Kenneth Ray (1931)

Nasledujúce riadky nevynímajte ako príbeh, ktorý sa odohral v dávnej minulosti. Jeho hlavný protagonista nemá byť len stážistom rozprávajúcim o hrôzach druhej svetovej vojny. Kenneth Ray je živým mementom, ako neľudské príkoria dokážu zasiahnuť dušu človeka tak hlboko, že prestane veriť v Boha.

Rodina môjho otca pochádzala z Banskej Bystrice, matkina z Budapešti, ale ich spoločné osudy sa preťali vo Viedni. Otec bol inžinier-elektrotechnik a spolu s matkou si otvorili obchod, v ktorom vypomáhala aj potom, keď porodila moje dve sestry a 3. novembra 1931 mňa.

Narodil som sa 3. októbra 1931 ako Kurt Reich. Mal som ešte iba rok či dva, keď sme sa presťahovali do Budapešti a neskôr do Nitry, kde otec vlastnil fabriku na výrobňu bielizne. Hoci moji rodičia neboli pobožní a dokonca sme nedodržiavali ani šabat, len veľké sviatky, po nástupe fašizmu som musel ísť do židovskej školy a nosiť žltú hviezdu. Vtedy som prvýkrát zistil, ako rýchlo sa stanú z kamarátov nepriatelia. Netušil som však, že je to iba začiatok.

V roku 1942 moje sestry transportovali do koncentračného tábora Auschwitz, v ktorom prežili tri roky. Kvôli gardistovi, ktorý si robil zálusk na náš byt sa na listinu tých, čo mali odviesť, dostal aj otec. Počas razie ho obvinili z toho, že vlastní ilegálnu vysielačku a zobrali nás na zhromaždisko. Pamätám sa, že som to znášal veľmi ťažko a po tvári mi tiekli slzy. Aj keď som chcel zostať s otcom, ten hodinkami podplatil jedného z gardistov a prikázali mi odísť.

Asi rok som býval u strýka v Nitre, ktorý dostal výnimku, keďže bol tzv. hospodársky žid. Moja prítomnosť však jeho rodinu stavala do zlého svetla a hrozilo jej nebezpečenstvo. Tajne som sa preto zbalil a sám som autobusom odišiel do pracovného tábora v Seredi. S naivitou 12-ročného dieťaťa som klopal na vstupnú bránu a nerozumel odpovedi: „Každý chce ísť odtiaľto von a Ty chceš ísť dnu?“

V Seredi ma nechali vybrať si prácu. Robil som v drevárskej dielni, pár mesiacov u holiča, ale nikde sa mi nepáčilo. Až keď si ma k sebe vzal hlavný balič výrobkov, ktorý poznal môjho otca, našiel som si nielen dobré miesto, ale aj nového priateľa. Kým gardisti nútili lekárov a advokátov čistiť toalety, mne dali pokoj. Stretol som tu aj lekára, ďalšieho známeho môjho otca a strýka, ktorý ma vypisoval z prácea ja som mohol zatiaľ odísť z tábora do Nitry za svojím najlepším kamarátom Robim Schillerom, po ktorom mám aj moje stredné meno Robert.

Keď tábor v Seredi rozpustili, starí sa rozpŕchli a mladí odišli k partizánom. Hoci som sa k nim chcel pridať, pre môj nízky vek ma nevzali, a tak som sa vybral do Bratislavy. Niekto mi povedal, že mám byť o šiestej hodine v nedeľu večer na Záhradníckej ulici, pretože som potreboval falošné dokumenty. Neviem kto to bol, ale považoval som za zázrak, že sa o moje dokumenty postaral úplne cudzí človek.

Potom som sa skrýval v pivnici nitrianskeho hotela, ktorý pred vojnou vlastnila Robiho rodina. Lenže susedia nás udali a onedlho si po nás prišli Nemci. Pomocou dokladu na meno Karol Boháč som ich však presvedčil, že som bol iba na návšteve a pustili ma. Moja sloboda však trvala veľmi krátko. Vonku na mňa čakal gardista, ktorý ma vliekol cez celé mesto k Hlinkovej garde a vyhrážal sa mi, že ma zastrelí. Prinútili ma vyzliecť si nohavice a strčili do izby. Z dvora sa ozývala streľba a chaos množstva ľudí, ktorých transportovali do Serede. Tak ako mňa.

Prvé, čo som po príchode uvidel, boli Nemci a koterce, cez ktoré posielali ľudí, aby ich mohli postrieľať. Dokonca to nechali robiť nemecké deti. Prežil som tam jednu noc, keď nás opití dozorcovia donútili chodiť dookola po dvore. Mali dlhé biče zakončené olovom, ktorými dokázali človeku rozbiť hlavu. Zatiaľ čo nás bili, ľudia v panike kričali a tlačili sa. Mne sa podarilo vyviaznuť bez ujmy, keďže z predchádzajúcich skúsenosti som vedel, ako sa treba ranám vyhnúť.

