova a ukryli sa u sedliaka. Zišli sme sa tam s viacerými inými židovskými rodinami.  Onedlho tam vtrhli Nemci. Veľmi živo si spomínam na ten deň. Bol to pravdepodobne najdramatickejší deň môjho života. Gazda nás okamžite poslal do pripraveného úkrytu. Bol to senník, do ktorého sme sa dostali po rebríku. Na jednom mieste bol v sene vydlabaný malý priestor, do ktorého sme vliezli. Dieru, cez ktorú sme vliezli, gazda zahatal chumáčmi sena, Zolo sa posadil  tak, že mal seno na chrbte. Vtedy už k nám zvonku doliehal krik vojakov, štekavé povely, hluk vojenských áut. Vtedy mi nevlastný otec povedal: „Musíš byť úplne ticho, nesmú nás tu nájsť.“

 

Ja som sa prirodzene príšerne bál a pamätám sa, že po celý ten čas som sa v duchu modlil všetky modlitby, aké som len poznal. V jednej chvíli sa krik priblížil k nám. Nemeckí vojaci sa vydriapali do nášho senníka a začali ho prehľadávať tak, že bodákmi pichali do sena. Uvedomil som si, že je to len vec náhody, či otca trafia alebo nie. Sedeli sme tam so zatajeným dychom a skríženými nohami. Akoby to trvalo celý deň a pritom prešlo sotva pár minút. Každé náhodné bodnutie do sena nám spôsobovalo priam fyzickú bolesť. Bol to príšerný pocit, ten pocit nemohúcnosti a odkázanosti na náhodu. Pán Boh nám však pomohol. Bodáky nás minuli a vojaci s krikom odišli zo senníka a postupne aj z dediny. Potom sme hrôzou celí omráčení a rozklepaní vyšli pred dom. Jedna z rodín - so synom asi v mojom veku - psychický nápor nezvládla a odišla vzdať sa Nemcom. Poslali ich do koncentračného tábora a tam zavraždili. Nedozvedeli sme sa už, čo sa stalo s gazdom, ktorý ich ukryl. Nemci totiž okamžite zastrelili aj ľudí, ktorí poskytovali úkryt. Až po rokoch som si uvedomil, že hrozbou pre nás boli nielen Nemci, ale aj ja, sedemročný chlapec. Stačilo, aby som sa rozplakal či zakašľal. Prezradenie znamenalo istú smrť.

 

Rád by som zdôraznil, že na slovenskom vidieku bolo veľmi veľa ľudí, ktorí vystavovali nebezpečenstvu vlastný život pomáhajúc druhým. Zo Súľova sme odišli do hôr k malej skupine partizánov. Spali sme na čečine, "strechou"  nám boli vetvičky listnatých stromov.

 

Ukrývali sme sa napríklad v Liptovskom Hrádku. Spomínam si, že v dedinke, kde sme boli v čase Vianoc, mali naši dobrodinci ozdobený vianočný stromček. Do izbice sme mohli na chvíľku nakuknúť, nasať sviatočnú atmosféru a potom späť do úkrytu. Bolo treba byť v strehu, lebo nik nevedel predpovedať, kedy prídu Nemci. V ďalšom dome sme sa skrývali v pivnici, z ktorej viedlo malé okienko na námestíčko uprostred dediny. Odtiaľ som pozoroval Nemcov, ktorí priviedli ruských zajatcov. Tí sedeli na zemi a okolo nich nemeckí vojaci. Jedna dedinčanka idúc po námestí zrazu vybrala z tašky bochník a hodila ho ruským vojakom. Nemci ju okamžite zastrelili. My sme sa tomu len bezmocne prizerali. Aj z tejto skrýše sme sa museli pobrať ďalej. Raz sme sa viezli na voze s gazdom preoblečení za sedliakov s falošnými papiermi. Vojenské hliadky na ceste nás zastavili, ale šťastie bolo na našej strane a tak sme sa dostali do ďalšieho úkrytu.

