Marta Szilárdová (1923)

Pani Marta Szilárdová pochádza z južného Slovenska, z mestečka Levice. V tomto meste prežila väčšiu časť svojho života. Krásne roky mladosti jej neskôr zatemnilo obdobie holokaustu. Jej manžela, pána Štefana odvliekli do pracovných táborov a ona sa s najbližšími ocitla v koncentračnom tábore Auschwitz. Počas holokaustu jej vyvraždili väčšinu príbuzných, vrátane rodičov a dvojročného syna.

 

Starí rodičia z oteckovej strany pochádzali z obce Malé Kozmálovce. Vlastnili tam mäsiarstvo. Ešte pred mojím narodením sa presťahovali do Levíc. Starý otec, Karol Weil bol usmievavý starý pán, vysoký a pre mňa veľký fešák. Fajčil krátku fajočku. Spomínam si, vždy nám z vrecka vesty vyčaroval cukríky, farebné kyslé rybičky. Stará mama, Karolína Weilová, rodená Weinbergerová, bola celý život domáca, vychovávala deti a starala sa o domácnosť. Vychovávala nás podľa striktných predpisov, bola veľmi prísna, kým starý otec, naopak prístupný. Bol pre nás „kamoš“. Mali sme veľmi pekný vzťah.

 

Čo sa náboženstva týka, Levice boli mestom s prevažne neologickým židovským obyvateľstvom [V roku 1930 žilo v Leviciach 1681 Židov]. Rodina dodržiavala veľké sviatky, ale nebola prehnane nábožensky založená. Starý otec chodieval každý piatok do kostola. Vtedy to bolo samozrejmosťou.

 

Starým rodičom Weilovým sa narodili traja synovia a jedna dcérka. Najstarší bol Aladár, potom môj otecko Vojtech, Fridrich a dcérka Gizela.

 

Otecka doma volali Béla. Narodil sa v roku 1884 v Malých Kozmálovciach. Počas prvej svetovej vojny narukoval na taliansky front. Vedel o ňom rozprávať celé hodiny. Nám, deťom to pripadalo ako neuveriteľná rozprávka. Spomínal na hrôzy, čo sa tam diali. Bojovali vojak proti vojakovi, chlapec proti chlapcovi. Vojna ho veľmi poznačila. Spomienku na boje nosil i na svojom tele. Od zápästia až po lakeť mal ruku pozašívanú. Po prvej svetovej vojne pracoval ako účtovník.

 

Starí rodičia z mamičkinej strany, Mór Wiener a Hermína Wienerová, rodená Stangelová, vlastnili dobre zabehnutú krajčírsku dielňu v Zlatých Moravciach, ktorá im dobre prosperovala, až kým v roku 1920 stará mama následkom nejakej choroby nezomrela. Starý otec sa časom opäť oženil. Asi pod vplyvom druhej manželky, zrušil svoju krajčírsku živnosť a odišli zo Zlatých Moraviec. Kúpili dom s veľkou záhradou vo Svätom Beňadiku. Súčasťou domu bola reštaurácia a za ňou tri izby, ktoré prenajímal. Z tohto miesta mám prázdninové zážitky, aké dievčatá z mesta bežne nezažívajú.  S dedinskými dievčatami som chodievala pásť husi, kúpať sa do Hrona, prežívala som tam krásne prázdniny.

 

Starí rodičia Wieneroví mali dve deti. Syna Ľudevíta a dcéru Irenu. Mamička sa narodila v roku 1896 v Zlatých Moravciach. Absolvovala dievčenskú školu, ktorá nemala užšiu špecializáciu. Dievčatá sa v nej učili niečo z účtovníctva, ale aj šiť, či variť. Bola určená pre budúce domáce gazdinky.

 

Rodičia sa zosobášili v marci 1922. Presťahovali sa do podnájmu do Levíc. Celý život bývali v podnájme. Na svet som prišla 15. februára 1923. V roku 1925 sa narodil môj brat Fridrich. Nakoniec prišli deportácie a odvliekli ho niekam do Nemecka do koncentračného tábora. Najmladším členom rodiny bola moja sestra Brigita, ktorá sa narodila v roku 1928.

