Martin Spitzer (1919 - 2007)

Osud každého človeka je jedinečný. Krásu všedných dní niekedy pretnú udalosti, ktoré sa dajú iba ťažko vysvetliť a pochopiť. Nezabúdajme na ich svedkov. Obzvlášť, ak sa s nami chcú podeliť o časť svojho života.

Starý otec Jozef Spitzer sa narodil v Domaniži niekedy v polovici 19. storočia. Žil v prízemnom dome, vlastnil krčmu a obchod so zmiešaným tovarom. Starkú z otcovej strany som nepoznal. Zomrela skôr, ako som sa narodil.

Otecko navštevoval meštiansku školu, a hoci nebol veľmi vzdelaný, považovali ho za vynikajúceho odborníka na drevo. Žil len pre nás. Nepamätám sa, že by okrem užšej rodiny mal priateľov, len obchodných partnerov. Zomrel v plynovej komore v Auschwitz - Birkenau vo veku 55 rokov.

Starí rodičia z mamičkinej strany pochádzali z obce Sklené. Dedka Arnolda Windholza som nepoznal, ale na starú mamu Idu sa pamätám dobre. Keď sme sa sťahovali zo Žiliny, pokiaľ sa dokončil náš dom v Šášovskom Podhradí, býval som u nej štyri mesiace. V Československu bolo v tých časoch povinným predmetom náboženstvo. V dedine však žili len dve židovské rodiny a nenašiel sa nikto, kto by ho vyučoval pre jedného žiaka. Babička nebola pobožná, ale sviatky dodržiavala a moju náboženskú výchovu považovala za dôležitú. Zariadila, aby som chodil na rímsko-katolícke hodiny. Farár v Sklenom bol veľmi vzdelaný človek a vyštudovaný lekár. Raz sa spýtal otázku, na ktorú som nepoznal odpoveď ani ja. Vtedy prišiel ku mne, položil mi ruku na hlavu a povedal po nemecky: „Martin, ty to musíš vedieť, veď náš pán Ježiš Kristus bol tvojim bratom.“ Stará mama mi potom rozprávala, že mnohí chlapi, ktorých priviedol na svet, ho v roku 1942 ako nemeckí vojaci vyhnali. Pravdeodobne kvôli jeho politickému presvedčeniu a nesúhlasu s prenasledovaním Židov.

Mamička bola druhá najstaršia zo siedmich detí. Narodila sa v roku 1896 a ako sedemnásťročná sa vydala za môjho otca. Považoval som ju za veľmi dôležitú osobu môjho života. Zavraždili ju v roku 1944 v koncentračnom tábore Auschwitz - Birkenau.

Otec sa najskôr oženil s maminou neterou, ktorá však skonala pri pôrode, zanechajúc po sebe syna Fridricha, Frica, ako sme ho volali. Po polroku smútku si zobral za ženu moju mamičku, Ruženu Windholz. Dva mesiace po svadbe vypukla 1. svetová vojna a otec musel narukovať do rakúsko-uhorskej armády, kde sa dostal do ruského zajatia a vrátil sa až o štyri roky. Ja som prišiel na svet 19. apríla 1919 a môj brat Jozef v novembri 1922.

Keď sme sa z Domaniže presťahovali do Žiliny, pomáhalo nám v domácnosti jedno dievča, Milka. Veľmi si ma obľúbila. Mamičkine kamarátky boli väčšinou Židovky, ale nie výlučne. Aj malú časť vecí počas holokaustu zachránila jej nežidovská priateľka.

Bývali sme na periférií mesta, asi 15 minút chôdze od obchodu a mama ma v šiestich rokoch posielala na nákup rôznych drobností. Potešenie z týchto „výletov“ mi kazilo len občasné nadávanie skupinky detí zo susedstva, ktoré na mňa kričali, že som „špinavý smradľavý Žid“ a hádzali po mne štrk. Dokonca vymysleli aj jednu posmešnú básničku:

Lastovička katolíčka,

škovránok evanjelik

a vrabec Žid

toho treba biť.

Keď sa o tom rodičia od známych dozvedeli, otec si ma zavolal a povedal: „Vieš, my Židia sme všade v menšine a nemajú nás radi. Aby sme to niekam dotiahli, musíme byť lepší, svedomitejší a poriadnejší ako ostatní.“ To bola pre mňa prvá lekcia, čo znamená byť Židom.