 

Môj nevlastný otec bol obdivuhodný človek. Raz sme sa mali ukryť u jeho známeho na píle. Keď sme prišli, boli tam dokonca aj nejakí uniformovaní  Nemci. Nevlastný otec sa perfektnou nemčinou predstavil ako úradník, ktorý prišiel na kontrolu. Jeho známy z píly sa len čudoval, ako je možné, že sa otec zrazu ocitol v radoch svojich prenasledovateľov. Našťastie veľmi rýchlo pochopil, že ide o lesť a tváril sa, že otca nepozná. Aj z tohto miesta sme sa však museli onedlho pobrať ďalej. V tých časoch som cestoval po Slovensku viac než kedykoľvek potom.

 

Zatiaľ čo množstvo ľudí sa pričinilo o to, aby sme prežili a riskovali aj vlastné životy, boli aj iní. Starých rodičov neodviedli Nemci, ale slovenskí gardisti. Od susedov sme sa dozvedeli, že človek, ktorému starý otec zveril cenné obrazy, žije v Prahe. Zolo ho neskôr vyhľadal, ten muž však odmietol obrazy vydať so slovami: „Starý pán mi povedal, že ak on sa nevráti, tak si ich môžem nechať.“ Zachránili sa však rodinné doklady, ktoré objavil v archíve továrne úradník a neskôr archivár textilky Vlastislav Maršálek.

 

Negatívnou skúsenosťou bol alkohol. V jednej z dedín počas putovania zo Štrby do Ružomberka som videl, ako opitý šofér ruského nákladiaku zrazil dvoch mladých mužov, z ktorých jednému odtrhlo nohy a zomrel v priekope pri ceste. Front bol nebezpečný z oboch strán. Keď sme dostali prvé konzervy (pravdepodobne z americkej pomoci UNNRA), Zolo  spolu s kamarátom lúštil pri okne prízemného bytu anglicky písaný text na konzerve. Vtom vtrhla do izby skupinka ruských vojakov so samopalmi a bez vysvetlenia odviedla otca  aj jeho priateľa. Než sa otec po pár hodinách vrátil, boli sme vydesení, čo sa deje. Nakoniec vysvitlo, že nejaká babka išla popod naše okno, konzervu nikdy nevidela, myslela, že to je vysielačka, nepoznala ani jazyky a angličtinu považovala za nemčinu. Utekala na komandatúru ohlásiť, kde videla nemeckých špiónov. Našťastie pre nás bol ruský veliteľ inteligentný človek so zmyslom pre humor, ale som si vedomý toho, že pri veliteľovi impulzívnejšej povahy a nižšieho IQ to mohlo skončiť otcovou smrťou.

 

V Ružomberku sme sa snažili vrátiť život do bežných koľají. Mal som opäť nastúpiť do školy. Naše detské hry zodpovedali dobe. Tak napríklad sme z ružomberského Liptovského múzea, ktoré bolo vojnou poškodené, vynášali historické zbrane a hrali sme sa na Nemcov a partizánov. Problémom bolo, že zlých Nemcov nechcel nikto hrať, zatiaľ čo dobrých partizánov všetci. Zatiaľ čo sme s mamou žili v Ružomberku, otec pracoval v Žiline ako prokurista. V roku 1946 sme sa za ním presťahovali aj my. Bol skalopevne presvedčený, že zlé časy pominuli a že sa môžeme zaradiť do normálneho života.

 

Od 1. apríla do 23. júla 1946 som bol vďaka Švajčiarskemu Červenému krížu  "na zotavenie" vo Švajčiarsku. Vlakom, v ktorom bolo okolo 500 detí z Československa, z toho 150 zo Slovenska. Do tretej triedy som teda zasa nechodil celý rok, na vysvedčení mám spolu 83 "ospravedlnených poldní". Napísal som o tom knihu Švajčiarske deti, ktorá vyšla v roku 2010.