 

Naša mamička bola veľmi milá a dobrá. Dalo sa s ňou o všetkom hovoriť. Poradila a stála pri nás vo všetkom. Dozerala na úlohy, vychovávala nás, starala sa o chod celej domácnosti. Mala seberovné priateľky, manželky úradníkov a my, ako ich deti sme sa kamarátili. Každý týždeň v sobotu sa tri štyri ženy zišli stretli pri bielej kávičke s bábovkou. Schádzali sa raz u jednej, raz u druhej. Boli to skutočne pekné popoludnia.

 

Otecko nemal svoje osobné záľuby, obetoval sa pre rodinu. Veľa pracoval, aby sme mohli žiť na dôstojnej úrovni. Iba nedeľné poobedia si otecko vyhradil pre seba. Schádzal sa s priateľmi v kaviarni, odkiaľ čerpal správy zo sveta z vyložených novín. Strávil tam každú nedeľu asi tri hodiny, vrátil sa domov a opäť patril len rodine. Chodievali sme na prechádzky, alebo sme si vymysleli iný spoločný program.

 

Na otecka mám jednu krásnu spomienku. Chodil do kaviarne oblečený v čisto vlnenom obleku, ktorý tam napáchol jemnými cigarami a tlačiarenskou farbou z novín. Keď sa vrátil, priniesol aj tú kaviarenskú vôňu domov. Objala som otca zozadu, priložila si hlavu na jeho rameno a voňala ho. Zbožňovala som tú vôňu. V mysli som si predstavovala, že aj ja sa nachádzam v tej kaviarni. Zostalo to vo mne. Neskôr som s manželom veľmi rada chodila do kaviarní a všeobecne do spoločnosti.

 

Doma sme rozprávali po slovensky a maďarsky. Levice boli maďarským mestom, tak bolo samozrejmé, že sme maďarčinu dobre ovládali. Rodičia sa narodili v silne slovenských obciach a skôr sa hlásili k slovenskému jazyku ako k maďarčine.

 

Naša rodina nežila podľa striktných náboženských tradícií. V rodine sme držali len jesenné sviatky [Roš ha šana a Jom kipur. Roš hašana: židovský nový rok Jom kipur, Deň zmierenia: najslávnostnejší deň v židovskom kalendári. Deň „očisty od hriechu“. Drží sa pôst.]. Spomínam si však, že mamička každý piatok prestrela slávnostne stôl a zapálila dve sviečky, možno len zo zvyku po starej mame. Potom sa šlo hromadne do kostola. Považovalo by za hanbu, ak by niekto ostal doma. Modlitebňa aj kostol boli vtedy plné. Nebol nikdy problém pozbierať desať mužov k modlitbám [minjan: modlitebné minimum desiatich mužov vo veku nad trinásť rokov.]. V židovskej škole vyučovali náboženstvo, ale v gymnáziu to už bolo povoľnejšie. Tešili sme sa na Vianoce, lebo sme chodili k spolužiakom. Tešili sme sa aj na Veľkú noc, lebo spolužiaci nás chodili polievať. V detstve som nepociťovala žiadne náboženské ani národnostné rozdiely v spoločnosti.

 

Štyri ročníky som navštevovala židovskú školu. Mala som svoje kamarátky, boli sme šiesti. Absolvovali sme spolu ľudovú školu aj gymnázium. Sánkovačky, klziská, plávanie, výlety, všade sme chodievali spolu. Učenie mi šlo bez problémov. Škola bola malá a tak isto aj učiteľský zbor. Na celej škole bol len riaditeľ „igazgató bácsi“, dvaja učitelia a jedna učiteľka. Bola medzi nami veľmi obľúbená a aj veľmi pekná, páčila sa tak chlapcom, ako aj dievčatám. Z Levíc ju deportovali do Osvienčimu. Po vojne som sa dozvedela, že po príchode do koncentračného tábora sa zapáčila nejakému SS-ákovi a urobil z nej dozorkyňu. Ženy, ktoré spadali pod ňu rozprávali, že bola veľmi krutá a zlá. Kedykoľvek od nej utŕžili facku alebo bitku. Po návrate z koncentračného tábora domov, sa raz objavila s jedným pánom v Leviciach. Prefarbené vlasy na blond a so zmeneným výzorom. V tom čase sa už niekoľko ľudí vrátilo z Osvienčimu. Bleskurýchlo sa rozšírilo v meste, koľko zverstva a krutostí napáchala. Ľudia ju z mesta vyhnali. Hovorilo sa, že zachránila toho Nemca, ktorý ju v Osvienčime svojou láskou vyznamenával. Údajne spolu utiekli do Anglicka.