V Žiline existovala židovská škola, do ktorej som chodil prvý rok povinnej školskej dochádzky. Z tých čias mi utkveli v pamäti najmä spomienky na moju učiteľku z prvej triedy, ktorú sme volali Vali néni. Tou poslednou je, ako ju vedú s mladými dievčatami na stanicu. V marci 1942 ju transportovali do Auschwitzu, odkiaľ sa už nikdy nevrátila.

Počas druhého ročníka sme sa presťahovali do Šášovského Podhradia a otec dostal prácu v miestnej píle. Keďže v dedinke nebola škola, všetky deti cestovali do Zvolena, kde ma po štvrtom ročníku ľudovej školy prijali na reformné reálne gymnázium. V Šášovskom Podhradí sme zostali iba päť rokov, pretože počas hospodárskej krízy, v roku 1933, otec stratil zamestnanie, a tak sme sa vrátili do Žiliny. Tam som pokračoval v štúdiách na reálnom gymnáziu Jána Palárika.

Kým vo Zvolene bola malá židovská pospolitosť, v Žiline vtom čase žilo vyše tisíc Židov a existovalo niekoľko mládežníckych hnutí. Ako člen Hašomer Hacair, do ktorého patrili všetci moji priatelia a spolužiaci, som sa v roku 1936 dokonca zúčastnil hachšary v Poprade. Úplne som sa stotožnil s ľavičiarskou ideológiou a komunizmom, ktoré ma ovplyvnili natoľko, že som sa chcel stať kováčom. Mamička sa však trápila, pretože zo mňa túžila mať vyštudovaného človeka, a tak som sa tejto myšlienky vzdal.

Po maturite ma prijali na Vysokú školu technickú v Prahe, odbor zememeračstvo. Aj keď rodičia neboli nikdy bohatí, snažili sa ma naplno podporovať. Môj nevlastný brat Frico v Prahe študoval právo a bol nielen socialistom, ale priam trockystom. Býval na ľavičiarskych internátoch, ktoré sa volali Kolonka na Letnej, kam som sa dostal aj ja a spoznal tak mnoho popredných osobností toho obdobia, Františka Fábryho [Fábry, František (1911 - 1975): slovenský politický pracovník, verejný činiteľ, účastník SNP.], Mórica Mittelmanna - Dedinského [Mittelmann – Dedinský, Móric (1914-1989): slovenský spisovateľ a prekladateľ židovského pôvodu.] a iných. Hoci brat chcel zo mňa spraviť komunistu, napriek mojej účasti na niektorých akciách, sa mu to nikdy nepodarilo.

Začiatkom roka 1938 sa vzťahy medzi Nemcami a Čechmi vyostrili. Po vyhlásení mobilizácie som sa išiel dobrovoľne prihlásiť do armády, ale odmietli ma s odôvodnením, že som príliš mladý. Tlaky na rozdelenie Československa sa zavŕšili Mníchovskou zmluvou, kde sa rozhodovali „O nás, bez nás“ a „Nepřítel nás neporazil, přítel nás zradil.“, čo sme považovali za obrovskú ranu.

Keď som skončil druhý ročník vysokej školy a vracal sa domov na Slovensko, musel som mať už priepustku od gestapa. Tá bola ale iba jednosmerná a nastúp do tretieho ročníka sa javil ako nemožný. Kamarát Marek Frauwirth, ktorý vyštudoval komerčné inžinierstvo a bol jednou z najvýznamnejších slovenských osobností odboja, sa však dozvedel, že autobusy zbrojovky v Považskej Bystrici, z ktorej väčšina robotníkov pochádzala z Brna, nepotrebujú výjazdové povolenie a stačí, keď je niekto na listine výjazdov napísaný ako robotník alebo zamestnanec. Podarilo sa ma na tú listinu zapísať a 26. septembra 1939 sme s Marekom prešli do Čiech. Medzi tým tu vstúpili do platnosti protižidovské zákony a onedlho vypukli protinemecké demonštrácie. Vysoké školy zatvorili a deväť študentov, ktorí sa ich zúčastnili, 17. novembra 1939 zastrelili. Medzi nimi aj Mareka. V tú noc zajali aj všetkých ľavičiarskych študentov z internátov a odviedli ich do koncentračného tábora [následkom týchto udalostí bol v roku 1941 17. november v Londýne vyhlásený za Medzinárodný deň študentstva.].