 

Dňa 6. 2. 1948 sme sa presťahovali do Bratislavy.  Skauting som stihol krátko pred jeho zákazom. Sľub som skladal na letnom tábore kladenských skautov v roku 1948. Po návrate nám však ČSM ("Československý sväz mládeže") zhabal klubovňu aj s inventárom. Mali sme ju vo dvore dnešnej Univerzitnej knižnice v Bratislave.

 

Tým sa skončila krátka éra relatívnej demokracie.

 

Vyučovanie sme ráno začínali modlitbou. Jedného dňa prišla do triedy učiteľka a oznámila, že "od dnes sa už nebudeme modliť, ale začneme deň piesňou práce". Iný deň pribehla do triedy uplakaná učiteľka prírodopisu  so slovami: „Deti, zapamätajte si tento deň. V noci nákladné autá odviezli všetkých mníchov a mníšky z Bratislavy a medzi nimi aj pána učiteľa náboženstva pátra Mansveta.“ Bola to zlopovestná "Akcia K". O polnoci z

 

13. na 14. apríla 1950 obsadili príslušníci Ľudových milícií, Verejnej bezpečnosti a Štátnej bezpečnosti všetky mužské kláštory v celom Československu. Rehoľníkov už nadránom autobusmi rozvážali do "záchytných kláštorov". Pátra Mansveta - Pavla Drobného - som potom stretol až v polovici 60. rokov, keď pôsobil ako kňaz vo Vajnoroch. Zhovárali sme sa niekoľkokrát. Ani raz nedal najavo zatrpknutosť.

 

V roku 1949 sa začala éra pionierskej organizácie pre všetkých, bez možnosti povedať nie, a s ňou éra komunistického fanatizmu. Bratislavskými ulicami tiahli davy pobláznených mladých ľudí vykrikujúcich heslá: „Ten, kto stojí na chodníku, nemiluje republiku!“ A ja som bol vždy ten, čo stál na chodníku. Z ich nadšenia mi behal mráz po chrbte. Z vďačnosti Červenej armáde za oslobodenie podľahli mnohí tejto davovej psychóze. Dnes som presvedčený, že Stalin a Hitler boli rovnakými vrahmi, ale mne bol vtedy Stalin milší, lebo mi zachránil život.

 

Do Bratislavy sme odišli kvôli tomu, že nevlastný otec dostal miesto obchodného riaditeľa v bratislavskej pobočke podniku zahraničného obchodu (PZO) Ligna, ktorá sa venovala vývozu a dovozu dreva. Niekoľkokrát pracovne cestoval do Rakúska, Belgicka a do Švajčiarska. Zaznamenané sú jeho stretnutia aj rozhovory.

 

Existenciu ŠtB som si uvedomil na jar 1951, keď k nám domov vtrhli eštebáci a týždeň ostali v našom byte. Ich prvé kroky viedli k rádiu. Overovali, či nepočúvame Slobodnú Európu. Následne podrobne preskúmali byt, otvárali dvere návštevám, dvíhali telefón, vyberali poštovú schránku a kontrolovali poštu. Svoju detskú izbu som musel prenechať eštebákovi, ktorý spával v mojej posteli. Raz si dokonca pod vankúšom zabudol pištoľ, čo poriadne šokovalo moju mamu. Po pár dňoch domáceho väzenia Zolo s nimi už hral karty. Po týždni prišla iná skupina. Obrátila za niekoľko hodín byt hore nohami. Vytriasli každú knihu, obsah skríň vyhádzali a s vrecom plným dokumentov odišli. Po nich prišli ďalší, strážili nás ešte zopár dní. Ich vystriedala posledná skupina, ktorá Zola odviedla. Mama sa ich opýtala, kedy sa asi vráti. Povedali, nech sa nebojí, že príde onedlho. „Pýtam sa len, či mám pripravovať večeru.“ Odpoveď bola: „Môžete pokojne pripraviť večeru.“ Odišli aj s otcom a on sa vrátil o 11 rokov.