 

V tom čase bola možnosť po štvrtom ročníku, po absolvovaní prijímacích pohovorov, prestúpiť na reformné reálne gymnázium. Cudzie jazyky ma veľmi bavili. Hneď po prestupe na gymnázium sme mali nemčinu, latinčinu a potom jeden rok francúzštinu. Museli sme sa naučiť celé citáty z latinskej klasiky od slova do slova. Dodnes ich mám v hlave. Za socializmu som musela absolvovať kurz ruštiny, ako nutnosť k udržaniu sa na pracovnom poste, kde som pôsobila. Žiaden iný jazyk neprichádzal do úvahy. Ako roky plynuli, človek tie jazykové znalosti pozabúda. Vo svete sa však nestratím, dorozumiem sa nemecky, maďarsky, slovensky a rusky.

 

Jedného krásneho dňa som sa na levickom kúpalisku zoznámila s mojím budúcim manželom. Mala som plavecký tréning. Keď som vyliezala z bazéna, niekto mi podal ruku, že mi pomôže z vody. Vytiahol ma hore a bol to Štefan Szilárd. Zaľúbili sme sa na prvý pohľad.

 

Štefan sa narodil v roku 1911 v Leviciach. Študoval na rovnakom gymnáziu ako ja. Bol to človek vždy upravený, pekne oblečený a šarmantný. Mal dobré spôsoby a bol pozorný. To všetko mu ostalo do konca života. Mal svoj obchod, kde predával dámsku a pánsku konfekciu výlučne z Prostějova. Darilo sa mu.

 

Navštevovala som piatu triedu gymnázia, keď Levice pripadli Maďarsku. Na gymnáziu bolo pomerne veľa Židov, päť až šesť v každej triede. Každý o tom vedel a nik sa tým nezaoberal. Až kým nás kvôli nášmu vierovyznaniu nevylúčili zo školy. Všetkých Židov. Nikdy predtým som nepociťovala antisemitizmus. Ani národnostné, ani náboženské strety neboli. Existovala v Leviciach aj dievčenská škola, kde vyučovali mníšky. I keď boli veľmi ústretové, prijať židovské dieťa do školy si nemohli dovoliť ani ony. Rovnako aj z meštianskej školy boli všetky židovské deti vylúčené. Nebolo nám umožnené študovať ďalej, čo som pociťovala som veľmi bolestne. Odrazu niekto príde a povie, že sa v škole už nemáme ukazovať.

 

Rodinná rada zasadla a rozhodla sa, že najpraktickejšie zamestnanie pre mňa bude, ak sa pôjdem učiť do krajčírskej dielne. Bola to dielňa jednej Židovky, rodinnej známej, ktorá sa ma ujala. Strávila som u nej dva roky.

 

Asi po roku známosti so Štefanom, sme sa v roku 1940 zosobášili. Sobášil nás rabín. Samozrejme v tom čase bolo nutné spečatiť manželstvo aj na národnom výbore. On mal 29 rokov a ja 17. Nikdy som nepociťovala ten vekový rozdiel. Svojím spôsobom bol naivný, myslel si, že o chvíľu bude koniec vojny a všetko sa vráti do starých koľají. Prenajali sme si byt. Onedlho som otehotnela a 29. decembra 1941 sa nám narodil krásny chlapček, Peter. Spoločné šťastie sme si dlho neužili. Po niekoľkých mesiacoch zobrali manžela do pracovného tábora, do komárňanskej pevnosti. Vtedy som sa s dieťaťom odsťahovala späť k rodičom. Postupne sme stratili s manželom kontakt, lebo z Komárna ich odvádzali ďalej. Myslela som si, že to neprežil. Ani on nevedel, čo sa s nami dialo.