Na druhý alebo tretí deň hľadali v tábore 20 dobrovoľníkov, medzi ktorých som sa prihlásil aj ja. Vzali nás do Bratislavy, ubytovali v kasárňach a dali nám všivavé uniformy, v ktorých sme vykopávali nevybuchnuté bomby. Keď sme mali najväčšiu, asi 500-kilovú, odstrániť z budovy Reduty, museli sme ju odniesť na ostrov na Dunaji. Pri zneškodňovaní však vybuchla príliš skoro a črepiny mi poranili chrbát ruky, kde mám dodnes jazvy.

Niektorí z našej skupiny sa chystali ujsť k partizánom, ale keďže jeden z mužov vyzradil ich plán, všetkých nás poslali naspäť do Serede a odtiaľ do koncentračného tábora Sachsenhausen, kde som na pracovisku musel prenášať tehly. Tých, čo nevládali a spadli, dozorcovia jednoducho zabili. To im však nestačilo, svoje obete radi trýznili. Jeden z Nemcov mi palicou búchal do zranenia na ruke. Šikanovanie prestalo, až keď som sa obrátil na staršieho dôstojníka s tým, nech ma vojaci radšej zastrelia, alebo mi dajú pokoj. Asi preto, že som bol stále malý chlapec, nechal ma žiť a preložil na iné miesto.

Z tábora Sachsenhausen nás poslali na pochod smrti. Hnali nás kamsi k Čiernemu moru. Všade vládol hrozný chaos a hlad. Aby sme sa vôbec najedli, vylizovali sme zvyšky jedla z plechoviek, ktoré odhadzovali Nemci. Bolo to nebezpečné, vybočenie z radu znamenalo smrť zastrelením.

Spolu s o pár rokov starším kamarátom sme sa rozhodli, že sa ukryjeme v jednej stodole v slame a utečieme. Nemci už vtedy mali strach a nemali čas nás hľadať. Tak sa pre nás pochod skončil a pobrali sme sa domov. Na ukradnutom bicykli som išiel po autostráde do Berlína, ale kvôli Rusom, ktorí už vtedy prúdili opačným smerom, sa to nezaobišlo bez ďalších peripetií. V Berlína ma zase skoro odstrelili, pretože som netušil, že po určitej hodine platí zákaz vychádzania. Prenocoval som v prvej budove, ktorá mi prišla pod ruku, aj tak boli všetky rovnako rozbité. Pamätám si, že v pivnici som na posteliach našiel ležať mŕtvoly. Bol som taký otupený a unavený, že som jednu iba zhodil, ľahol si a zaspal. Na druhý deň som sa pobral ďalej a vlakom som sa dostal do Čiech. Tam ma chytili, ostrihali a obrali aj o bicykel. Sťažovanie sa strážnikovi nemalo žiadny význam.

Keď som sa vrátil do Nitry, našiel som tam pána Schillera, Robiho otca, ktorý sa vrátil z koncentračného tábora. Robi a jeho mamička vojnu neprežili. Pán Schiller stál pred budovou rozbombardovaného hotela a nadával na Pána Boha. Dal som mu za pravdu, a asi v tej chvíli sa zo mňa stal ateista. Počas nášho „nového života“ sa moja sestra Viera vydala a s druhou sestrou Magdou sme odišli v detskom transporte do Francúzska. V Československu začínal komunizmus a zdal podobný tomu režimu, ktorý nás chcel zničiť a ktorému sme unikli. Vo Francúzku sme zobrali hneď prvé víza, ktoré prišli. Boli z Austrálie. Európe sme chceli dať zbohom, čo najskôr.

V Austrálii som si zmenil meno na Kenneth Ray. Moji noví opatrovníci boli austrálski Židia z Melbourne. Nevedeli pochopiť, čo sa s nami v Európe dialo. Napriek tomu nechceli, aby som im o tom rozprával a radšej ma poslali k terapeutovi. Ani on mi však nevedel pomôcť. Nikdy sa nestretol s prípadom, že by niekto prežil to, čo ja. Preto som začal písať. Cítil som, že to musím zo seba dostať. Bola to moja vlastná psychoanalýza.

Moja sestra Magda študovala a ja som prešiel rôznymi zamestnania. Oženil som sa a narodili sa mi dve deti. Nakoniec sa mi splnil aj sen o tom, že budem pôsobiť v televízii. Spolupracoval som pri tvorbe viacerých programov a vyučoval televíznu tvorbu.

Fotografie:

(1) Vstupná brána do pracovného a koncentračného tábora Sereď, 40. roky 20. storočia.

(2) Pracovný a koncentračný tábor Sereď, 40. roky 20. storočia.

(3) Hotel Schiller, Nitra 30. roky 20. storočia.

(4) Kenneth Ray, Bratislava 2011.

Rozhovor realizovala: Mgr. Stanislava Šikulová

Spracovala: Katararína Poništová

Jazyková korektúra: Mgr. Silvia Závodská

Dátum spracovania: jún 2011 – marec 2012