 

ŠtB otca obvinila z nevýhodných obchodných transakcií. Proces, v ktorom ho následne odsúdili, bol typickou komunistickou fraškou. Neboli pripustení znalci, ktorí by mohli svedčiť v otcov prospech. ŠtB ešte pred procesom spracovávala obvinených tak, aby sa pri samotnom procese priznali k všetkým bodom obžaloby, s prísľubom, že keď sa priznajú, bude im zmiernený trest. Zolo sa však nedal zlomiť a aj po dvoch rokoch samotky a vypočúvania vo vyšetrovacej väzbe na Pankráci stále opakoval, že sa necíti byť vinný z ničoho, z čoho ho obviňujú. Sila jeho charakteru, odvaha a zaťatosť boli obdivuhodné, uvážiac, že iní spoluväzni páchali samovraždy, mnohí sa psychicky zrútili. Odsedel si jedenásť zo štrnástich rokov. V spisoch som pri otcovom rozsudku našiel zápis „sionista“. V iných procesoch, kde figuroval v pozícii svedka, som tento výraz už nenašiel, ale pokiaľ si vybavujem mená, tak väčšina ľudí, ktorí sa tam spomínali, boli Židia. Takže súvislosť s jeho židovským pôvodom tam zjavne bola.

 

Pre mňa, mladého chlapca, bola strata druhého otca veľmi bolestná. Vďaka tomu som si už ako štrnásťročný uvedomil skutočný charakter komunistického režimu. Režimu, ktorý páchal zlo na nevinných ľuďoch a ich rodinách. Moja matka ostala na všetko sama a bola nútená nás oboch uživiť. Žiadne slušne  platené miesto si však nemohla nájsť. Samozrejme nás vysťahovali z podnikového bytu na Továrenskej ulici. Ubytovali nás v domčeku na Patrónke.

 

Ja som si ako gymnazista začal privyrábať v pomocnom súbore Národného divadla. Našu situáciu nám občas spestrili balíčky od Zolových súrodencov z Kanady. Okrem ich obnoseného oblečenia som bol ako študent odkázaný na staré topánky po otcovi, ktoré boli o päť čísiel väčšie a tak som si ich vypchával novinami. Aj mnohí známi s nami prerušili kontakt, aby nemali opletačky s ŠtB. Spomínam si, že niektorí ľudia prešli na opačný chodník, aby nás nemuseli ani pozdraviť.

 

So Zolom sme sa začali pravidelne vídať až po jeho odsúdení a prevezení do väzenia v Mírove na Morave. Tam sme ho mohli dvakrát za rok navštíviť a písať mu, hoci pod prísnym dohľadom cenzúry. Aj v priebehu návštev stál nad nami dozorca. Otec vo väzení prechodil viaceré choroby, dostal tuberkulózu a keď bol na tom psychicky najhoršie, dokonca si na sústruhu zámerne odrezal jeden článok prstu. Vedel totiž, že v Mírove nie je chirurgické oddelenie a tešil sa na prevoz autom do nemocnice v Brne. Neskôr mi povedal: „Ten môj článok prsta stál za to, aby som vyšiel z väzenia, aby som sa zviezol do Brna a za tých pár hodín voľnosti.“

 

Po Stalinovej smrti 1953 sa v Československu nezmenilo nič. Až v roku 1956, keď bola doba trochu umiernenejšia, sme dúfali, že sa politickí väzni dostanú domov. Maďarské protikomunistické povstanie krvavo potlačené ruskými tankami malo za dôsledok, že režim sa opäť sprísnil a naše túžby boli zmarené. Na začiatku šesťdesiatych rokov bol návrh na amnestiu, Zolo však trval na  obnovení procesu s objektívnymi znalcami. Nakoniec sa ho v roku 1962 dočkal. Súd ho vyhlásil za nevinného. Mal vtedy 52 rokov, najlepšie roky života zmarené a podlomené zdravie. Po návrate mal problém sa zamestnať. Nakoniec pracoval v Priemyslovom kombináte mesta Bratislavy ako zásobovač, až do odchodu do dôchodku.