Na internáte som mal dva kufre. Jeden s mojimi vecami a druhý bratov plný trockystickej literatúry. Musel som ich odtiaľ dostať, aj keď tam už boli usadení Nemci. Jeden dôstojník, šiel so mnou na izbu skontrolovať, čo si beriem, ale správal sa veľmi slušne. Izby boli rozhádzané. Na stole nedojedené jedlo. Všetko známky, že študentov zobrali náhle a nečakane. Dôstojník si všimol môj užasnutý pohľad a povedal „Môžeš si vziať aj jedlo. Tie svine české sa tak rýchlo nevrátia.“ Mňa považoval za Slováka a teda spojenca, keďže slovenský štát sa priklonil na stranu nacistov. Vtedy som mal veľké šťastie. Neodmietol som jeho ponuku, že mi ťažký kufor vezme, a tak sme prešli von cez bránu. Mňa prehľadali, ale kufra v nemcových rukách sa ani nedotkli. Jeho obsah sme okamžite spálili.

Po týchto udalostiach som sa vrátil domov do Žiliny, kde som si našiel prácu ako pomocný zememerač a uznali ma za hospodársky dôležitého Žida. Musel som nosiť malú žltú hviezdu, ktorá do istého času chránila nielen mňa, ale aj moju rodinu.

Koncom roka 1941 vstúpil do platnosti Židovský kódex. To sa už vedelo, že Židov budú deportovať a noviny hrdo oznamovali, že Slovensko má najkrutejšie protižidovské zákony na svete. V máji 1942 som sa rozhodol odísť. Mladší brat Jozef, pracoval na píle a drevopriemysel bol vtedy pre krajinu dôležitým obchodom. Drevo sa vyvážalo do Švajčiarska a Talianska pomocou špeciálnych desaťmetrových vagónov, ktoré mali zospodu dvierka. Drevo naložili tak, že v strede ostalo asi jeden a pol metra dlhé miesto, kam som vkĺzol a prikryli ma ďalšími doskami. Najväčší strach som prežil na hraniciach medzi Slovenskom a Rakúskom, ktoré bolo vtedy súčasťou Nemecka. Cez škáru som zbadal, ako sa ku mne blíži nemecký vojak s dlhým kutáčom a vpichuje ho medzi drevo. Našťastie ma neobjavil, a tak som sa dostal až do Švajčiarska. Našli ma až na píle, pre ktorú bolo drevo určené a zatvorili do väzenia. Keďže celé Švajčiarsko bolo nesmierne pronemecké, dlho mi hrozilo nebezpečenstvo, že ma vydajú naspäť. V tých dňoch sa uskutočnila operácia Anthropoid, počas ktorej zabili Heydricha, guvernéra Českého a moravského protektorátu.

Vo Švajčiarsku sa našli aj ľudia, ktorí nesúhlasili s Hitlerom. Existovala League of Nations, ktorá naďalej uznávala štát Československo. Jedného dňa prišiel do väzenia na návštevu Dr. Jaromír Kopecký, neoficiálny predstaviteľ českej exilovej vlády v Londýne, s ktorým sa mi podarilo dostať do styku. Sľúbil, že ma odtiaľ dostane a pomôže mi pripojiť sa k anglickej armáde. Keď mi prikázali pobaliť sa, odišiel som s ďalšími českými väzňami do Ženevy. Dr. Kopecký nám ozrejmil, že je nemožné odísť zo Švajčiarska priamo do Anglicka. Mal však všetko premyslené. Na švajčiarskej polícii som klamal, že som utiekol z nemeckého zajateckého tábora francúzskych vojakov, zo Stalag VB vo Villingene. Podľa vtedajších medzinárodných zmlúv zajatec, ktorý ujde zo zajatia, má právo byť vrátený do zeme, za ktorú bojoval alebo ostať v neutrálnej zemi. Policajti nám uverili. Kopecký mi ukázal článok z novín Bojovník a Pressburger Zeitung, v ktorých o mne písali ako o „židovskom zločincovi“. Dodali, že moju rodinu neminie zaslúžený trest. Neviem, či mojich rodičov zbili, ale viem, že v októbri 1942 ich odviedli posledným transportom. Môj pocit slobody a šťastia vystriedal nesmierny smútok. Vrátil som sa na hotel a plakal. Na druhý deň nás naložili do dvoch policajných áut a odviedli na francúzske hranice, odkiaľ som sa dostal do Vichy France a prevzal si ma československý odboj.