 

Príchod protižidovských zákonov nám znemožnil množstvo vecí. Kráčala som po ulici a na obchodoch som čítala tabule s ponižujúcimi nápismi ako „Židom a psom vstup zakázaný“. Ak bol nejaký zamestnávateľ dobroprajný, tak svojho židovského zamestnanca buď preradil do robotníckej triedy a s veľkým rizikom zamestnával ďalej, alebo prepustil. Každodenný boj o holý život. Tí, čo bývali na frekventovaných uliciach alebo blízko námestia a Hlavnej ulice museli odísť a nasťahovať sa do pridelených bytov. S rodičmi som bývala na Hlavnej ulici. Našli sme si byt na kraji mesta, kde sme však žili len krátko. Pôvodne sa ulica volala Ludanská, po prechode maďarskou armádou ju premenovali na Felszabadulás útja [Slovensky: cesta oslobodenia]. Kvôli tomu pomenovaniu sme museli odtiaľto odísť. Pridelili nám konský záprah na určitý deň, na ktorý sme mali naložiť, čo sa tam zmestí. Všade, kde sme bývali ostal nábytok, brali sme si najnutnejšie veci. Nakoniec sme celá rodina bývali v jednej izbe, v kuchyni. Odtiaľ sme šli už len do geta.

 

V Leviciach stála stará vojenská kasáreň vybudovaná za Rakúsko-Uhorska. Boli tam Hrozné podmienky. Ošarpané staré kasárenské byty, len slama rozsypaná na zemi. Deti, dospelí, starci, chorí, zdraví, muži, ženy, každého tam natlačili. Prežili sme tam posledné levické dni. V kasárňach sa udiali nesmierne ukrutnosti. Maďarský vojak, ktorý dozoroval, prišiel medzi nás a vybral jedného silného muža a jedného slabého. Postavil ich na stred dvora a prikázali im aby sa fackovali. Keď ten silný chlap slabo udrel toho druhého, tak ho kopli. Samozrejme ten slabý udieral len podľa svojich možností. Ostatní sme sa museli na to pozerať. Mlátili sa dovtedy, kým ten slabší neodpadol. Poliali ho vodou a odvliekli. Diali sa tam aj iné hrôzy, sú to desivé spomienky. Akí krutí vedia byť ľudia.

 

13. júla 1944 prišiel rozkaz a všetkých nás vyhnali von na dvor. Prikázali nám „Čo sa vám zmestí do jednej tašky alebo do ruksaku, to si berte a všetko ostatné nechajte!“. Vojaci si z nás robili posmech “Načo zubnú kefu? Už ju nebudeš potrebovať. Ani hrebeň nebudeš potrebovať“. Všetko to povyhadzovali z tašiek. Potom prišiel nejaký vysoký dôstojník a oznámil nám, že pôjdeme na práce do Nemecka. Odviedli nás na železničnú stanicu, kde stáli otvorené dobytčie vagóny. Do každej z nich natlačili nespočetné množstvo ľudí. V jeden deň „odpratali“ všetkých Židov z mesta. Mali sme jeden kýbeľ vody a druhý kýbeľ na ostatné ľudské potreby. Po treťom dni cesty vlak zastavil a otvorili sa vagóny. Vystúpili sme v Osvienčime.

 

Nemeckí vojaci s puškami nám nadávali. Všade bol počuť krik a rev, nariekanie. Ľudia boli vysilení, unavení a zmätení. Mnohí už ani z vagóna nevládali vystúpiť. Niekto tam stál uprostred a selektoval ľudí: „Ty ideš doprava, ty ideš doľava, doprava, doľava“. Vtedy sme ešte nevedeli, čo sa bude diať a prečo to robí. So sestrou sme sa dostali na jednu stranu, moji rodičia a moje dvojročné dieťa na druhú stranu. Oddelili nás od seba a viac som ich nevidela. Bol to najkrutejší zážitok v mojom živote, v živote matky. Tú bolesť zo srdca nikdy nikto a nič nevymaže. Povedali nám, že starí ľudia budú deti opatrovať a podobné hlúposti. Človek bol už aj otupený a už mu bolo všetko jedno, iná možnosť nebola, len im veriť. Nevedeli sme, kde sme, čo sa robí. Lepšie bolo uveriť. Hnali nás medzi dvoma barakmi, ktoré boli ohradené elektrickým drôtom. Videli sme ženu, ktorá kričala „Nepoznáte ma? Aj vy ste sa sem dostali? Nepoznáte ma?“. Nikto nevedel kto je, pretože vyzerala hrozne. Vychudnutá, špinavá, bez vlasov. Medzi sebou sme si hovorili, že nás priviezli do blázinca. Však sú tu samí blázni! Oblečení v dotrhaných, špinavých handrách, bez možnosti umývať sa. Nakoniec, keď sme aj my vyzerali rovnako, uvedomili sme si, že keby nás niekto videl, tiež by si myslel to isté, čo sme si my mysleli o tej kričiacej žene.