 

Najväčšie problémy sa pre mňa osobne začali až na vysokej škole, na ktorú som nastúpil v roku 1955 a to len vďaka tomu, že som používal meno svojho vlastného otca a jeho som uvádzal vo všetkých formulároch: "Ernest Alner, zomrel 1941". Počas štúdia však vyšla na povrch pravda o mojom uväznenom nevlastnom otcovi a to mi študentský život značne skomplikovalo.

 

Na vysokej škole pedagogickej (VŠP) som študoval slovenčinu, na Univerzite Komenského germanistiku (na VŠP nebola). V roku 1956 som sa zúčastnil na demonštrácii študentov proti školskej reforme. Tiahli sme vtedy mestom, na čele nášho sprievodu niesli kolegovia rakvu s nápisom „Akademická sloboda“, ktorú potom hodili do Dunaja. A keď sa mi nakoniec v roku 1959 podarilo ukončiť štúdium, zavolal si ma dekan a povedal: „Nakoľko sme vám vôbec umožnili skončiť školu, musíme nejaké sankcie voči vám vyvodiť. Nedostanete teda pracovnú umiestenku, ale musíte ísť na dva roky do výroby, aby ste sa oboznámili s robotníckou triedou.“ Takže som sa s čerstvým diplomom z pedagogiky stal pomocným robotníkom vo Fatre v Krupine. Tam som vyrábal mušty a oboznamoval sa s robotníckou triedou, zatiaľ čo moji spolužiaci vyučovali na školách. Mal som však viacerých spolužiakov, ktorých vyhodili zo školy ešte v roku 1956, iných nepustili na štátnice a niektorí dokonca úspešne zvládli štátnice, ale nedostali diplom. Spomedzi týchto všetkých som pochodil najlepšie.

 

Dva týždne pred štátnicami som sa oženil so spolužiačkou z VŠP Klarisou rodenou Taubingerovou. Po necelom roku v Krupine, kde ona dostala umiestenku na strednú školu, som išiel na vojenskú základnú službu do Čáslavi.

 

Po návrate do Krupiny ma riaditeľ strednej poľnohospodárskej školy technickej  prijal ako učiteľa. A hoci ma pred žiakmi zhadzoval a dával mi verejne najavo, že ma môže kedykoľvek vyhodiť, privítal, keď som so študentmi začal vydávať školský časopis. Táto aktivita sa však zapáčila aj krajskému inšpektorovi, ktorého manželka učila v Banskej Bystrici na strednej ekonomickej škole. Keď sa dozvedela, že v Krupine je mladý učiteľ, ktorý vie robiť školský časopis, prostredníctvom inšpektora zariadila, aby ma preložili do Banskej Bystrice. Po tom ako sme v Krupine striedali jedno núdzové ubytovanie po druhom, sme sa presťahovali k svokrovcom do ich malého dvojizbového bytu. Aj s maličkou dcérou.

  

Ale to už boli šesťdesiate roky a ja som sa začal spolupodieľať na kultúrnych aktivitách, ktoré umožňovala doba. V Banskej Bystrici som zakladal a viedol divadlo poézie, filmový klub, stal som sa predsedom "krajskej vedecko-metodickej rady pre výchovu umením" atď. V roku 1964 som odišiel z Bystrice a nastúpil do redakcie Ľudu v Bratislave, ktorý vydávala Strana slovenskej obrody. V tejto malej akoby strane som sa začal angažovať. Dokonca som jej vypracoval program, pretože žiadny nemala. Šéfredaktor Anton Korman nám umožnil pomerne voľne písať, robil to aj on. Po vpáde vojsk
Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21. august 1968 sme 10 dní vydávali noviny ilegálne. Potom som sa rozhodol odísť za hranice.

 

Vedeli sme, že okupanti sa budú snažiť zablokovať prácu všetkých redakcií. Vtedy však pomohla aktivita verejnosti, ľudia postŕhali všetky názvy ulíc a nápisy, aby sa okupanti nevedeli orientovať. Ak sa Rus niekoho pýtal, kade sa ide do..., každý ho automaticky poslal opačným smerom. Vďaka tomu im trvalo pomerne dlho, kým sa dostali do našej tlačiarne. Keď do nej vtrhli, samopalmi rozmetali všetky texty, ktoré tam boli pripravené. Napriek tomu sme dokázali v nasledujúcich dňoch vyrábať improvizované noviny, ktoré však poštová novinová služba nemohla distribuovať. A tak sme ich rozvážali osobnými autami a vyhadzovali medzi ľudí z auta, aj cez plot do kasární sme vždy prehodili jeden balík.