Spolu s ostatnými Čechoslovákmi sme si vypracovali systém ako sa dostať z Vichy France do Španielska, odtiaľ do Portugalska, ktoré bolo neutrálnou krajinou a tam nastúpiť na loď do Anglicka. Zoznámil som sa tam s istým Dr. Duginom, ktorý mal spojenie s Československou exilovou vládou v Londýne a s jeho pomocou som prišiel k československému pasu. Ten bol vystavený na fiktívne meno, ktoré som používal, až kým som sa nedostal do Anglicka. Do pasu mi však dali americké víza, hoci som musel sľúbiť, že ich nikdy nepoužijem. Obsahovali dve potvrdenia: na jednom stálo, že som zdravotne schopný slúžiť americkej armáde a na druhom, pre francúzske úrady, že nie som spôsobilý slúžiť v armáde.

V novembri 1942 sa Američania začali presúvať do južnej Afriky a Nemci obsadzovať Vichy France. Boli sme jedenásti. Na falošných dokladoch sme figurovali ako drevorubači, ktorí idú do Pyrenejí za prácou. V noci z 11. na 12. novembra sme sa ocitli na španielsko-francúzskych hraniciach a rozdelili sa na tri skupiny. Zaskočila nás však treskúca zima, na ktorú sme neboli pripravení. Okrem toho nás kváril hlad, ale najmä smäd. Po pár dňoch sme dorazili do prvej dediny, kde sme našli španielsky nápis „autobusy do Barcelony“. Nič lepšie sme si želať ani nemohli, ale v tej chvíli nás zastavili policajti a my sme skončili na stanici. Aj keď sa tvárili, že veria našej historke, že sme americkí vojaci a potrebujeme sa dostaviť na americký konzulát v Barcelone, na druhý deň nás naložili do autobusu, smerujúceho do Figueras, malého mestečka na severozápadnej časti poloostrova, kde sa nachádzalo väzenské stredisko. Konkrétne koncentračný tábor Miranda de Ebro.

V roku 1943 sa Španielsko rozhodlo nakloniť na stranu západu. Oslobodilo všetkých väzňov, ktorí bojovali za spojencov, a tak som jeden deň trávil v koncentračnom tábore a na druhý sa ubytoval v dobrom hoteli. Kým španielsky vojak dostával žold pol pesety, americký päť. Keďže ma považovali za amerického vojaka, odchádzal som s niekoľkými stovkami pesiet. Vyplatili nám žold za všetky dni strávené v tábore, ktorý vnímali ako odškodnenie za väznenie, a my sme ho hneď aj využili.

Naša prvá cesta viedla do bordelov za prostitútkami. Tie najdrahšie sa volali las Damas del Mundo a za noc si pýtali vyše desať pesiet. Mohli si ich dovoliť len zazobanci a väzni, ktorí zrazu zbohatli. Nakoniec nás mali plné zuby, všetkých zobrali zvláštnym vlakom a vyhostili z krajiny. Pri odchode na nástupišti stáli húfy krásnych neviestok, jedna vedľa druhej a plakali za nami.

Vlakom sme sa dostali do Portugalska, kde neexistovala vojnová pohotovosť, ale aj tak ma to ťahalo ďalej. Asi päťdesiati Čechoslováci sme sa skryli medzi vrecami na lodi, ktorá pravidelne zásobovala Gibraltár kávou a plavila sa po pobreží, aby sa vyhýbala Nemcom a nemeckej prehliadke. Cieľom bola Británia...

Fotografie:

(1) Letný tábor členov hnutia Hašomer Hacair v roku 1935.

(2) Návrat z letného tábora členov hnutia Hašomer Hacair v roku 1936. Marin Spitzer druhý z ľavej strany.

(3) Návrat z letného tábora členov hnutia Hašomer Hacair v roku 1936. Marin Spitzer prvýý z ľavej strany.

(4) Väzenská fotografia Martina Spitzera. Witzwil, Švajčiarsko, 1942.

(5) Martin Spitzer ako člen československého odboja (vľavo) v Marseille vo Francúzsku, 1942.

(6) Vo vojenskej uniforme pred zatknutím v Španielsku v roku 1943.

Spracovala: Katararína Poništová

Jazyková korektúra: Mgr. Silvia Závodská

Dátum spracovania: máj 2007 – máj 2012