 

Zobrali nás do spŕch a tých, čo odvelili na druhú stranu, do plynovej komory. Pred sprchami nám ostrihali vlasy a všetko ochlpenie. Niektoré ženy na to neboli zvyknuté. Museli sme odovzdať šaty, topánky, batohy, všetko. Vraj na dezinfekciu. Tie veci sme už nikdy nevideli. Nahých nás zahnali do spŕch. Potom nám dali staré topánky a šaty. Spodné prádlo žiadne. Jedny šaty špinavé, dotrhané a jedny topánky. Medzi sebou sme si ich vymieňali, aby nám sadli podľa možností.

 

V tých obrovských barakoch nebolo nič, len holá dlážka. V jednej miestnosti nás bolo veľmi veľa. Keď nám prikázali ľahnúť si spať, museli sme si ľahnúť do radu od jednej steny k druhej. Vedľa seba natlačení sme si líhali na studenú zem. Keď sa ľahlo na pravú stranu, všetci boli na pravej strane, lebo viac miesta nebolo. Keď sa otočili na ľavú stranu, museli sa otočiť všetci. Kolená sa nám dotýkali, ako sme boli na seba natlačení. Zvieratám bolo lepšie v maštaliach ako nám.

 

Na druhý deň ráno nám doniesli špinavé, otlčené hrnce a smaltované nádoby. Postavili nás do radu po päť a prvým v rade dali jeden hrniec. Z toho sme jedli. Povedali: „Toto máte pre päť ľudí. Každý, keď z toho vypije päť hltov, tak bude dosť pre každého. Keď niekto viac vypije, poslednému sa neujde.“ Raňajky nikdy neboli žiadne. Na obed nám pritiahli kotol, z ktorého do hrncov naložili takzvanú polievku. Chutila ako uvarená tráva, čo pokosili na lúke. Niekedy sa tam dostal aj kamienok. Inokedy nám pridelili na kosť tvrdý chlieb. Bolo umenie odlomiť si z neho. Niekedy bol plesnivý, čierny, taký vojenský chlieb. Z toho nám dávali tenké plátky na celý deň. To bola naša strava.

 

Každé ráno, pri svitaní nás postavili do radu, spočítali nás. Potom prišiel povestný Dr. Mengele. Elegantný, vyvoňaný, čižmy vyleštené, s bičíkom v ruke. Prišiel a na koho ukázal s bičíkom, ten musel vystúpiť. Vraj ide na prácu, pritom ho však brali do plynovej komory. Takto nás deň čo deň, ráno i poobede, selektovali. My, čo sme ostali, stáli sme na pražiacom slnku celý deň bez vody. Do neskorého večera sme tam stáli apel, až kým neprišiel príkaz, že sa môžeme vrátiť do baraku.

 

Strážili nás nemecké dozorkyne s vlčiakmi. Okrem nich dozorovali aj takzvaní kápovia. Boli to Židovky, medzi nimi hlavne Rusky či Poľky, ktoré v tábore žili už dlho. Tiež im išlo o život, takže boli veľmi zlé a kruté. Každá mala bič. Za všetko, vlastne za nič, lebo ledva dýchať sme si dovolili, nás s ním šľahali po holých nohách.

 