 

Po desiatich dňoch mi volal priateľ, že Rusi majú zoznam ľudí, ktorých budú onedlho zatýkať. Poradil mi: „Pobaľ sa a utekaj!“ Zhodou okolností som mal v tom čase naozaj odcestovať do Spojených štátov na pracovnú cestu kvôli pripravovanej knihe o slovenskom vysťahovalectve. Mal som aj letenku z pražskej Ruzyně na 21. augusta, samozrejme som neletel, lebo vtedy boli na letisku už sovietske vojenské lietadlá. S veľkým kufrom som sa pobral pešo  z Petržalky do rakúskeho Hainburgu. Až po hranicu stáli kolóny sovietskych  tankov, ale nemali zrejme príkaz, aby strieľali do ľudí idúcich pešo. Takže nestrieľali. To som, pravdaže, dopredu nemohol vedieť. Dostal som sa na našu colnicu, kde som predložil pas. Colník žiadal "colné prehlásenie" (povinné tlačivo, ktoré potvrdzovalo, koľko peňazí smiem mať u seba), ktoré som, samozrejme, nemal. Na jeho otázku, aké mám povolanie, som odpovedal: „Som novinár“. Usmial sa, ukázal mi na rakúsku stranu a povedal „Tak utekajte!“

 

Na rakúskej strane boli davy ľudí, ktorí prichádzali až z Viedne a ďalekohľadmi sa pozerali na ruské tanky. V Rakúsku prevládala silná obava, že sovietske vojská vstúpia aj na ich územie. Rakúsky colník videl, že nemám žiadne doklady okrem pasu. Opýtal sa, koľko mám šilingov. Mal som stovku. Autobus do Viedne stál približne 30 šilingov a za zvyšných 70 mi colník predal tranzitné vízum na tri dni.

  

V americkej leteckej spoločnosti Panam mi bez ťažkostí vymenili letenku z Prahy za novú z Viedne do New Yorku. Keď som po desiatich dňoch odchádzal zo Schwechatu do New Yorku, colník ma upozornil: „Ste v Rakúsku ilegálne, mali ste vízum len na tri dni a zostali ste desať. Musím vás za to potrestať. No povedzte mi, ako?“. Navrhol som mu: “Môžete ma vykázať z Rakúska.“ Zasmial sa a povedal: „Vykazujem vás z Rakúska, choďte na lietadlo.“

 

Po niekoľkých týždňoch som sa rozhodol vrátiť späť do Bratislavy. Kvôli mame a mojej dcére. Vtedy už som bol rozvedený. Keď som zo slovenskej colnice zatelefonoval mame, že som sa vrátil, rozplakala sa od šťastia. Vtedy som si uvedomil, že moje rozhodnutie bolo dobré. Bez ohľadu na následky.

 

Krátko po návrate ma vyhodili zo Strany slovenskej obrody, následne z redakcie, na rok ma ešte prijal Juraj Charvát do redakcie Výber, kým nás komunisti nevyhodili všetkých aj z tejto redakcie.

  

Po dlhšom hľadaní práce som nastúpil ako robotník - korektor do tlačiarne, strávil som tam sedem rokov. Našiel som si tu aj čas na štúdium a stihol som urobiť doktorát. Príležitostne som sa zaujímal o iné miesta, neúspešne.

  

Raz ma moja druhá manželka Zuzana, rodená Horáčková, upozornila na inzerát v novinách: na VŠMU (Vysokej škole múzických umení) vypísali konkurz na miesto knihovníka.