Nemci potrebovali ľudí do nemeckých tovární na výrobu zbraní. Jedného dňa robili výber a vybrali mňa aj so sestrou. Mala v tom čase len necelých šestnásť rokov. Naložili nás na vagóny a šli sme. Nevedeli sme, kde sme a kam ideme. Vyložili nás niekde v horách. Široko ďaleko nič, len drevené baraky, v ktorých nás ubytovali. Nikomu nič nepovedali. To, že sme v Hessisch-Lichtenau, sme si prečítali na jednej tabuli. Denne sme chodievali pešo kilometre do kopca, kde sa nachádzala podzemná továreň na výrobu granátov a mín. Každého z nás zadelili k určitej práci. Bola to trojsmenná pásová robota. Po práci nás čakali kilometre späť do barakov. Z továrne viedla jednokoľajka, po ktorej odvážali hotové zbrane, ale všetko bolo dokonale zamaskované, aby ich nenašli. Pracovali tam väzni z rôznych väzníc, politickí väzni, zlodeji, vrahovia, slovom hrozná banda. Na vozíku nosili už hotové granáty. Dvaja muži z nich naukladali pyramídy, ktoré som musela označiť, spočítať a zapísať ich počet. Až takú ťažkú robotu som nemala. A tí dvaja muži, mimochodom politickí väzni, mi dosť pomáhali.

 

Brigitu pridelili k pásu, bola taká nízka, že jej museli  pod nohy podložiť bedňu. Na bežiacom páse boli umiestnené granáty na podstavci. Vrch ešte nebol namontovaný, preto bolo nutné naliať do neho horúcu síru odmerkou. Tá sa tam parila a šírila neznesiteľný zápach. Výpary zo síry napadli celý sestrin organizmus a všetky škodlivé látky sa jej uložili na pečeni. Po vojne sa dlho liečila a doteraz má vážne zdravotné problémy a veľké bolesti. Bola stále chorá. Na ošetrovni síce bola jedna Židovka, lekárka, ale bála sa za ňou ísť. A vôbec každý sa tam bál ísť. Kto šiel na ošetrovňu, nikdy nemal istotu, že sa odtiaľ aj vráti. Chorých, ktorí dva-tri dni nevedeli pracovať, jednoducho zobrali za barak a zastrelili. Koho bolel zub, radšej znášal tú bolesť, pretože by mu ho bez umŕtvenia, surovým spôsobom vydrapili.

 

Po vyše dvoch mesiacoch prác sa začali diať divné veci. Nad nami bombardovali. V podzemí sme však ďalej museli vyrábať zbrane, ale už sme nemali miesto, kam ich ukladať. Všetky sklady boli plné. Vagóny a jednokoľajku im rozbombardovali. Minula sa síra, výroba sa pozastavila. Nevedeli sme, čo sa deje. Nikto nič nepovedal a medzi sebou sme sa tiež nemohli rozprávať. Prišiel rozkaz, že sa bude evakuovať. Vyhnali nás z barakov a išli sme nevedno kam. Tri dni sme pochodovali, ale postrehli sme, že názvy dedín sa opakujú. Šli sme stále dookola. Spali sme v slamených stohoch a na lúkach. Vojaci nás strážili, ale každé ráno ich bolo čoraz menej. Prezliekli sa do väzenských šiat a ušli. Nakoniec nás našlo anglické lietadlo a zachránili nás. Po nich prevzala velenie ruská armáda.

 

Medzitým Osvienčim zanikol [Koncentračný tábor Auschwitz bol oslobodený 27. januára 1945.]. Nemci chceli odstrániť všetky stopy po Osvienčime, lebo spojenecké armády už vedeli o jeho existencii. Čo sa dialo v Osvienčime so známymi a rodinou, sme sa dozvedeli až po príchode domov do Levíc.

 

Keďže sme boli v hroznom zdravotnom stave, umiestnili nás do karantény. Boli sme ohradení vysokým plotom, rozdelení na mužskú a ženskú časť. Stretli sme českých mužov, ktorí hľadali Čechov a Slovákov. Vykrikovali, či sa tam nachádza niekto z republiky. Chceli ísť domov za každú cenu. Vlaky neboli, koľajnice boli zbombardované, a ani dopravné prostriedky neboli žiadne. Niekedy v druhej polovici mája 1945 sme nakoniec dorazili do Levíc.

 

Mesto bolo iné. Nič, čo sme mali predtým, sme už nenašli. Nepatrili sme medzi tých „šťastlivcov“, ktorých veci niekto ukrýval. Nemali sme nič. Jedinú vec, ktorú som spoznala, bol môj zimný kabát. Zbadala som ho oblečený na jednej, predtým, známej. Oslovila som ju. Poprosila ju, aby mi ho vrátila, že nič iné na svete nemám. Veľmi mi vynadala, aby som sa neopovážila ju ešte raz osloviť. Že sa nás viac vrátilo, než koľkí sme odišli. Dodala ešte, že bodaj by som bola zomrela aj ja.

 

Boli sme dohodnutí, že ten kto sa zachráni, prežije, vráti sa do Levíc, kde sa znova stretneme. Čakali sme so sestrou. Neskôr sa vrátili aj môj brat a manžel. Štefana pár mesiacov po svadbe odvelili do pracovného tábora. Najprv strávil v komárňanskej pevnosti jeden rok, potom ich vozili z jedného tábora do druhého. Ako „konečné riešenie“ ich z pracovného tábora chceli deportovať do koncentračného tábora. Naložili ich do vagónov. Cestou spojenci ten vlak bombardovali a niekoľkým z nich sa podarilo z vagónu utiecť. Posledné mesiace, až kým ruská armáda neprišla, môjho manžela ukrýval jeden pán v Leviciach. Nevedel, kedy nás deportovali a aký osud nás postretol. Myslel si, že som neprežila, a ja som si to myslela o ňom. Levice boli oslobodené ruskou armádou a môj manžel, v domnienke že jeho rodina zahynula, sa prihlásil do Československej armády. Vtedy ešte Nemci bojovali pri Prahe. Po manželovom návrate sa mi zdal byť život už ľahší. Hneď sa mu podarilo zamestnať. Prijali ho pracovať na vojenskú správu a neskôr na mestský národný výbor.

 

Fridrich sa vrátil v hroznom zdravotnom stave. Všetci sme boli len kosť a koža, ale on vyzeral priam desivo. Umiestnili ho rovnako do karantény, ale pustili ho. Mal týfus. Škaredými hnisavými ranami posiate celé telo. Lekárska pomoc nebola. Nemali sme nič, čím by sme lekára vedeli zaplatiť. Ako náhle sa z choroby horko-ťažko dostal, vyhlásil, že on tu nezostane. Po tom všetkom, čo tu prežil a prekonal, tu žiť nemôže. V tom čase ľudia húfom emigrovali do Palestíny.

 

Manželovi tiež skrsla v hlave myšlienka odísť a zabudnúť na všetko. Ale tam človek nezabudne. Nechcela som odísť, mne ublížili aj Židia. Necítila som sa byť dostatočne silná stretávať tých ľudí. Znova a znova by sa mi premietal ten krutý čas pred očami. Keď videl, že som proti odchodu, ustúpil. Pomaly sme sa pozviechali. Vedeli sme, že nám už žiadne nebezpečie nehrozí. Začali sme uvažovať o založení rodiny. V roku 1946 sa nám narodila dcérka a o päť rokov neskôr druhá.

 

Deti som nenútila k viere. To, čo videli doma, to čo videli v rodine ich manželov, tak tieto zvyky dodržiavali. Manžel jednej mojej dcéry pochádzal z ortodoxnej židovskej rodiny. Jeho matka pred vojnou žila podľa prísnych náboženských príkazov. Keď sa však vrátila z Osvienčimu vyškrtla svoju vieru zo života a odvrátila sa od Boha. Nechápala, ako jej rodičia mohli byť tak bigotne pobožní. Preto aj jej jediný syn, môj zať, bol vychovaný pozvoľnejšie od náboženstva. Ak moja matka začala niečo o náboženstve, tak môj otec povedal: „Nechaj tie deti, až budú mať svoj rozum, až dospejú, budú si voliť podľa svojho.“ A podľa toho sme boli vychovaní. Čo uznajú deti za dobré, tak budú žiť. Ja v žiadnej viere neuznávam bigotnosť.

 

Po vojne a všetkých tých útrapách a prenasledovaniach, sa veľa ľudí vzdalo viery a náboženstva. Viera ma ani pred vojnou veľmi prísne nezaväzovala. Naša rodina nebola až bigotne veriaca. Vedeli sme do ktorej komunity patríme, kde sú naše korene. Po Osvienčime človek zapochyboval, veľmi zapochyboval. Hovorí sa: „Koho Boh miluje, toho navštevuje.“ Človek cítil po tom všetkom obrovskú krivdu a bolesť.