 

Manželka ešte v roku 1968 pracovala ako redaktorka v pražskom rozhlase, ale po vpáde Sovietov patrila k tým, čo vytrvali v ostreľovanej budove a vysielali ďalej. Napokon ju aj ostatných vyhodili. Zamestnala sa vo Zväze družstevných roľníkov. Na jej radu som sa uchádzal o miesto z inzerátu.

  

Zavolal si ma k sebe kádrovník (taká funkcia bola v každom väčšom podniku),  starší pán, a urobil na tie časy nevídanú vec. Ukázal mi moje kádrové materiály. Hrubú obálku, v ktorej boli rozličné hodnotenia mojej osoby, rodičov, rodiny atď., od školských čias. Tieto dokumenty boli, samozrejme, tajné.  Pointou spisov bolo, že som antisovietsky živel a antikomunista.

  

Boli tam citované celé strany z mojich článkov, ktoré som predtým publikoval, väčšina z nich vytrhnutá z kontextu. Zobral tri najviac inkriminujúce papiere, išiel s nimi k umývadlu, zapálil ich a popol spláchol. Potom spokojne poznamenal, že teraz ma už možno niekam vezmú. Bol som šokovaný. Napadla mi len praktická poznámka: strany sú očíslované, že niečo chýba, sa dá ľahko zistiť. On na to: „Musím nad tým celú noc pracovať, celé prečíslovať a znovu zaviazať tým trojfarebným špagátikom, dať tam pečať.“ Nedalo mi neopýtať sa ho, prečo to urobil. Odvetil: „Už som veľmi dlho kádrovníkom. Onedlho idem do dôchodku a tak, aspoň na konci, som chcel urobiť niečo dobré.“

  

Takto vylepšené kádrové spisy poslal na VŠMU. Čakal ma pohovor s rektorom Rudolfom Mrlianom. Tak sa mi v roku 1978 pošťastilo dostať prácu knihovníka na Vysokej škole múzických umení, kde bolo zhodou okolností v novembri 1989 centrum odboja študentov a ja som bol priamo pri  prameni všetkých premien.

 

Za dvanásť rokov na VŠMU sa mi podarilo vybudovať jednu z najväčších hudobných knižníc na Slovensku. Stal som sa tajomníkom československej sekcie Medzinárodnej asociácie hudobných knižníc. Podieľal som sa na tvorbe medzinárodných dokumentov, ale do zahraničia (kongresy sa konali raz ročne, vždy v inom štáte) ma pustili až v roku 1986. Cestoval som do Štokholmu a v nasledujúcom roku do východného Berlína.

  

V novembri 1989 som spolupracoval so študentmi, s ktorými som bol niekoľko dní aj zabarikádovaný v Academii Istropolitane, budove VŠMU na Jiráskovej ul.  Považovali ma za svojho "poradcu". Hneď v prvých dňoch som napísal niekoľko článkov do Smeny. Jeden z nich sa volal Koniec doby múru. Pád berlínskeho múru 9. novembra som považoval za signál, že sa definitívne rúca celý systém. V decembri, keď bola obnovená Demokratická strana, prišiel za mnou jeden z jej predstaviteľov Jozef Dubníček, s ktorým sme sa poznali ešte zo šesťdesiatych rokov a navrhol mi, aby som prevzal funkciu šéfredaktora Ľudu.

 

V marci 1990 som sa zúčastnil obnovy Paneurópskej únie na Slovensku,  zakázanej za Slovenského štátu a samozrejme aj za komunistického režimu. Od januára 1994 som jej generálnym tajomníkom. Vďaka tomu som získal veľmi dôležité a zaujímavé kontakty v Európskom parlamente, ako aj v špičke európskych politických kruhov.

  

V roku 1993 som založil slovenskú sekciu Asociácie európskych novinárov, prijali nás na kongrese v Aténach. Vo funkcii som zotrval 15 rokov. V roku 1996 som dostal slovenskú novinársku cenu. O rok neskôr striebornú medailu prezidenta republiky (Michala Kováča), 1998 Európsku novinársku cenu.

 

 

Fotografie:

 

© EDAH o.z.