 

V roku 1948, keď vznikol štát Izrael, sme pozorne sledovali vtedajšie dianie a udalosti. Pre Židov, ktorí tam odišli, to nebolo ľahké. Po emigrantskej vlne chodili z Izraela správy, že žijú v stanoch, bez peňazí, bez pomoci. Človek by si mohol myslieť, že je to jediný štát, kde sa Židia môžu skutočne cítiť ako doma a že budú mať kľud. Ten kľud tam však nikdy nebude.

 

Izrael som navštívila trikrát. Je to krásna krajina kontrastov. Malá Amerika a pritom sa tam nachádza kus histórie. Pochodila som celú krajinu, Betlehem, Nazaret, zúčastnila som sa krížovej cesty. Takmer každý si tam vytvoril dobrú existenciu, napriek tomu, že začínal od nuly. Čo sa hospodárstva a všetkých odvetví týka, sú veľmi vyspelí. Navštívila som jeden kibuc, Kfar Masaryk, pomenovaný po prezidentovi Masarykovi. Založili ho prví vysťahovalci z Československa. Začali na kúsku pôdy. Dnes tam majú výrobne, veľkú, syráreň, pekáreň, sami si spracovávajú mliečne výrobky, a tak majú väčší zisk. Vyrábajú rôzne úžitkové predmety, tašky, ručne farbené šály a doplnky k oblečeniu. Skutočne je sa čo od nich učiť.

 

Istý čas sme žili v Nitre, kde sme mali veľmi dobré susedské vzťahy. Bývala tam susedka, ktorej mamička bola nesmierne pobožná kresťanka. Teta Julinka ma mala v obľube. Vždy, keď navštívila dcéru v Nitre, mi priniesla vlastnoručne napečené pagáče. Vedela, že mi veľmi chutia. Chcela som sa jej nejakým spôsobom odvďačiť, a preto som jej z jednej návštevy v Izraeli doniesla jordánsku vodu v malej fľaške. Znamenalo to pre ňu nesmierne veľa. Kto je veriaci, tak pre neho to má iný význam. Viera je v Izraeli veľmi silná. Má sa o čo oprieť. Tie miesta majú svoje čaro a posilnia človeka vo svojej viere. Podľa mojej mienky, každý, kto hlboko verí, je šťastný človek.

 

Počas prenasledovaní sme prišli o všetko, zažili sme na vlastnej koži hrozné neľudskosti. Územie, kde sme žili my, kde sme trpeli, patrilo v tom čase Maďarsku. Potom to bolo Československo a teraz Slovensko [Levice, maďarsky Léva, pripadli po 1. Viedenskej arbitráži 2.11.1938 Maďarsku. Po 2. svetovej vojne, v roku 1945 vrátili toto územie späť Československu.] Pritom sme stále žili na tom istom mieste. Máme veľmi ťažkú pozíciu, pretože maďarská vláda tvrdí, že v súčasnosti nie sme ich štátnymi občanmi. Prečo by nás teda mali akokoľvek odškodniť?

 

Keď sme v roku 2005 z Levíc odišli, tak dohromady tam žilo sedem veľmi chorých starých Židov. Neexistuje tam už ani obec, funkčný kostol, ani sviatky sa nedržia. Ostal tam už len rozbúraný židovský cintorín, ktorý sa rekonštruuje. Židia, ktorí tam ostali, žili v úzadí, boli samotárski, už ani medzi ľudí von nechodili. Židovstvo v Leviciach absolútne zaniká. Na novom mieste som zistila, že o koľko lepšie sa dá žiť. Ako veľa možností sa nám núka, ako veľmi sa starajú o starých ľudí. Skutočne nevynechám ani jednu možnosť, aby som sa zúčastnila nejakého podujatia. Nehovorím, že som sa vrátila k náboženstvu, to už u mňa veľkú rolu nehrá. Ale viac sa informujem. Spoznávam nových ľudí. Sú to veľmi príjemné stretnutia. Zúčastňujem sa koncertov, prednášok, chodím do divadla. Okrem toho malá skupinka žien, ktoré spolu sympatizujeme, alebo sa poznáme z mladosti, sme si utvorili takú vlastnú kaviareň a každý štvrtok poobede sa schádzame. Rovnako sa zvykneme schádzať aj po sobotách na posedenie pri kávičke u niektorej z nás. Takto si vypĺňam svoj čas. A musím povedať, že po kultúrnej a religióznej stránke je tu život celkom iný ako bol v Leviciach.